Slávny epidemiológ a odborník na tropické choroby profesor Vladimír Krčméry (†62) počas mediálnych výstupov spomínal dve vlastné deti a dve dievčatá, ktoré si adoptoval v Kambodži. Týždenníku PLUS 7 DNÍ sa teraz podarilo vypátrať ďalšiu ženu, ktorú považoval za dcéru. Dnes štyridsaťdvaročná Lucia Magyarová vyrastala v detskom domove a Krčméry ju všemožne podporoval od jej osemnástych narodenín.
„Zoznámili sme sa v útulku pre bezdomovcov Mea Culpa, kam som sa presťahovala hneď z ‚decáku‘. Vymyslel, že v deň môjho príchodu som tam začala pracovať ako sociálna pracovníčka. Bol na mňa taký milý. O pár ďalších dní som mu povedala, že by som si priala otca ako on. Spontánne zareagoval, aby som mu hovorila tato,“ opisuje Lucia muža, ktorého považuje vo svojom živote za najdôležitejšieho človeka. A vyznáva sa ďalej: „On ma zas oslovoval bozk. Stretla som veľa príjemných a dobrých ľudí, ale tato bol jediný, kto ma mal naozaj rád.“
Traja otcovia
Po smrti Vladimíra Krčméryho, ktorý sa pred Vianocami pobral na onen svet, si Lucia kladie otázku, ako by dopadla, keby jej nebol oporou. Ešte ako chovankyňa detského domova sa vyučila za krajčírku, no remeslu sa nikdy poriadne nevenovala. Pre zlé správanie skončila vo výchovnom ústave v Zlatých Moravciach. „To preto, lebo mi chýbala láska. Keď si spomeniem, čo všetko som vyvádzala, bola som naozaj problémová,“ sype si popol na hlavu.
Viac záberov ženy, ktorú Krčméry považoval za svoju dcéru, v GALÉRII
Keď mala rok a pol, adoptovali si ju manželia, no veľké zázemie u nich nenašla. „Ako deväťročnú ma dali späť. Naďalej som s nimi ostala v kontakte a keď môj adoptívny otec dostal obrnu a mlel z posledného, tato mu veľmi pomáhal,“ hovorí žena, ktorá sa pýši až tromi otcami.
Osobne pozná aj biologických rodičov, no pri zmienke o nich len mávne rukou. „Občas sa niekde stretnem so ženou, ktorá ma porodila, ale vnímam ju len ako náhodnú známu. Povedala mi, že do detského domova ma dala pre zlú životnú úroveň, inak si veľmi nemáme čo povedať. Je to taká jednoduchá Cigánka. Ja sa však celý život stretávam hlavne s bielymi,“ hovorí Lucia.
V topánkach pre bezdomovcov
Šťastena sa vraj na ňu usmiala, keď z detského domova putovala do útulku pre ľudí bez domova Mea Culpa. V nehostinnom prostredí sa necítila zle. Mala radosť, že tam môže bývať aj pracovať. Ako upratovačka a sociálna pracovníčka si zarobila na základné potreby a občas sa jej čosi ušlo z darov pre bezdomovcov. Najväčším sviatkom však bolo, keď sa v zariadení zastavil tato Krčméry.
„Raz prišiel neskoro večer a bosý. Hovoril, že ide, tuším, z Talianska a na letisku nejakému chudákovi venoval svoje topánky. Tak som mu dala iné, ktoré sme mali pre bezdomovcov. Boli mu malé, ale aj tak v nich odišiel domov.“
Krčméry sa na Luciu snažil morálne vplývať a viesť ju ku kresťanským zásadám, no nie vždy s úspechom. „Počas našich stretnutí a rozhovorov ma držal za ruku a pozeral mi do očí. Úprimne sa zaujímal, ako sa mám. Aby sme mali súkromie, chodili sme na prechádzky alebo ma naložil do auta a len tak bezcieľne sme sa vozili po Bratislave. Keď mal čas, rád chodil aj na ryby. Keď nejakú ulovil, hrdo povedal, že som ju chytila ja. Bol naozaj úžasný. Bola som prešťastná, že mám takého tata,“ vyznáva sa žena bez domova.
Šindlerovej konkurentka
Viac ako Krčméryho mentorské rady počúvala Lucia so zatajeným dychom jeho zážitky z krajín tretieho sveta. „Rozprával mi ich ako rozprávky, hoci často nemali šťastné konce. Dozvedela som sa, ako lacno sa dá v Indii od chudobných rodičov kúpiť mladučká nevesta alebo žena do otroctva. Hovoril mi aj o znásilňovaní maličkých detí alebo o deťoch, ktoré zomreli na choroby, ktoré sú u nás bežne liečiteľné. Nikdy nezabudnem na slzy v jeho očiach, keď spomínal Keňu a nešťastnú ženu s mŕtvym bábätkom na rukách. Prosila ho: Biely čarodejník, vzkries ho.“
Pred Luciou spomenul lekár aj dve dievčatá, siroty z Kambodže, ktoré si adoptoval. „Dnes sú dospelé, ale keď ich spoznal, mali AIDS, čo v ich pomeroch nie je nič výnimočné. Vtipkoval, že sa im vodí lepšie ako jemu, pretože majú trikrát denne stravu.“
Keď Krčméry zaregistroval, že Lucia rada a dobre spieva, v záľube ju podporoval. „Absolvovala som pár hodín u hlasového pedagóga Jara Žiga. V tom čase som sa v jeho hudobnej škole stretávala s Martinou Šindlerovou a so Samom Tomečkom, ktorí k nemu tiež chodili. Žigo aj tato ma nahovárali, aby som skúsila šťastie v SuperStar, ale nemala som na to odvahu,“ priznáva.
