Poznal sa s politikmi, s bývalými disidentmi, ľuďmi, ktorí ovplyvňovali kultúrny život. Angažoval sa v spoločenských, sociálnych a kresťanských organizáciách, bol činný v Konfederácii politických väzňov. Ale nezanedbával ani príbuzných. „Narodila som sa až po jeho návrate z väzenia. Pravidelne našu rodinu v Skalici navštevoval a užili sme si veľa pekných osláv, či u našich rodičov, alebo starých rodičov,“ spomína neter Antona Srholca (†86). „Mal rád, keď sa niečo dialo. Vedel pre nás deti pripraviť program, zapojiť nás aj odmeniť. Mali sme pri ňom radostné detstvo,“dodáva Marta Bariak Košíková.

Anton Srholec, rímskokatolícky kňaz, salezián, spisovateľ a charitatívny pracovník, mal veľmi širokú rodinu. Pokrvnú i duchovnú. „Nerozumiem, ako to všetko stíhal. Možno v tom Jáchymove ho to nažiarilo a bol taký atómový,“ krúti hlavou Róbert Bezák nad priateľom, ktorý sa tri roky po smrti ocitol v TOP 10 ankety Najväčší Slovák. „Podával ruku tým, ktorých spoločnosť odstrčila, bezdomovcom, väzňom… Zažil toľko neprijatia, či už od cirkvi, od iných ľudí... Sklamanie aj podrazy, ale nič ho nezlomilo!“ pokračuje niekdajší trnavský arcibiskup. Po piatich rokoch sa ocitol na mieste, ktoré sa posledných viac ako dvadsať rokov stalo neoddeliteľnou súčasťou života skalického rodáka, prezývaného aj „rebel v sutane“.

Chápal aj neresti

V resocializačnom centre Resoty v Podunajských Biskupiciach vládne cez deň pokoj. Od jeho vzniku v roku 1991 sa v ňom vystriedali stovky chlapov. Stovky pohnutých osudov, ktoré svojím prístupom dokázal osvetliť práve zakladateľ Resoty - Otec António, ako ho v ubytovni volali.  „Keď bol malý, chcel vždy vidieť Božieho baránka. Zomrel vlastne pár dní po tomto sviatku,“zaspomína si Róbert Bezák pri príchode do Srholcovej kancelárie. „Ešte sú tu skryté cigarety?“ pýta sa sestry Rity Carberryovej, členky írskej rehole Presentation sisters, ktorá je po Srholcovej smrti v centre prevádzkovou manažérkou aj terapeutkou. Otvorí zásuvku na písacom stole a ukáže desiatky škatuliek.

„Môžem si jednu vziať na pamiatku?“ spýta sa najmladší slovenský arcibiskup. Prečo si vybral ako suvenír práve cigarety? Nuž, práve pre Srholcov špecifický prístup k chlapom a ich nerestiam. „Väčšinou som počul námietku, že by mal na nich pôsobiť a pritiahnuť ich k sebe, zmeniť ich na nejakých veriacich. On to nerobil. Aj tie cigaretky vyjadrujú jeho prístup - nezakazoval, ale im ich rozdeľoval. Nie veľa,“ vysvetľuje. Srholec radšej pridelil chlapovi pár kusov cigariet, ako by mal ísť po ne do bufetu, z ktorého sa vráti pod parou. Áno, mal to premyslené. Udržať na uzde rôzne typy mužov, z ktorých mnohí nie sú žiadne neviniatka, nebolo jednoduché.

Odchovaný na víne
Odchovaný na víne
Zdroj: Archív M.O.

Divná rehoľa

V Srholcovom srdci sa skrývala obrovská empatia a ľudskosť. Biblické „nesúď, lebo sám budeš súdený“ dokázal uplatňovať na každom mieste. „On vedel s tými chlapmi vychádzať, nemenil ich na svoj obraz. Dával im šancu žiť dôstojne svoj život a asi to je to, čo máme spraviť pre druhých,“opisuje Bezák. „Mnohokrát je to v našom prostredí tak, že ak nebudeš robiť veci ako ja, tak je to zlé. Nie, máš právo žiť svoj život a pozri sa, ako to robím ja. Keď ti to vyhovuje, budem rád, keď pôjdeš so mnou. Ale nemusíš. On to takto robil. Fajčiar nebol ani s alkoholom nemal problém, ale vedel dopriať iným. Treba sa vedieť pozrieť okolo seba a urobiť život ľuďom okolo seba krajším, aj bezdomovcom. Hoci tou cigaretkou,“ dojíma nás slovami biskup, ktorému sa zmenil život tiež takmer zo dňa na deň. „Týmto žil vyše dvadsať rokov. Nedostal farnosť, a tak vytvoril svoje spoločenstvo. Nazýval ho Divná rehoľa. Sväté omše slúžil vo fajčiarni. Chlapom, ktorí sa stali jeho rodinou,“ povedal nám krátko po Srholcovej smrti 7. januára 2016 sociálny pracovník Michal Oláh.

TOP 10 Naj Slovák
TOP 10 Naj Slovák
Zdroj: Archív

Sloboda aj zodpovednosť

V Resoty má domov už len jeden muž, ktorý pobudol s otcom Antóniom. Z tamojších obyvateľov je tam utečenec Ibrahim najdlhšie, už desať rokov. Dokonca sa stal údržbárom. „Som z Maroka, z berberskej komunity. Pred vyše dvadsiatimi rokmi boli u nás problémy, a tak som s rodinou ušiel do Francúzska, potom do Česka a na Slovensko. Otec António mi pomáhal vybaviť doklady, keď ma chceli vyhostiť,“ spomína. Skromný, pokorný a nenápadný muž vychádza so všetkými chlapmi. „Nie je tu veľa problémov. Boli tu takí alkoholici, ale odišli,“ hovorí moslim, ktorý sa od otca Antónia naučil aj kresťanské modlitby. Po jeho skone zdedil kňazovo auto.

„Bola to Fabia. Ale už ju nepoužívam, je pokazená,“priznáva. Ukazuje nám svoju skromnú izbu, v ktorej mu nad po­steľou visí fotografia. Je na nej s pánom farárom, tak úctivo nazýva Antona Srholca. Zopár chlapov zvedavo vykukne z izby. Televízna kamera ani foto­aparát ich nerozrušia, opäť sa pokojne utiahnu do svojich dočasných domovov. Niektorí sa v centre zdržia krátko, iní dlhšie. Nejeden na tomto mieste dožil. Všetci však vedia, že otec António nebol obyčajný kňaz. „Najviac chýba to jeho srdce. Mal cit pre ľudí a bol ochotný ich prijať, dať im šancu, možnosť získať opäť dôveru. Vedel byť prísny, ale bolo to pre neho ťažké. Jeho cieľom bolo, aby tu chlapi mali slobodu. Lenže museli porozumieť tomu, že sloboda neznamená robiť to, čo chcem, ale byť zodpovedný voči sebe aj voči druhým. A že nemáme veci zadarmo,“objasní sestra Rita.