Počas kariéry Hany Zagorovej (†75) vzniklo len veľmi málo mediálnych výstupov, v ktorých by nespomínala šťastné detstvo. Prežila ho s rodičmi, so sestrou, starou mamou a s tetou vo veľkej vile v dedine Petřkovice, ktoré sú dnes súčasťou Ostravy. Hana a jej sestra Evelyn sa odtiaľ pomerne skoro odsťahovali do Prahy a pár rokov nato ich nasledovali rodičia. Poschodovú vilu s tromi terasami a obrovskou záhradou predali a odvtedy chátra.
„Kedysi to bol najkrajší dom v dedine, dnes je to staré, škaredé a spustnuté,“ povzdychol si starosta dediny Ivo Mikulica, keď sme sa s ním skontaktovali. Podľa jeho slov sa na kedysi vychytenej adrese vystriedalo niekoľko majiteľov aj podnájomníkov, no žiaden z nich sa o nehnuteľnosť nedokázal postarať tak ako Zagorovci. „Pred časom tam bývali nejakí feťáci, teraz vlastne ani neviem, komu patrí,“ dodal.
Starosta má ťažké srdce aj na slávnu, nedávno zosnulú umelkyňu. „Pravidelne sme ju k nám ako našu rodáčku pozývali, no nikdy neprišla. O Petřkoviciach často hovorila, ale inak sa k nám veľmi nehlásila,“ skonštatoval.
Spustošený dom
Po drsných slovách starostu Petřkovíc sme sa do miest, kde Hana Zagorová trávila detstvo a pubertu, vybrali osobne. „Fotíte si dom Haničky? To bola veľmi slušná a dobrá rodina. Poznala som ich všetkých, ešte aj starého Zagoru, toho pána fotografa,“ prihovorila sa nám staršia pani.
Keď namietame, že otec Hany Zagorovej bol stavebný inžinier, prehodí, že myslí speváčkinho deda Pavla Zagoru. „On bol ešte Zagóra s dlhým ó. Tu neďaleko v Hlučíne mal kino a fotoateliér. Počas vojny sa tam vojaci chodili fotografovať, aby mali na nich rodičia pamiatku, keby na fronte padli,“ upresňuje.
Fakt, že Hana Zagorová už ako slávna speváčka Petřkovice obchádzala, nám potvrdzuje aj niekdajšia suseda. „Ani si nespomínam, kedy som ju na tomto mieste videla naposledy. Ale čo by tu aj robila? Veď u nás už nikoho nemá a mala sa pozerať na tú biedu?“ kladie si rečnícku otázku a pozrie na spustošený rodný dom speváčky.
V rukách kriminálnikov
Z rozprávania Hany Zagorovej vieme, že hoci mali nemocnicu tristo metrov od domu, mama Edeltruda ju porodila vo vlastnej spálni. Jej sestra Evelyn mala v tom čase dva roky. Sestry v Petřkoviciach prežili detstvo, ktoré speváčka neraz označila za rozprávkové. „Bolo to ako predstava dieťaťa z rozvedeného manželstva o ideálnom domove. Lenže u nás to ideálne bolo aj v skutočnosti. Hneď ako som vyskočila z postieľky, smiala som sa. Každému som dala pusu, potom som sa vyklonila z okna a zavolala: Ahoj, slniečko. Odjakživa som bola rada na svete,“ vyznala sa Hanka v jednom z našich mnohých rozhovorov.
Vila na kopci, v ktorej šťastná rodina nažívala, dnes už romantické predstavy nevzbudzuje. Nehnuteľnosť bola kedysi pýchou dediny, ale v polovici osemdesiatych rokov ju manželia Zagorovci predali. „Prví majitelia boli mladí manželia, ktorí to tu ešte udržiavali. Potom to už bola pohroma,“ vyratúva suseda. „Ďalší majiteľ bol kriminálnik, skončil vo väzení. Keď zomrel, niečo vyviedol aj jeho syn a putoval za mreže tiež. Teraz dom prenajíma, ale kto sú tí ľudia, netuším,“ krčí plecami.
Pán Zagora bol kedysi pyšný na udržiavanú záhradu plnú kvetov, okrasných skaliek, stromov, zeleninových záhonov a vždy pedantne pokosený trávnik. Dnes by zaplakal. Stromy, ktoré kedysi zasadil na počesť svojich dcér, rastú nadivoko alebo ležia na zemi. O okrasnej záhrade nemôže byť ani reči. Okolo vily rastie vysoká tráva. Letecký záber tiež ukazuje, že na pozemku vegetuje niekoľko vrakov áut.
Nechcela si kaziť spomienky
Hana Zagorová už ako mladá ostravská speváčka vravela, že sa nerada vracia do minulosti a žije prítomnosťou. Aj to bol dôvod, prečo mohol vzniknúť dojem, že na Petřkovice zanevrela. „Z domu som vyletela ako sedemnásťročná a všetky obrazy si chcem uchovať také kúzelné, ako ich mám v spomienkach. Naša vila niečím každého priťahovala. To viem stopercentne. Preto som vôbec necítila potrebu behať za deťmi a prosiť ich o kamarátstvo. So mnou a s mojou sestrou sa chceli kamarátiť všetci. Výborné bolo, že rodičia nás vôbec nenútili upratovať. Vraj sa ešte v živote naupratujeme dosť. Radšej boli, keď sme lietali po vonku,“ povedala.