Na chodbách školy sa zoznámila i s Maťom Ďurindom zo skupiny Tublatanka. „Odvtedy vždy, keď ho stretnem, je na mňa veľmi milý. Je to frajer, ale má rád aj žarty. Keď som bola v relácii Moja prvá dovolenka, dodával mi odvahu na cestu lietadlom. Povedal mi, že mám chodiť na letisko sledovať lietadlá a tak sa toho stresu zbavím. Poslúchla som ho a naozaj mi to pomohlo,“ tvrdí tmavovláska. Povedomá môže byť niektorým z viacerých televíznych projektov. Kontroverzne sa predviedla v reality šou Farmár hľadá ženu aj v relácii o varení Bez servítky. „Nepáčilo sa mi tam, dôležité bolo, že mi za to zaplatili,“ obhajuje sa.
Svadobný dar
V jednom momente zatúžila Lucia po dieťati, tak si ho, jednoducho povedané, nechala spraviť. Keďže sa oň nedokázala postarať, vzdala sa ho v prospech otca. „Mám dvadsaťtriročného syna Tomáša, ale neviem, ako sa má, pretože je v base. Netuším, ako sa tam dostal a čo vyviedol,“ tvrdí laxne.
Turbulentný život na hranici zákona viedla aj ona. „Na syna som nezaplatila dokopy osemsto eur výživné a päťsto eur aj s úrokmi za omeškanie som mala zaplatiť za jazdu bez cestovného lístka v autobuse. Keď som už mala pre to exekúciu, tato všetko vyplatil. A ešte mi kúpil aj nové zuby,“ šokuje.
Keď potom Lucii zomrel adoptívny otec, zo žiaľu začala holdovať alkoholu. „Nezvládala a preháňala som to. Až do takej miery, že ma po deviatich rokoch vyhodili z útulku. Odvtedy bývam v rôznych ubytovniach a živím sa príležitostnými prácami.“
Tato jej lapsusy vyčítal, no nikdy vraj nad ňou nezlomil palicu. „Dosť som ho nahnevala, keď som mu pred rokom a pol povedala, že sa idem vydávať za chlapa, ktorý je odo mňa o dvadsaťtri rokov starší. Pýtal sa, načo mi bude taký starý chruňo. Aj keď bol proti, dal mi svadobný dar, päťdesiat eur. Ale pripomínal mi, že to sú peniaze len pre mňa a nemám mu ich dať. Tak som si kúpila v čínskom obchode za päť eur tenisky a ostatné som minula na živobytie.“
Viac záberov ženy, ktorú Krčméry považoval za svoju dcéru, v GALÉRII
Hlavne zaplatiť nájomné
Svadba sa ukázala ako zlý biznis. „Ako slobodná som dostávala z úradu práce aktivačný príspevok stotridsaťšesť eur za prácu v krízovom centre Dúha. Len čo som sa vydala, strhli mi peniaze, pretože manžel má vysoký dôchodok až dvestopäťdesiat eur. Teraz som už pol roka práceneschopná, takže od štátu dostávam dve eurá, štyridsať centov. Manžel mi však dáva zo svojho dôchodku stopäťdesiat eur,“ vyratúva Lucia nízke sumy.
Ale nesťažuje sa. „Tato mi hovorieval, že niektorí ľudia sú na tom ešte horšie. Najdôležitejšie je, že mám strechu nad hlavou. To sú presne jeho slová. Radšej nebudem jesť ani si kupovať lieky, ale nájomné musí byť zaplatené vždy. A keby ste prišli ku mne, najete sa aj zo zeme. Tak je u mňa čisto,“ hrdí sa svojou bunkou v ubytovni v bratislavskom Novom Meste.
Manžel jej síce prispieva na živobytie, ale doma sa veľmi nezdržuje. „Prednejšia mu je ulica. Príde len občas. Aj na Vianoce som bola sama. Ktovie, kde sa túla. Tak sa pretĺkam,“ krčí Lucia plecami. Pomáha si aj návštevami sociálnej výdajne pre bezdomovcov. „Ale nezneužívam to. Tato mi vštepoval, aby som si vždy brala len toľko, koľko potrebujem, nech ostane aj pre druhých. Vezmem si chlebík, občas múku alebo cestoviny. Soňa a Iveta, zlaté dievčatá, ktoré tam pracujú, ma už poznajú a vedia, že občas do výdajne prinesiem aj koláč, ktorý upečiem.“
