Plus 7 dní

Zdedil slávne priezvisko, ale utajiť sa nedajú ani gény. Doma na&nbsp;Slovensku je takmer neznámy, no on komorne a&nbsp;mimo záujmu celoplošných médií dobyl divadelný svet. Cez Prahu, kde žije. Synovec herca Michala Dočolomanského sa tam usadil takmer pred dvadsiatimi rokmi a&nbsp;začal šíriť dobré meno rodu. Medzinárodnému divadelnému štúdiu, ktoré založil, dnes bratia Česi dávajú prívlastok kultové. O&nbsp;Viliamovi Dočolomanskom (44) sa v&nbsp;kuloároch hovorí ako o&nbsp;svetobežníkovi, perfekcionistovi a&nbsp;budhistovi, ktorý robí veci po&nbsp;svojom.

Dočko, ako hereckej legende hovorili Slováci, sa stal miláčikom širokých más. No synovec Viliam je z&nbsp;iného cesta, mainstream očividne neznáša. Na&nbsp;pražských smotánkovských akciách na&nbsp;neho nenarazíte, mimo nich rozpráva zanietene najmä o&nbsp;umení. Rozhovory poskytuje málokedy a&nbsp;v&nbsp;jednom z&nbsp;posledných rozpráva najmä o&nbsp;ľuďoch strácajúcich schopnosť komunikovať s&nbsp;okolitým pro­stredím. Práve o&nbsp;nich vytvoril hru Odtržení, hrá sa v&nbsp;komornom prostredí jeho medzinárodného divadla Farma v&nbsp;jeskyni. Štúdio, v&nbsp;ktorom spája divadlo, hudbu a&nbsp;video, založil pred sedemnástimi rokmi.

Odvtedy je umeleckým šéfom, režisérom, choreografom, scénografom, ale pre svoje predstavenia vytvára aj hudbu. Tá bola podstatná aj pre Michala Določomanského. Dilemu, či sa má venovať viac muzike či divadlu, riešil aj Viliam.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/utajovany-dockov-synovec-opustil-slovensko-svete-preslavil-viac-nez-stryko" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO synovca Michala Dočolomanského nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

„Hudba je pre mňa alfa a&nbsp;omega nielen v&nbsp;tom, čo robím, ale ako žijem a&nbsp;premýšľam. Zrejme som sa narodil ako prirodzený rytmik. Možno som tým pre svojich kolegov neznesiteľný, pretože moja rytmická pamäť sa obvykle nepletie, takže neodpustím performerom, technikom a&nbsp;ďalším spolutvorcom vôbec nič,“ priznal nedávno pre český časopis Xantypa. Nebol to však strýko, kto u&nbsp;Viliama prebudil vášeň pre hudbu. „Veľký vplyv mala na&nbsp;mňa učiteľka klavíra v&nbsp;Liptovskom Mikuláši. Púšťala mi Bacha i&nbsp;džez, čo považujem za&nbsp;zážitky pre mňa celkom zásadné. Myslím, že ma naučila ‚počuť hudbu‘.“

Pokračovanie na ďalšej strane.

Malomestský pohľad na&nbsp;slávneho strýka

Pokračovateľ rodu Dočolomanských vyrastal na&nbsp;Liptove, kde sa brat populárneho herca, profesionálny vojak Dušan, usídlil s&nbsp;rodinou. Malý Vilo vraj už od&nbsp;detstva čítal a&nbsp;písal divadelné hry. Neskôr pripustil, že ho možno ovplyvnil malomestský pohľad na&nbsp;slávneho príbuzného, ale neutíchajúca potreba tvoriť bola podstatnejšia. Hercom či tanečníkom chcel byť odjakživa, ako akčné dieťa stále niečo vymýšľal.

„Matka, ktorá pracovala ako hygienička, ma v&nbsp;mojich túžbach vždy podporovala. Ani tak by nebolo možné ma zastaviť. Rodičia boli radi, že robím to, po&nbsp;čom túžim,“ povedal pred rokmi Viliam, ktorý pochádza zo štyroch detí. Jeho sestra Eva kedysi študovala na&nbsp;VŠMU so súčasnými hviezdami Tomášom Maštalírom a&nbsp;Markom Igondom. „Ďalšia sestra pracovala v&nbsp;uholnom gigante OKD v&nbsp;Ostrave a&nbsp;brat jazdí s&nbsp;kamiónom,“ rekapituloval svojho času Viliam.

K&nbsp;strýkovi Michalovi mali teda všetci geograficky ďaleko, prebiť sa museli aj bez jeho pomoci. Vilova sestra Eva sa dostala na&nbsp;VŠMU na&nbsp;tretí pokus a&nbsp;keď si po&nbsp;skončení školy nevedela nájsť v&nbsp;Bratislave trvalé miesto, na&nbsp;chvíľu odišla do&nbsp;Banskej Bystrice a&nbsp;potom do&nbsp;írskeho Dublinu, kde sa jej podarilo získať niekoľko úloh vo filme.

