Parádna svadba, krásna manželka, dve deti a láska ako hrom. Nie, nie je to scenár romantického filmu, ale skóre hokejového šampionátu, ktorý sa konal na Slovensku v roku 2011 tak, ako si ho pamätá manažér britského tímu Andy French.

Zaľúbený hotelový hosť

Niekto prehrá, iný vyhrá, pár hráčov sa zraní, podaktorí sa opijú a iným zas majstrovstvá sveta v hokeji zmenia život. Veľmi príjemné nešportové následky mal svetový šampionát, ktorý pred tým aktuálnym naposledy hosťovalo Slovensko. Písal sa rok 2011, medzi svetovou elitou sa ocitli aj zástupcovia neveľmi hokejovej krajiny Veľkej Británie, ktorí tu rokovali na kongrese IIHF. Vyslanci jej veličenstva sa ubytovali v samom centre Bratislavy. A práve výber hotela sa stal pre manažéra mužstva Andyho Frencha osudným.

Tento rok hrá Británia medzi najlepšími a Andy má stále na starosti logistiku, administratívu a pohodlie anglického tímu. Prvýkrát cestoval na Slovensko v roku 1995, tak­isto na majstrovstvá, ktoré sa tu hrali.  S manželkou, Slovenkou Michaelou, však nostalgicky spomínajú na tie spred ôsmich rokov. „Pracovala som na recepcii hotela a Andy bol ubytovaný hosť. Keďže prišiel aj s kolegom do hotela medzi prvými, izby pre nich ešte neboli pripravené, a tak museli čakať. Chodil sa ma na recepciu pýtať, kedy bude jeho izba hotová, či by som mu nemohla vytlačiť podklady, ktoré potrebuje, potom zas s požiadavkou, ako sa dostane do mesta. Takže naše prvé stretnutie bolo vlastne pracovné,“ smeje sa Michaela.

Spolu od roku 2011: Už štyri dni po skončení majstrovstiev bol nastúpený na Slovensku a pripravený na ďalšie rande.
Spolu od roku 2011: Už štyri dni po skončení majstrovstiev bol nastúpený na Slovensku a pripravený na ďalšie rande.
Zdroj: Archív

Výlety a sladké prebudenie

„Dnes viem, že z jeho strany to nebolo pracovné vôbec, bola to len zámienka zoznámiť sa so mnou,“dozvedela sa po čase pravdu, prečo ju hokejový manažér taká „využíval“. Od zoznámenia po svadbu čakala sympatický pár priama cesta. Pozvanie na večeru, výlet do Kanady. Michaela vraví, že kým sa vybrala s budúcim manželom na výlet do zámoria, musel ju presviedčať.

„Doberala som si ho, že na to, aby som s ním niekam išla, musí ešte veľa dní stráviť so mnou v Bratislave. Vravela som, že tak ďaleko predsa nepôjdem s ,cudzím mužom‘,“spomína si. Presviedčanie nebolo nijako náročné. Už štyri dni po skončení majstrovstiev bol nastúpený na Slovensku a pripravený na ďalšie rande.  Brit a Slovenka si rozumeli, nielen ľudsky, ale problémom pre nich nebola ani jazyková bariéra. „Dodnes sa mi zdá úsmevné, že po desiatich rokoch, čo som žila v Spojenom kráľovstve, som spoznala svojho anglického manžela na Slovensku,“ vtipkuje Michaela. Po niekoľkých mesiacoch sa z frajerov stalo niečo viac.

Hokejová dilema

Cestovalo a spoznávalo sa veselo ďalej - Egypt, lietanie medzi Londýnom a Bratislavou, ťažký turistický týždeň v Tatrách. Sladké uvedomenie, že našla toho pravého, zastihlo upotenú Michaelu po výstupe na Rysy. „Neviem, či ma tento človek preklínal, keď si večer ošetroval pľuzgiere na nohách alebo čo si myslel po vyše 50 kilometroch prejdených za dva dni, ale nepovedal ani pol slova a usmieval sa. Vtedy som si uvedomila, že tento človek je pre mňa ochotný urobiť čokoľvek,“rozpráva zasnívane. Svadbu mali na Slovensku a život medzi Ostrovmi a kontinentom. Dnes sa už usadili a v dome pri Bratislave sa tešia z dvoch rozkošných detí. Hádajú sa asi len o dvoch veciach - komu fandiť a kde fungujú verejné politiky lepšie.

