Aj keď bolo mnoho ráz zle, predsa bolo krásne. Stálo to za to, zrekapitulovala pred nami svoj život grande dame slovenského divadelníctva Eva Kristínová (90). Navštívili sme ju v seniorskom dome, kde si triedi spomienky pri pohľade na fotografiu svojich vnúčat a veľký vyrezávaný kríž. Legendárnu herečku sme zastihli pripútanú na lôžko, no s úsmevom na tvári. Hoci jej telo už tak neslúži, hlava a pamäť fungujú stále stopercentne.

Nejaká pekná pani...

Keď sme pani Eve venovali unikátne fotografie z roku 1960, rozžiarili sa jej oči. „No teda. To ma portrétoval Tonko Šmotlák,“hneď si spomenula na dávneho priateľa, ktorý by sa budúci rok dožil stých narodenín. Pri tej príležitosti sa chystá séria výstav, kde budú použité aj portréty s jej podobizňou. „Nech dajú, ktoré chcú. Neurazím sa, lebo tam, bohužiaľ, nebudem,“ prehodila herečka tichým hlasom a opäť sa na svoje mladšie ja zadívala. „To bolo dávno. Musím tie fotky ukázať sestričkám, nech hádajú, kto to je. Nejaká pekná pani,“ prehodila s nostalgiou.

Herečka celý život oplývala pokorou a nezmenilo sa to ani teraz, keď musí bojovať s chorobami a nemohúcnosťou postaviť sa na nohy. „Nerada o svojom stave hovorím, nechcem nikoho zaťažovať. Mám tu aj televízor, ale málo ho sledujem, lebo nepočujem dobre a nechcem vyrušovať paniu, ktorá je so mnou na izbe. A nerada by som zaťažovala sestričky, aby mi ho zapli. Kedy by na to mali čas? Veď ony sú také zaneprázdnené. Veľmi ich obdivujem, že sú vôbec ochotné robiť túto ťažkú prácu. Každý z nás je inak postihnutý, každý je na tom inak aj psychicky. Je to s nami už ako s malými deťmi,“zauvažovala.

S úsmevom, ale...: Legendárna herečka je už pripútaná na lôžko.
S úsmevom, ale...: Legendárna herečka je už pripútaná na lôžko.
Zdroj: PLUS 7 DNÍ

Už nemá čo robiť

Dlhé chvíle si herečka kráti čítaním. „Návštevy som si musela zadeliť. Je dobré, keď sa ohlásia, lebo keď naraz príde päť rôznych ľudí, s nikým sa poriadne neporozprávam,“vysvetľuje umelkyňa, ktorá bola štyridsať rokov členkou Slovenského národného divadla. Z tohto prostredia však návštevy nemá. „Prosím vás, a kto by chodil? Veď všetky moje kolegyne okrem pani Kráľovičovej už odišli. Chvalabohu, že Marína je na tom tak dobre. Pozdravte ju,“ nabádala nás a bez okolkov doplní, že vo svojom zdravotnom stave by sa už najradšej pobrala na onen svet. „Nemôžem povedať, že ma to tu už nebaví, skôr že tu už nemám čo robiť. Nevládzem. Ak už nemám čím prispievať, aký ma vý­znam, že tu ešte stále som? Len majú sestričky so mnou kopu roboty.“

Popri starostiach nezabudla legenda nášho divadelníctva na odkaz pre svojich priaznivcov. „Môjmu milovanému obecenstvu, všetkým Slovákom, ktorí na mňa ešte nezabudli, prajem, aby mali radi krásu, dobrú literatúru, aby sa tešili, že majú prácu a aby ju robili s radosťou. A tí, ktorí prácu nemajú, aby ju čím skôr mali.“ Ona sama, ako nám povedala, má v duši absolútny mier. „Som veľký optimista a ničoho sa nebojím. Ani odchádzania. Keď človek takto leží vo dne v noci, myslí aj na ten obrovský priestor nad všetkými vesmírmi. Nech to volá ktokoľvek akokoľvek. Ako hovoril Rúfus : ‚Prišli sme z akých tiem a z akých priestorov zaznieť a zatíchnuť pred prísnou amforou.‘ To je ľudský život. Mala som ho krásny. A za ten ďakujem. Za všetko ďakujem. Za všetko,“lúči sa s nami s vyrovnaným úsmevom.