Keď sa chcel Viliam presadiť, zdalo sa, že známe priezvisko mu je na&nbsp;príťaž. Skúšal sa dostať na&nbsp;hudobnú kompozíciu či herectvo na&nbsp;konzervatórium v&nbsp;Bratislave. Neprijali ho. Neskôr tvrdil, že „vďakabohu“. Talent v&nbsp;ňom vycítili až na&nbsp;JAMU v&nbsp;Brne, kde sa hlásil na&nbsp;klasickú činohernú réžiu. Vraj bol taký posadnutý divadlom, že výberovej komisii nezostávalo nič iné, len ho prijať.

K&nbsp;strýkovi Michalovi však Viliam Določolomanský celý život vzhliadal. „Posledné, čo odo mňa videl, bola absolventská práca Električka zvaná túžba, tá sa mu veľmi páčila. Farmu už nestíhal, držal mi palce na&nbsp;diaľku, bol to veľmi dobrý kamarát a&nbsp;ešte mi úplne nedošlo, že pri návšteve Bratislavy u&nbsp;neho nebudem môcť zazvoniť,“ smútil po&nbsp;smrti slovenskej legendy, keď už trvalo žil v&nbsp;Prahe. Práve tam ako divadelník precitol. Skoro totiž zistil, že iba interpretácia textu mu nestačí.

„Stále som cítil, že to nie je ono. Ani činohra ako žáner, ani kamenné divadlo ako systém práce. Dosť ma to frustrovalo a&nbsp;trápilo,“ spomínal už etablovaný umelec. Na&nbsp;ponuky mainstreamových kamenných divadiel, kde ako hosťujúci režisér pôsobil, nereagoval. Chcel si tvrdohlavo robiť všetko po&nbsp;svojom, vytvoriť si vlastný štýl. S&nbsp;prvou hereckou skupinou, ktorú dal dokopy, odcestoval do&nbsp;Andalúzie po&nbsp;stopách Federica Garcíu Lorcu a&nbsp;tam vytvorili jedno spoloč­­né predstavenie. Tým sa to malo začať a&nbsp;skončiť. Ale neskončilo sa. Mladý Dočolomanský založil vlastné medzinárodné štúdio Farma v&nbsp;jeskyni, ktoré funguje dodnes.

Viliam ho nazýva akýmsi divadelným laboratóriom, čo znamená, že je súborom aj školou zároveň. Jednotlivé predstavenia môže vďaka tomu vytvárať s&nbsp;účinkujúcimi - sú medzi nimi Česi, Slováci, Kórejčania a&nbsp;herci iných národností. Nakoniec sám sa donedávna hlásil k&nbsp;budhizmu a&nbsp;s&nbsp;tibetskou učiteľkou komunikoval na&nbsp;diaľku.

Umeleckého šéfa z&nbsp;Liptova hranice neobmedzujú. Keď študoval hru o&nbsp;lobistoch, so spolutvorcami odcestovali do&nbsp;Bruselu, aby sa s&nbsp;tými skutočnými osobne stretli. „Navonok sa môže zdať, že z&nbsp;toho nič nemáme. Nie sme slávni ani bohatí. Zažívame však množstvo situácií, ktoré človek bežne nezažije. Pretože sa inšpirujeme reálnou skúsenosťou v&nbsp;inom kultúrnom kontexte, dostávame sa na&nbsp;veľmi zaujímavé miesta a&nbsp;k&nbsp;zaujímavým ľuďom, od&nbsp;ktorých sa učíme,“ priznal Dočolomanský pre český portál aktualne.cz.

S&nbsp;experimentálnymi inscenáciami, plnými dynamického tanca a&nbsp;hudby, precestoval Viliam Dočolomanský celý svet. A&nbsp;už druhé desaťročie zbiera ocenenie za&nbsp;ocenením - viackrát získal Cenu Alfreda Radoka a&nbsp;Európsku cenu novej divadelnej reality. Jemu sa pravdepodobne viac pozdáva to, že keď sa jednotlivé predstavenia končia, diváci zostanú ticho. „Ponorení v&nbsp;tme, niekedy i&nbsp;minúty, kým začnú tlieskať. Z&nbsp;toho pohybu, ako vstávajú po&nbsp;potlesku zo stoličiek, vidieť, že si niečo odnášajú. Ich stav sa zmenil,“ nadchýnal sa raz a&nbsp;dodal, že svoje predstavenia si najlepšie vychutná, keď si sám sadne medzi divákov.

No povznášajúci moment zažíva aj vtedy, keď sa vracia domov. „Vždy keď autom prechádzam česko-slovenské hranice,“ priznal Viliam zdôrazňujúc, že sa teší na&nbsp;ľudí, prírodu a&nbsp;blízkosť miest, kde sa narodil a&nbsp;na&nbsp;ktorých lipne „tým najprostejším spôsobom“. „Na&nbsp;druhej strane som opustil to, čomu sa hovorí ‚slovenská haluška‘. K&nbsp;našim národným malostiam sa staviam kriticky, dokonca ma veľmi bolia. Nejde však len o&nbsp;slovenské malosti, ale aj o&nbsp;tie české,“ doplnil.