<p>Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.</p>


Kristína Dugovičová

Sedíme v salóniku bratislavského hotela. Topmodelka má za sebou program rozpočítaný presne na minútu. Cez deň fotila v ateliéri pre módny magazín EMMA, večer sa mení na spisovateľku. Na slovenský trh uvádza knihu o životnom štýle. A hoci sa zdá, že ide o ďalší rozmar svetovej celebrity, po pár minútach je jasné, že prvotinu plnú detailných rád musela napísať sama. Debatujeme aj o aktuálnej situácii na Slovensku, o adopcii, o ktorej vážne uvažuje, či o starobe v Marrákeši, kde onedlho otvorí hotel.

S ADRIANOU SKLENAŘÍKOVOU-KAREMBEU (46) sa zhovárala KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ.

Vrátili ste sa domov do zvláštnej atmosféry. Slovensko je v traume z nedávnej vraždy dvoch mladých ľudí. Postrehli ste tú tragédiu vo Francúzsku?

Keď sa to stalo, bola som na Slovensku. Ale viem, že to tam vysielali v hlavných správach. Je to strašné, ako divoký západ! Dúfam, že do vyšetrovania bude zapojených viac krajín, že nad tým bude bdieť Európska únia a že sa to dotiahne až do konca. Najväčšia dráma by nastala, keby sa to zase ututlalo. Čo je strašné, ľudia, ktorí to spravili, musia mať za sebou niekoho takého silného, že si mysleli, že im to prejde. To je príšerné! Dejú sa tu hrozné veci.

Pýtajú sa vás Francúzi, čo sa na Slovensku deje? 

Problém je, že ja vlastne vo Francúzsku nebývam. Žijem medzi Monakom a Marrákešom. A keď pracujem, tak v Paríži, čo je asi 125 dní v roku.

Vaša mama žije stále v Banskej Bystrici, so sestrou ste zostali mimo Slovenska. Neuvažovali ste, že by ste ju zobrali so sebou?

Uvažovali, ale mama má sedemdesiat rokov. Mladý človek sa prispôsobí, naučí sa jazyk… Staršieho človeka je veľmi ťažké vykoreniť z rodnej krajiny, z prostredia, kde má priateľov. Ako by mama existovala niekde, kde by mala iba mňa, moju sestru a nikoho iného? Nepozná jazyk, nemohla by pozerať ani len televíziu. Cítila by sa odtrhnutá od sveta. To sa nedá.

Výborne. Začala síce študovať medicínu, ale prešla na právo. Dnes pracuje v Paríži ako advokátka a je spokojná.

Hovorilo sa, že v šoubiznise sa ženám vek neodpúšťa. Platí to ešte stále?

Myslím si, že sa to dosť mení. Vo svojom živote som nikdy nerobila toľko kvalitných džobov ako za posledných desať rokov. A vidíme to aj v Hollywoode. Kto povie Meryl Streepovej, že už nedostane žiadnu prácu?

(Smiech.) Príkladov je veľa. Herečka Sharon Stonová oslávila teraz šesťdesiatku a vo Francúzsku robí veľkú kampaň na okuliare.

Ako sa zmenil váš modelingový život? 

Posunulo sa to z pozície modelky na celebritu. (Smiech.)

Áno, ale klienti si čím ďalej, tým viac vyberajú skôr osobnosť než fyzický vzhľad. Hľadajú typ osobnosti, ktorý im predá produkt. Nechcem pôsobiť, že si fandím, ale vo Francúzsku ich na mne zaujíma to, že sa angažujem v Červenom kríži, že mám v televízii reláciu o partnerských krízach. Zaujíma ich ľudská stránka mojej osobnosti.

Časť roka trávite v Monaku. Stretli ste sa už s Petrom Saganom?

Už mi stokrát vraveli, kto to je, ale osobne sa nepoznáme.

Tak ho všetci volajú. Keď prišiel z Arménska, mal desať rokov, nerozprával po francúzsky a volal sa Aram. Všetci z jeho rodiny si volili úplne náhodne francúzske meno. Mama mu povedala - Vyber si, čo sa ti páči. Bol práve na ulici a videl osvietené obchody s topánkami André. Dnes ho tak volajú všetci. Aram mu hovorí iba jeho sestra a ja. Je to nádherné meno, mne sa veľmi páči.

 Nie, to nikdy. To meno vôbec nepoužívam.

 Arména poznám len jedného a nemôžem z toho robiť klišé. Slovákov nepoznám takmer vôbec, doma som prežila len svoju prvú lásku. Akí sú Slováci frajeri?

Prieberčiví. Ale možno dvadsaťroční sa hrnú viac do svadby.

(Do rozhovoru sa zapojí Miro Šimonič, Adrianin manažér: Ale tí nevedia, čo to je! Pracujem s mladými ľuďmi a vidím, že sú úplne inak vychovaní, ako sme boli my. My sme mali nejakú úctu, hodnoty, cit…)

Adriana Sklenaříková: Myslím si, že ľudia, ktorí hovoria ako ty, ešte nespoznali pravú lásku. (Úsmev.)

Miro Šimonič: Ale, prosím ťa… (Smiech.)

Adriana Sklenaříková: Tak to je! Keby si spoznal pravú lásku, tak by si už na nič iné nemyslel. A tú osobu by si chcel vidieť od rána do večera. Lebo nič iné by nemalo zmysel.

Možno materstvo. Ženy ho odkladajú a potom zistia, že už je neskoro. Ak by ste sa mali rozhodnúť znova, mali by ste dieťa do tridsiatky?