Ach, tá doprava

„Jediné, čo mi na Slovensku prekáža alebo čo skutočne nemám rád, je doprava. Keď sa máte premiestniť z jednej časti Bratislavy do druhej, je to katastrofa,“ opisuje Andy, čo ho hnevá, a súčasne dodáva, že takých vecí veľa nie je. „Slovensko je krásna krajina s priateľskými ľuďmi, život tu plynie pomaly, oveľa pokojnejšie ako v Spojenom kráľovstve, kde sa všetci stále za niečím náhlia. Veľmi mám rád vaše počasie, striedanie ročných období. A pretože Michaela varí výborne, musím povedať, že mám rád aj vašu kuchyňu. Ona robí tie najlepšie polievky, aké som kedy jedol,“ vraví Andy.

Ruské tanky

„Ako celé Slovensko, aj ja žijem hokejom. Predtým, ako som stretla Andyho, som hokej vnímala pasívne, dnes je súčasťou nášho každodenného života a milujem ho ešte viac ako predtým. Aby nám manželova práca nebola málo, založili sme si firmu, ktorá organizuje hokejové turnaje a tábory,“hovorí Michaela, ktorá s deťmi cestovala za mužom do Košíc. Andy fandí „svojim chlapcom“, veď manažérom národného tímu je vyše 20 rokov, inak sa teda ani nedá. Michaela tvrdí, že komu fandí ona, je skutočne čudná otázka. „Jednoznačne Slovensku,“ odpovedá.

Ani jeden z nich však veľké predpovede pre svojich obľúbencov nemá. „Čo bude úspechom pre nás? Že sa udržíme v A kategórii,“ definoval Andy métu pre Britov, ktorí sú tento rok nováčikom medzi top krajinami. „Samozrejme, že si želám, aby náš tím dopadol čo najlepšie. Aj keď sú každý rok naše očakávania vyššie ako výsledky, tento rok, po prvých dvoch odohratých zápasoch, to vyzeralo veľmi nádejne,“ dúfala Michaela. Jej tip pre Slovensko bol postup do semifinále, tajná túžba zopakovanie zlata z roku 2002. A tip na víťaza? „Ruské tanky, myslím, aj tento rok prevalcujú všetkých,“znela jej minulotýždňová prognóza.

Drahý šport

Zaujímavé je, že hoci Andy žije hokejom od roku 1983, nehráva ho. „Každý rok je tento šport v Británii populárnejší. Máme okolo 11-tisíc registrovaných hráčov a 64 štadiónov, hoci si našu krajinu množstvo ľudí s hokejom nespája. Rastie aj záujem fanúšikov po tom, ako náš tím vyhral 1B divíziu pred dvoma rokmi a vlani 1A,“chváli sa výsledkami tento fanúšik Hossu a Šatana. Také hviezdy v Británii zrejme v blízkom čase nevyrastú. French hovorí, že na Ostrovoch je hokej veľmi drahý šport a rodičia platia úplne všetky náklady spojené s ním.

„Okrem Elite ligue, v ktorej je 11 tímov a je tam aj komerčný záujem, všetky ostatné tímy sú amatérske. Ak chcete dať svoje dieťa na hokej, platíte všetky cestovné náklady a iné veci,“opisuje jeden z dôvodov, prečo ani v školách nefiguruje hokej ako možnosť. „Žiaci majú na výber medzi futbalom, ragby, plávaním, kriketom,“ dodal za záver. Nuž, aby sa to zmenilo, fanúšikovia Británie musia na ľade makať a potom sa uvidí. Rovnica medzi úspechom a príťažlivosťou športu platí aj pre našich. Veď 17 rokov po Göteborgu predsa nemôžu mať naši juniori stále za vzory len „zlatých chlapcov“.