Tip na článok
Jožo Kubáni: Podarilo sa mu vyhrabať z problémov, no ich v tieni žije doteraz.

„Už päť rokov sa so mnou nerozprával. Ani ja s ním,“ tvrdí chorý otec Joža Kubániho. Vieme, prečo sa mu reportér vyhýba

Otec reportérskej hviezdy otvorene o tom, ako pre synove dávne hriechy takmer prišiel o dom.

Galéria k článku (15 fotografií )
Na severe v Skalitom: Otec známeho tatranského reportéra už
nemôže nikam cestovať.
Dom, o ktorý dedo takmer prišiel: Chceli ho zhabať exekútori.
Zbiera cenu za cenou: Nečudo, patrí k popredným reportérom u nás.

V Skalitom plynie čas akosi pomalšie a ak tu zastaví bratislavské auto, susedia sú hneď v pohotovosti. Z nedokončeného domu, ktorý stojí blízko železničnej trate, vychádza starší zhovorčivý pán. Už na prvý pohľad nezaprie podobu so slávnym synom, jojkárskym reportérom Jožom Kubánim (53). No asi len fyzickú. V Tatrách nikdy nežil, na severných Kysuciach v odľahlej dedinke pri poľských hraniciach vyrástol aj dožije. Ani do lesov v okolí to už penzistu neláka. Ani nemôže. Vystrábil sa z rakoviny, no viacnásobné ožarovanie si odnieslo daň v podobe vedľajších účinkov. Keď vymenúva, čo všetko ho kvári, akoby to nemalo konca-kraja. Len pri otázke na mediálne známeho syna pokrúti hlavou. „Vídam ho len v televízii,“ pokrčí Jozef Kubáni starší (76) plecami.

Dvakrát v Tatrách

„S bratmi vyrastali v Skalitom. Mama učiteľka ho priviedla k literatúre, stal sa fanatickým čitateľom. S otcom zasa veľmi často chodil do lesa,“ píšu o reportérovi na obálke jeho novej knihy Z Tatier Jožo Kubáni. Z iného než tatranského života toho sám o nič viac neprezrádza. A pritom by určite bolo o čom. Poschodový dom v kysuckej dedine, z ktorého vyletel do sveta, stále stojí. Obklopuje ho perfektne upravená záhrada. Kubániho otec, ktorý sa pre zdravotné problémy ťažšie pohybuje, sa vďaka nej udržuje v kondícii. „Nestíham toho toľko, bolo to aj lepšie. Ale človek potrebuje pravidelný pohyb. Tak si hovorím, aby bolo z toho aj úžitku. Či už zemiaky, zelenina, ovocné stromy,“ ukazuje na upravené záhony.

Na seba je prísny, ale na svojich troch synov vraj taký nikdy nebol. „Lebo manželka mi to nedovolila. Ani tresty som nedával. Keď bolo hojno, ešte keď sme nestavali chalupu, išli sme na prechádzku do lesa na huby a čučoriedky, tu k poľským hraniciam. Všade sme chodili pešo. Auto som nemal, nebolo z čoho. Chalupu som postavil z toho, čo som zarobil, od nikoho sme nič nedostali,“ opisuje skromný život na Kysuciach. Po kom však zdedil Kubáni, ktorého dnes mnohí považujú za pána Tatier, lásku k horám, nevedno. „Ja som bol v Tatrách asi dvakrát v živote. Vtedy sa nedalo nejako chodiť. Robilo sa aj v sobotu, nedeľa bola na oddych a návštevu kostola,“vysvetľuje jeho otec.

Radšej mal byť stolár

Ako na severe Slovenska malý Jožko rástol, doma nikdy nezaznelo, že by ho to ťahalo do televízie. „To absolútne nie. Ani raz to nespomenul. Ale nehovorte veľmi, že je slávny. Viete, ako to je. Svetská sláva, poľná tráva...“myslí si vyštudovaný strojár, ktorý si vysníval, že bude mať zo svojich troch synov odborníkov v poriadnom fachu. „Ako môj otec Tomáš. Ten bol vychýrený stolár. Nielen v okrese, ale na celom severnom Slovensku. Učil sa u nejakých Nemcov na Spiši a robil okná, nábytky, spálne, ktoré sú doteraz pevné a krásne. Robil aj organistu v kostole a komponoval, pritom to bol obyčajný človek,“ zaspomína si.