Urobila by som to. Nanešťastie, mne prišla chuť na dieťa veľmi neskoro. Neviem si to vysvetliť, možno to vychádza z mojej osobnej histórie, ale kariérou to určite spôsobené nebolo - to by mi bolo úplne jedno. Len neprišiel ten moment. A teraz som si uvedomila, že vlak mi už možno ušiel. Ale mali sme tu príklady, že aj ženy vo vyššom veku porodili dieťa.

Vlani ste otehotneli, žiaľ, aj potratili... 

Nebol to spontánny potrat. Z úplnej eufórie sme s manželom prešli do úplnej depresie. Boli sme na gynekológii na vyšetrení u jedného lekára, kde všetko vyzeralo v poriadku. Nato prišla ďalšia lekárka, ktorá povedala, že vajíčko je prázdne, vyvíja sa len obal embrya. A na kedy teda naplánujeme potrat. Bolo to dosť drsné.

Povedala som si - to je život, to sa stáva. Stáva sa toľko iných, tragickejších vecí... Teraz už viem, ako tehotenstvo prebieha. Všetko som si naštudovala a došla som k záveru, že otehotnieť v mojom veku, aj keď som zdravotne v absolútnom poriadku, je, akoby som sa chcela vyhýbať kvapkám v daždi. Je to zázrak.

Keby náhodou, máte v pláne adopciu? 

Určite. Ak by nám to do päťdesiatky nevyšlo, už naozaj o tom uvažujem. Dokonca som si našla adresu. (Úsmev.)

Presuňme sa do Marrákeša. S manželom ste tam pomerne dlho budovali hotel. Už je hotový?

Teraz v septembri ho otvárame. Bolo to náročnejšie, než sme si mysleli. Môj muž je veľmi kreatívny a má veľký zmysel pre krásu, čo je v oblasti luxusu dôležité, lebo očariť klienta v Marrákeši, kde vidí jeden krajší palác než druhý, je veľmi ťažké. Myšlienku aj štýl sme si premysleli spolu. Aram potom všetko zrealizoval sám, veľmi ho obdivujem a som na neho hrdá.

Art déco, trocha koloniálny, skrátka, Casablanca tridsiatych rokov. Nádherné, až mám z toho zimomriavky. Neznášam obrovské hotely, kde musíte utekať kilometre cez obrovský komplex a miliardu ľudí. Náš hotel má dvadsaťosem izieb, cítite sa tam, akoby ste bývali u maharadžu. Nazvali sme ho Palais Ronsard po­dľa francúzskeho básnika, ktorý písal najmä o láske. Vlastne sme ho spoznali náhodou, lebo podľa neho pomenovali ružu, do ktorej sme sa s manželom zamilovali. Je to krásna popínavá ruža s veľkými bielymi lupeňmi s nádychom ružovej. V Marrákeši nikdy nerástla a my sme tam doniesli tritisíc výhonkov, zasadili sme ich a vznikla z toho téma.

Stanú sa z vás na dôchodok hotelieri? Budete pokračovať s hotelmi? 

Možno. Povedali sme si, že hotelierstvo je životný štýl. Človek musí rád prijímať hostí, starať sa o nich, vytvárať rodinnú atmosféru. Celkom sa vidíme, ako starneme v takomto prostredí.

Pred rokmi ste kúpili pozemok aj v Španej Doline. V akej ste tam fáze? 

Stagnuje to. Môj manžel sa do toho prostredia zaľúbil, skoro odpadol, keď to uvidel. Tak sme si to kúpili a dúfame, že hneď, ako dokončíme hotel a nájdeme si čas, pustíme sa aj do toho. To by bolo super.

Všetci tam očakávajú nových susedov.

Je pravda, že hotel v Marrákeši nám zabral veľa času aj energie. Manžel má reštauráciu, čo nie je ľahké, ale hotel je oveľa komplexnejší. Každý detail musí byť perfektný, aby sa klient cítil ako v perinke.

Aká rodina vám na Slovensku ešte zostala?

 Otec. Naša rodina je väčšia, ale nemali sme úzke rodinné vzťahy s bratrancami a so sesternicami. Chodievali sme občas na prázdniny, ale veľmi málo, veľmi málo.

Keď sa vrátite do Bystrice, máte rituál, čo nemôžete obísť? 

Už ani nie. Moja sestra tu má ešte veľa kamarátov, ale mne sa úplne postrácali. Skôr zostávame v kruhu rodiny. A hlavne riešime, čo si uvaríme, aké slovenské jedlá.

Hlavne na Vianoce, ale aj po celý rok. Aram najviac zbožňuje halušky, kapustnicu, všetko, čo sa týka klobás. Alebo guláš - ten je pre neho ako sen.

A čo váš bývalý manžel Christian Karembeu? Ste vôbec v kontakte?

To je už minulosť. Viem, že pracuje v Aténach a stále cestuje, takže nie je ani príležitosť. Prežili sme fantastických šestnásť rokov, ale človek sa vyvinie. Uvedomili sme si, že každý ide na inú stranu a nemá to význam. Keď človek nepociťuje každý deň, keď sa zobudí, šťastie, musí to zmeniť.

Bola pripravená na adopciu, teraz je všetko inak! Topmodelka Sklenaříková otvorene o svojom súkromí

Kristína Dugovičová

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Filip Sulík pre PLUS7DNÍ: Nechápem, ako Slováci fungujú z 1500 eur mesačne

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás