Obraz, ktorý sa vám vryje do pamäti – babička usadená v kresle, v ktorom pletie šál na zimu či teplý sveter. Alebo otec, ktorý pohodlne uložený v mäkkom sedadle berie do ruky noviny či knihu, aby si doprial vytúženú chvíľu pre seba. Niektoré ošumelé kusy nemajú obrovskú cenu vyjadrenú v eurách, ale v spomienkach, ktoré vyvolávajú. Uchovávate si ich ako vzácny poklad.

Martin Andraško pristupuje ku každej starine, ktorá sa mu dostane do rúk, s úctou. Skúsenými očami čalúnnika vidí jej budúcu krásu zbavenú nánosov prachu, roztočov, smetí, vyšúchaných opierok na ruky a dotrhaných poťahov.

Remeslo, ktorému sa venuje už vyše dvadsať rokov, pomaly vymiera. Aj medzi tými, ktorí sa ním živia, sú rozdiely. Niektorí ho však dokážu povýšiť na kumšt.

Dôraz na pôvodný zámer

„Keby som vedel, kam ma vezmeš, tak by som s repasovaním svojho kresla počkal,“ pošepká mi fotograf. Práve si prezerá dokonalú prácu topoľčianskeho majstra. Jeden kus je krajší ako druhý. „Dal mi ho kamarát, pretože sa mi veľmi páčilo, ale bolo zničené,“ pokračuje môj kolega. „Nechal som bratislavskému čalúnnikovi voľnú ruku a vrátil mi kreslo, ktoré síce malo nový poťah, ale nič iné nevymenil. Nedá sa naň pohodlne uložiť, pretože sedacia časť je krivá,“ posťažuje sa už pred naším hostiteľom.

Vo vstupnej miestnosti do jeho dielne sú naskladané desiatky kusov, ktoré čakajú na nový život. „Ľudia často prinesú niečo zo starého domu, ktorý predávajú. Niekto si nechá na pamiatku mlynček, iný kreslo, na ktorom sedávala jeho mama, otec či starí rodičia,“ hovorí čalúnnik.

Zopár kusov je už rozobratých. Na jednom z nich nám ukáže, čo všetko sa skrýva vo výplni pod poťahom. Špina, prach, ba dokonca mal takú čalúnenú stoličku, do ktorej zrejme deti cez malý otvor vopchali rôzne obaly od sladkostí a iné odpadky. „Preto vždy každý kus rozoberiem a celý zrenovujem. Záleží mi však na tom, aby výsledný efekt odrážal zámer pôvodných výrobcov. Každý šev, záhyb, všetko musí sedieť a kopírovať pôvodnú verziu,“ opisuje.

„Pozrite, aké krásne môže byť kreslo od Halabalu,“ ukáže na kúsok od českého dizajnéra Jindřicha Halabalu, hlavného návrhára brnianskych Spojených UP závodov. V 30. rokoch patrili medzi najväčších výrobcov nábytku v Československej republike. A prestížny český interiérový architekt, ktorý vyrastal v rodine stolára, spojil vo svojich dielach tradíciu aj moderné umenie a navrhol celý rad nábytku. Hlavne na sedenie. Jednotlivá sorta mala presné označenie. „Konkrétne toto je typ C,“ opisuje Andraško krásavca vyloženého na veľkej pracovnej ploche, ktorého práve dokončil. Pred pár týždňami kreslo ležalo rozobraté na márne kúsky. Všetko staré, ako bola výplň, pružiny, muselo ísť preč. Drevo vybrúsil, napustil pigmentom a ošetril olejom.

„Známy je aj Halabalov typ H 269, prezývaný sane pre opierky na ruky, ktoré sa ťahajú až k zemi. Pozrite,“ vezme do rúk kus ohnutého dreva z rozobratého sedadla. „Je asi najznámejším z jeho tvorby a teraz aj veľmi vzácny.“

Povzbudenie od ľudí

Martin Andraško sa učil za čalúnnika a tomuto remeslu sa venuje celý život. „Pred štúdiom som však nevedel, čo to zahŕňa. Chcel som byť štukatérom,“ usmeje sa. Namiesto omietky sa venuje nábytku, ale neľutuje. Vystriedal niekoľko firiem a rôzne čalúnnické pozície. Naberal skúsenosti pri výrobe sedačiek určených na nemecký trh, ale aj pri nábytku pre náš domáci. Naučil sa tvarovať molitan do požadovanej formy, natiahnuť látku. Vždy však pracoval s novým nábytkom a dostal hotový strih poťahu.

Pred pár rokmi na chvíľu svoje remeslo opustil a pôsobil v inej sfére. „Lenže po čase mi čalúnenie začalo chýbať,“ spomína. Kúpil si v bazári staré kreslo, celé ho reparoval a fotografiu svojho diela zverejnil na sociálnej sieti. Z nevábnej stariny vytvoril výstavný kúsok, ktorý nadchol množstvo ľudí. „Spustila sa lavína a mnohí prejavili záujem. Tak som začal renovovať ďalšie kres­lá a s každou zverejnenou prácou mi pribúdali noví zákazníci. Na nedostatok práce sa určite nemôžem sťažovať,“ prizná. Z jeho face­bookovej stránky sa stala skupina nadšencov a obdivovateľov zašlých kusov sedacieho nábytku, ktoré sa pod rukami zručného topoľčianskeho majstra menia na unikátne solitéry.

