Vytratila sa z obrazovky, ale nezmizla úplne. Hoci ani na chvíľu nezostala bez práce, Elena Podzámska (47) otvorene priznáva, že bez seriálov má slovenský herec problém prežiť. Sama má za sebou turbulentné obdobie, ktoré sa začalo pred niekoľkými mesiacmi. Po dlhých rokoch musela zmeniť adresu. Staromestský byt, ktorý mala Eňa dlhé roky v prenájme, sa totiž jeho majiteľka rozhodla predať. Keď­že na hypotéku sa herečka na voľnej nohe necítila, čakalo ju hľadanie novej strechy nad hlavou a sťahovanie.

Ako však začiatok roka nečakane ukázal, nie posledné. „Prvého februára o trištvrte na osem ráno mi zazvonil telefón. Práve som sa chystala do dabingu, keď mi mama roztraseným hlasom hovorí: ,Elenka, príď domov, zomrel otec.‘ To bola pre mňa taká nepredstaviteľná vec, že som jej v prvej chvíli neverila. ,Mami, čo to hovoríš? Nežartuj!‘ Nato sa mama do telefónu rozplakala a zvýšila na mňa hlas: ,Okamžite poď domov. Otec je mŕtvy!‘“ Až vtedy si Eňa začala pripúšťať nepripustiteľné.

Prečo jej život toľko nakladá?

Otec zomrel. Chlap, ktorý sa ráno normálne zobudil, umyl, obliekol a s čajom si sadol k ranným správam v televízii, bol z ničoho nič mŕtvy. „Nemal žiadnu ťažkú chorobu, nijaké vážne problémy, bral len lieky na tlak,“ vyvracia herečka medializované informácie o dlhom boji s chorobou. „Naopak, zomrel úplne nečakane. V plnej sile. Pre neho v podstate krásny odchod, ale pre nás obrovský šok.“Herečka priznáva, že bol vyvrcholením obdobia, v ktorom sa už pýtala, prečo jej život toho toľko nakladá.

„Prečo, keď som nedostala tamtú prácu, keď mi zvýšili nájomné, mi ešte aj policajti v nedeľu ráno volajú, že mi v noci niekto rozbil auto? Presne to sa mi stalo a mala som pocit, že už naozaj nevládzem. Ale keď tým človek prejde, tak si vďaka tomu uvedomí, koľko je v ňom sily. Jednoducho naozaj platí, že Boh človeku naloží len toľko, koľko zvládne,“hovorí po ťažkých chvíľach. Ak má byť k sebe úprimná, uvedomuje si, že nemá právo sťažovať sa.

Dlhé obdobie jej vychádzalo prakticky všetko, čoho sa dotkla. Doslova od základnej školy. Už v tretej triede spravila prijímačky do výberovej anglickej triedy, vzápätí konkurz do prvého filmu, do divadelného súboru Ludus, dostala sa na medicínu, a keď ju nechala a rozhodla sa pre herectvo, na Vysokú školu múzických umení ju zobrali na prvýkrát. „Možno som si vtedy šťastie vybrala dopredu,“ pripúšťa a myslí tým aj televízne príležitosti. V istom období sa totiž objavila vo všetkom, čo sa tu nakrúcalo. No potom na istý čas v ničom. Seriálové ponuky vystriedali divadelné.

„Každý herec vám povie, že javisko je to najviac, že tam je pravé herectvo, kde môže ukázať, čo v ňom je. Kdekoľvek slovenské divadlo príde, vďaka tomu ho maximálne ocenia. Paradoxne, práve zaň sú herci u nás platení najmenej,“ hovorí Elena otvorene, že uživiť sa herectvom je náročné. Nie je to zďaleka len malým slovenským trhom. „V Amerike sa hovorí, že každý druhý herec je čašník. Len naozaj áčkoví herci sú za vodou. Aj tí sa však v istej chvíli púšťajú do toho, že filmy produkujú sami, aby neboli závislí od iných. Lebo hercov život nikdy nie je v jeho rukách. Závisí od iných, od toho, či ho chcú, ako vyzerá, ako starne,“ hovorí o skúsenosti spoza veľkej mláky, kde hneď po škole niekoľko rokov žila počas manželstva s americkým muzikantom Shawnom Loescherom.

V časoch slávy: Herečka nafotila pre týždenník PLUS 7 DNÍ pikantné fotografie.
V časoch slávy: Herečka nafotila pre týždenník PLUS 7 DNÍ pikantné fotografie.
Zdroj: Mário Gotti

Herectvo ako „bočák“

Sama má momentálne za sebou obdobie, keď obrazovka pre ňu zostala na dlhší čas ako zakliata. „Či chceme, alebo nie, seriály sú to, čo nás živí, takže človek to na peňaženke určite cíti. Keby som to mala vnímať z pragmatického, materiálneho hľadiska, tak je to problém. Nehovoriac o tom, že o sebe začnete pochybovať - asi nie som dobrá. Potom nastávajú fázy sebaľútosti a závisti - prečo sa to deje mne a ona alebo on stále nakrúcajú? Tým v takej situácii prejde každý. Klamala by som, keby som tvrdila, že mňa sa to nedotklo,“ priznáva Eňa.