Na rozdiel od svojho predka sa vnuk Jožo potreboval nájsť. Vystriedal viacero povolaní, až kým nezakotvil pri rozhlasovom a televíznom spravodajstve. Láska k tatranskej žene ho zaviala do Popradu, kde sa nakoniec ešte viac zamiloval do našich veľhôr. Dnes ich brázdi legálnymi aj nelegálnymi chodníčkami. Tak náruživo, že od Slovenskej inšpekcie životného prostredia už dostal pokutu za to, že nakrúcal na zľadovatenom Pop­radskom plese. Pri práci reportéra však už takmer položil život. Nebyť odvážneho Poliaka, ktorý ho vytiahol z ľadovej vody Dunajca, v roku 2005 by sa utopil. Na dvadsaťštyri hodín upadol do bezvedomia. „Riskovať riskuje, to je fakt,“ pokrúti znova hlavou jeho otec a my sa spýtame, či bol syn vždy taký. „Ako dieťa určite nie. Hrali sa tu so susedmi dookola a nijaké extrémy to neboli. Do gymnázia chodil do Čadce, ešte do druhého ročníka dobre. Ale v treťom sa už tak rozpustil... Začal chodiť po krčmách, manželka mu v noci chodila otvárať dvere. Hovorím, všeličo má za sebou, rôzne avantúry. Rozvedený, vylúčený z cirkvi, čo ma dosť trápi,“ krúti nespokojne hlavou pán Kubáni.

Všetko zapadlo tak, ako malo: Reportér sa dnes stretáva so synom Erikom, vľavo, aj mladším Filipom, ktorého desať rokov nevidel.
Všetko zapadlo tak, ako malo: Reportér sa dnes stretáva so synom Erikom, vľavo, aj mladším Filipom, ktorého desať rokov nevidel.
EMIL VAŠKO

Mať syna dobrodruha

No v niečom má predsa len pravdu. Práve pitky dostali televíznu hviezdu na okraj priepasti. Našťastie, uvedomil si, že alkohol nad ním získal príliš veľkú moc, a tak sa utiahol do ústrania. „Zo dňa na deň som prestal piť. Ferko, ktorý protialkoholické zariadenie viedol, bol tvrdý chlap a tak som tam tvrdo drel v lese aj ja. Ufňukanec, ktorý sa mohol mať ako prasa v žite, si tam začal uvedomovať, ako ubližoval ľuďom. Aký som bol neznesiteľný, smrdel som alkoholom a obviňoval som za svoje problémy celý svet, len nie seba, pretože prejavom alkoholikov je sebaľútosť,“ priblížil raz Jožo Kubáni časy, ktorými asi pred desiatimi rokmi prechádzal. Až taká romantická dráma to však nebola. Ukazuje sa, že nedozerné následky niesol dlhé roky. Niektoré až do dnešných dní.

Príliš veľa pohárikov sa totiž rovná strate zodpovednosti. Privodil si dlhy a hoci bol už dávno preč, na dome v Skalitom neraz klopali drobní veritelia. Otváral im starý pán. „Prišli i takí od nebankových subjektov, čo dávali tie pôžičky,“spomína pán Kubáni. To však najväčšia nočná mora nebola, došlo totiž aj na chalupu v Skalitom. „Dostal som pozvánku, že sa mám dostaviť na exekučné konanie do Čadce. Prečo? Lebo tu mal písaný trvalý pobyt.“ Strechu nad hlavou otcovi, paradoxne, zachránili ďalšie Jožove dlhy. Jednu pôžičku nevracal vlastnému bratovi a aby sa vyrovnali, prepísali reportérov podiel v rodičovskom dome na súrodenca. „A bolo dobré, že nás Pánboh takto osvietil. Lebo tým som sa vyhol exekučnému konaniu,“ povzdychne si ešte aj po rokoch pán Kubáni. Napriek všetkému pri Jožovi stál, keď sa rozhodol zo závislosti liečiť. Ešte aj chorý mu posielal peniaze. Koľko mu po desiatich rokoch syn dlhuje? „Bolo to vyše 150-tisíc korún, ale to som mu už dávno odpustil. Aby som bol spravodlivý voči svojim ďalším synom, budem to považovať za splátku z dedičstva,“upresní.