Kultové československé retro

„Keď som renovoval hojdacie kreslo od Thoneta, naštudoval som si históriu výroby. Aby som ho mohol demontovať, musel som najprv zistiť, ako ho zložili,“ ukazuje na krásny vyleštený drevený kúsok, ktorým chce jeho zákazníčka prekvapiť manžela na narodeniny.

O chvíľu upriami našu pozornosť na ďalší skvost. „Kreslá z 30. rokov 20. storočia, ja ich volám vejáre, ešte nedávno ľudia vyhadzovali. Teraz, keď vidia, čo sa s nimi dá urobiť, tak k nim inak pristupujú. Snažím sa zachovať línie prešívania aj iné detaily, aby boli čo najautentickejšie, hoci je s tým viac práce.“

Zaujalo ma kreslo s opierkami z ohýbaného bukového dreva, na podobnom som v detstve sedávala u svojej krstnej mamy na dedine. Vyrobila ho firma Ton, predtým známa ako Thonet, a navrhol Čech Antonín Šuman, jeden z najtalentovanejších dizajnérov svojho obdobia. Model spolu s inými kráskami od československých dizajnérov získal ocenenie aj na Svetovej výstave 1958 v Bruseli. A to bol pre našich dizajnérov obrovský úspech. „Tieto ,šumanky‘ sú veľmi kvalitné,“ podotkne náš hostiteľ.

Návrhár si dal naozaj záležať. Jeho tvorba sa vyznačuje moderným odľahčeným tvarom a minimalizmom, ale rozhodne nie na úkor komfortu. Bonusom spomínaných kresiel z konca 50. a zo začiatku 60. rokov minulého storočia, ktoré majú označenie Bruxelles 947, je dostatočne vysoká chrbtová opierka, takže si môžete pohodlne položiť aj hlavu. Obľúbené sú však aj Šumanove stoličky, ktorým sa hovorí „lízanky“, a mnohé ďalšie výrobky.

Čoraz menej čalúnnikov

„Aký renovovaný kúsok máte u seba doma?“ zaujíma ma. „Žiadny. Lebo keď niečo pre seba urobím, zverejním to a hneď sa nájdu záujemcovia,“ smeje sa majster, ktorý je v práci takmer celý deň. Keď nestojí pri starých kreslách či stoličkách, zháňa materiály, cestuje za klientmi či online s nimi rieši detaily.

„Myslím si, že nie je veľa čalúnnikov. Aj zo škôl ich vychádza veľmi málo. Keď som študoval, bolo nás v triede len trinásť, a tak nás spájali so stolármi,“ hovorí 40-ročný muž. Okrem toho, inak sa pracuje vo fabrike, kde každý dostane hotový strih a musí ho navliecť. „Ja si ho robím sám, musím vedieť, kde mám koľko za­hnúť, prešiť, aký tam je uhol, aby sa látka na nábytku nevlnila. Všetko si musím presne vymerať, aby to dokonale sedelo.“

Na čo si teda máme dávať pri renovácii pozor? „Nesmú tam byť kazy, zvlnená látka. Som perfekcionista. Pod svoju prácu sa podpisujem, takže každý kus musí byť v super stave,“ pripomína Martin Andraško, ktorý privoňal aj k stolárčine. „Načo by zákazník zháňal ešte ďalšieho človeka, ktorý mu zrepasuje opierku a podobne? Všetko urobím, hoci stále mnohé druhy dreva nerozoznám. Ale viem, čo mám použiť, aby to bolo krásne a kvalitné,“ spomenie.

Nové výzvy

„Sledujem vašu prácu a máte môj obdiv, aké niekedy úbožiatka dáte do poriadku a vdýchnete im opäť život a novú krásu,“ píše na sociálnej sieti jedna z obdivovateliek Andraškových premien.

Na vysnívaný kus si zákazníci počkajú štyri až šesť mesiacov. „Raz ku mne prišla 80-ročná pani, či jej stihnem urobiť pohovku do Vianoc, lebo nevie, či sa dlhšie dožije. Stihol som a priviezol jej ju do Žiliny.“

FOTO V GALÉRII

Rád pracuje na rozmanitých sedacích nábytkoch. Poteší ho, ak si návštevník jeho dielne vyberie zaujímavú látku či farbu. „Pred troma rokmi bola veľmi populárna žltá. Bol som už ako čmeliak, všetci chceli túto farbu,“ smeje sa. „Potom zase išla tyrkysová a petrolejová. V poslednom čase je to pestrejšie, ľudia majú záujem o rôzne vzory,“ uzatvára remeselník, ktorý obnovil aj staré kreslá pre Spievanku Máriu Podhradskú, pre reštauráciu pri Michalskej bráne, kaštieľ v Mojmírovciach a svojou prácou potešil nevesty, ktoré majú svadbu v romantickej Wiegerovej vile vo Svätom Jure.