Nečuduje sa preto mnohým kolegom, že herectvo je pre nich len „bočák“, doslova koníček, ktorý si môžu dovoliť vďaka tomu, že sa živia niečím iným. „Samozrejme, že som v najhorších chvíľach aj ja rozmýšľala, čo iné by som mohla robiť. Ale keď som chcela byť k sebe úprimná, musela som si priznať, že na podnikanie alebo produkciu nemám,“ sebakriticky hodnotí svoje schopnosti. „Viem hrať a vďaka svojej mame, ktorá ma už v tretej triede dala na angličtinu, a najmä vďaka neskorším životným skúsenostiam hovorím plynulo po anglicky, a to je všetko, na čom môžem stavať.“  Tesne po maturite toho bolo viac. Stačilo v prvom ročníku na bratislavskej Lekárskej fakulte nepokúšať osud herectvom a nevymeniť hneď po prvom semestri plášť za dosky, ktoré znamenajú svet. Nikdy jej nenapadlo, že to možno bola chyba?

„Jasné, že áno. Už niekoľkokrát som sa sama seba pýtala - Panebože, prečo som na tej medicíne nezostala? Bola by som obvodná lekárka, predpisovala by som penicilín a očkovala deti,“usmeje sa, pritom presne táto predstava ju vtedy desila. Tak veľmi, že to vzdala. Teraz ju však prinútila prehodnocovať aj najnovšia rola neurologičky, ktorú bude opäť hrať v televíznom seriáli. „V scenári mám množstvo medicínskych výrazov. Zrazu som si uvedomila, že ma veľmi baví hľadať v knihách ich význam, aby som chápala, čo hovorím. Dokonca, keď sme potom nakrúcali priamo v nemocnici, úplne vážne mi chodilo hlavou, kde som mohla byť, keby som to vtedy dokončila.“

Žiadne keby, samozrejme, nejestvuje. Ani teraz, keď sa jej dvere pred kameru opäť otvorili. Po televízii sa ozval slovensko-americký štáb nízkorozpočtového filmu s pracovným názvom Stan dup, ktorý tu má nakrúcať Juraj Bohuš, slovenský režisér žijúci v Amerike. „Prvá klapka by mala padnúť už teraz začiatkom leta a veľmi sa teším na prácu s Ondrejkom Kovaľom aj so Zuzkou Norisovou,“odhaľuje najbližšie príležitosti herečka, ktorá si ani teraz nestavia vzdušné zámky a nerobí plány na to, čo by mohlo byť, keby to takto už zostalo.

Elenin otec: Podľa dcéry vyzeral plný síl, pre rodinu bola jeho smrť šokom.
Elenin otec: Podľa dcéry vyzeral plný síl, pre rodinu bola jeho smrť šokom.
Zdroj: Archív

Otec jej uvoľnil miesto

Keď otec zomrel a mama zostala sama vo veľkom trojizbovom byte, kde s bratom vyrástli, rozhodla sa vrátiť. „S maminou sme si uvedomili, že keď budeme bývať znovu spolu, tak si pomôžeme všetky navzájom. Ona si jednak nevedela predstaviť, že v ňom zrazu zostane sama. Navyše otec odišiel v čase, keď mi zvyšujúce sa nájomné v bratislavskom centre dávalo pod krk čoraz ostrejší nôž a už som to nevládala ťahať,“priznáva Elena, ktorá má pocit, akoby to otec vedel a jednoducho sa rozhodol svojmu dievčatku pomôcť. „Občas mi napadne, že odišiel, aby som sa vrátila domov. Akoby mi chcel uvoľniť miesto,“zatrasie sa Elenin hlas.

Aj keď vie, že ako vždy a po všetkom musí ísť ďalej. Pádov nebolo málo. Asi najťažšie to podľa jej slov bolo pred pár rokmi. Vtedy po boome, keď takmer neschádzala z obrazovky, prišiel zrazu koniec. A nielen v televíziách. „Ako mi ubúdalo práce, tak sa mi kazil aj partnerský život. Nakoniec som zostala aj bez práce, aj bez partnera. Doslova, keď mal druhý chvíľku ťahať pílku, nezostala ani pílka, ani on. Dnes už to vnímam tak, že keď človeku niečo zoberú, tak preto, aby mu mohli dať niečo iné,“ hovorí tajomne a my môžeme len špekulovať, či sa tieto slová týkajú jej expartnera, tanečníka Mateja Chrena. 

Informácie o novom mužovi po svojom boku herečka odmieta, do spoločnosti ju však predsa len jeden sprevádza - zväčša po jej boku vídať bývalého kopytovca Marcela Nemca. „Sme vynikajúci priatelia, ale Marcel je inak orientovaný. A netají sa tým,“uvádza s úsmevom veci na pravú mieru. Po všetkom, čo prežila, je dnes jednoducho vyrovnaná. „Beriem to tak, ako to je. Nesnažím sa rozmýšľať, čo bude zajtra a už vôbec nie o rok alebo o päť. Možno to už znie ako fráza, ale ono to naozaj oslobodzuje - žiť tu a teraz.“