Na dvore mali Zagorovci hotový zverinec. „Holuby, nutrie, dvoch psov, mačku, králiky aj korytnačku. Bola som vychovávaná k všetkému, čo je živé a pekné. Bolo to také krásne a romantické. Mojou neporušenou spomienkou je aj mamička v kuchyni, ktorá varí nejakú dobrotu a píska si pri tom. Dodnes cítim vôňu košíka na verande, ktorý bol vždy plný dobrôt, ktoré sa nám urodili v záhrade. Ale túto kapitolu som si v hlave uzatvorila a myslím, že žiadna nová spomienka nemôže prebiť tento ideál,“ vysvetlila a po chvíli predsa len priznala, že v minulosti neodolala. Pokúsila sa vrátiť v čase. „Asi som si myslela, že keď sa pozriem na svoj milovaný rodný dom, nájdem tam všetko v nezmenenej podobe.“
Trpký návrat domov
Raz, keď Hana koncertovala v Ostrave, autom zabehla do Petřkovíc. Zbadala vrchnú časť ich niekdajšieho domu, ale bol to podľa nej „veľmi pochmúrny pocit“. „Ako v psycho filme. Ani som nezastavila. Pripadal mi strašne opustený a smutný. Išla som ďalej a tam, kde bola obecná škola, v ktorej som ako žiačka 5. B. stála v žltých šatách prvýkrát na javisku, je teraz nejaké obchodné stredisko. Je to stále pekná dedina, ale už úplne iná,“ zaspomínala si s nostalgiou.
Po čase Zagorová opäť spievala v Ostrave a do rodnej dediny ju viezol Petr Rezek. „Stromy, ktoré sadil náš otecko, vyrástli do obrovskej výšky. Ich holé kmene boli úplne iné. A naraz som si všimla vo vysokej tráve sedieť farebného trpaslíka. Tento pohľad už nadobro uzavrel moju detskú kapitolu. Ako naivne si človek myslí, že niekde zanechá svoju stopu naveky,“ zamyslela sa a po chvíli v odhaľovaní svojho vnútra pokračovala.
„Večer na koncerte som na to pri pesničke Studánko stříbrná myslela veľmi intenzívne. Spievam o tom, ako sa mi niekedy sníva, že som opäť dievčatko s vrkočmi, preletím našou bránkou a zamierim do lesa, ktorý sme mali kúsok za domom. Dojalo ma to až k slzám. Nebolo to na javisku vôbec príjemné, už by som to nechcela nikdy zažiť,“ doplnila vtedy.
Rozhodnutie, ktoré si vyčítala
A kedy Hana Zagorová Ostravsko vlastne opustila? Niekedy v polovici osemdesiatych rokov sa vo víre obrovskej popularity a zaneprázdnenosti podujala na smelý krok. Spolu so sestrou Evelyn rodičom navrhli, aby sa presťahovali do Prahy. „Chceli sme ich mať bližšie. Zaskočilo ich to, tak som si povedala, že ich nebudem nútiť. Najprv začali chodiť na víkend, neskôr na celý týždeň. Potom si čoraz viac sami uvedomovali, že na dom v Petřkoviciach už nestačia. Keď ho predali a presťahovali sa, bola som prešťastná.“
Po čase prišlo bolestné precitnutie. „Myslím, že vykorenením z miesta, ktoré milovali, sa život mojich rodičov výrazne skrátil. V Prahe nemali svojich priateľov, najviac chýbali mojej spoločenskej mamičke,“ vyznala sa speváčka z toho, čo si vyčítala do konca života. „Obaja zomreli v polročnom intervale po sebe, mama ako sedemdesiatročná, ocko mal o dva roky viac. Strata rodičov zostane pre mňa nezahojená rana. Myslím na nich každý deň, ich fotografiu mám aj v spálni.“
Pri rodičoch na Vyšehrade
Mamu a otca pochovala Hana Zagorová najprv na chalupe, ktorú im kúpila v prírodnej oblasti Kokořínsko. Ale pred šiestimi rokmi investovala do hrobového miesta na pražskom cintoríne Vyšehrad, ktorý mala neďaleko svojho bydliska v Podolí. „Rodičov som dala premiestniť sem. Predpokladám, že pri nich raz skončím aj ja,“ oznámila raz bez okolkov.
V období, keď vyriekla tieto slová, mala speváčka pätnásť koncertov mesačne a isto netušila, že jej čas sa neúprosne kráti. Tak ako rodičov, nakoniec aj ju zlomila psychika. Fakt, že po ochorení kovid nemohla koncertovať, Hanu Zagorovú doslova zlikvidoval. „Je mi veľmi ľúto stratených životov. Všetci máme pocit, že nám niekto vzal čas a vôbec život. Je mi z toho veľmi úzko,“ skonštatovala v jednom z posledných vyjadrení na adresu nepríjemného lockdownu.
FOTO spustošeného rodného domu Hany Zagorovej v GALÉRII
Speváčka skonala jedenásť dní pred svojimi sedemdesiatymi šiestymi narodeninami. Urnu s jej popolom uložia k rodičom do hrobu, kde už svieti aj jej meno.
Text: ERIK KOLLÁRIK, PETR VLČEK