Veď ho vídam takto...

Ako sa Jožo Kubáni dostal z najhoršieho, postupne sa prestal rodine na Kysuciach ozývať. „My sme si sem-tam telefonovali a naraz prestal volať, najprv hovorieval, že už má malý kredit na telefonovanie alebo že nemá kedy prísť. Aj som mu písal listy. Ani na jeden neodpísal. Kým som bol zdravší, chodievali sme za ním do Popradu. Ale teraz už autom nemôžem nikam ísť, lebo to by sme museli stáť každých pätnásť minút. Navyše mám piaty stavec nezrastený od narodenia, jedine ísť na operáciu a zošraubovať. Ale potom sa zase neohnem...“ vráti sa pán Kubáni k chorobám a keď podotkneme niečo o veľkých deťoch a veľkých starostiach, pohotovo zareaguje: „Ale on už má vyše päťdesiat, to už by mohol byť dedo. Nehovorili sme spolu päť rokov a tu nebol od manželkinho pohrebu, čo bolo v októbri 2005. Ale ešte mám dvoch synov, ktorí sem chodia. Vzájomne si pomáhame, čo sa dá.“

Nie je vám predsa len smutno? - pýtame sa. „Veď ho vídam takto...“ hovorí starký, ktorý v televízii kontroluje, či je stratený syn živý a zdravý. Na to, že Jožo dostal sošku OTO pre najpopulárnejšieho televízneho reportéra, ho upozornil prostredný syn. Potom si žiadnu ďalšiu televíznu anketu už nenechal ujsť. „Už asi dva, tri roky sledujem aj JOJ-ku. Predtým som pozeral iba normálnu televíziu. Našu slovenskú alebo českú. Šport a prírodopisné filmy.“ Nie je teda pán Kubáni na syna konečne aj trochu pyšný? „Hrdý som na to, že sa nespustil úplne, že sa dostal z alkoholu. Naraz to nejde, to je jasné, lebo to by musel peniaze vyrábať. Hlavne mu prajem, aby sa vysekal zo všetkých problémov. Aby mu televízna kariéra vydržala aspoň do dôchodku... Ale neviem, či platí Sociálnej poisťovni,“ neodpustí si životom ošľahaný rodič, pre ktorého je zodpovednosť nadovšetko.

Nakoniec Jožo Kubáni už raz ľady prelomil. Stalo sa to pred rokom. Po dlhých desiatich rokoch vyhľadal svojho mladšieho syna Erika (15). Ten na neho odmalička čakal, no otec len sem-tam poslal esemesku, dal ho pozdraviť, pred Vianocami mu kúpil darček, ale nikdy sa neodhodlal priniesť ho osobne. Aj keď sa sľúbil. Jedného dňa z ničoho nič zavolal. „Prebehlo to bez rozpakov, bez najmenšieho zaváhania. To by ste museli vidieť. Bolo to, ako keď zacvakne klapka,“ povedala nám vlani Filipova mama, jojkárska redaktorka Zuzana Pojedincová.

A že to Jožo Kubáni myslel vážne, dokázal začiatkom leta. V Bratislave krstil svoju biografiu Z Tatier Jožo Kubáni, kde opísal všetko podstatné, dramatické aj úsmevné, čo zažíval na potulkách Vysokými Tatrami. Hneď na začiatku knihy stojí jasne napísané: „Venujem Erikovi a Filipovi.“ Čím myslel oboch svojich potomkov, teda aj syna Erika (18) z prvého manželstva. Chlapci nechýbali ani počas veľkého večera, ktorý si Jožo, najnovšie ako spisovateľ, užíval. Bude sa teda história opakovať i v opačnom garde a vráti sa aj k otcovi? „Myslím si, že sa to raz urovná. Časom sa všetko dá dohromady,“hovorí dedo zo Skalitého optimisticky a vzápätí sa vráti do reality. „Možno však skôr ja zo­mriem. A možno tam bude lepšie. Tu je krásne, ale ťažko,“ zafilozoval si na záver, zatiaľ čo jeho syn neskôr nezdvíhal telefón už ani nám. 

Anketa
Myslíte si, že si otec a syn ešte niekedy nájdu k sebe cestu?
  • 65%
  • 13%
  • 22%
VIDEO Plus 7 Dní