Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/vinco-lukac-ma-mladuckou-frajerkou-oddelenu-domacnost-nechcem-nou-byt-ani-hrobe">Zábery oboch žien Vinca Lukáča nájdete vo FOTO GALÉRII</a>

V čase najväčšej slávy, keď sa z&nbsp;majstrovstiev sveta vracal domov so zlatými alebo striebornými medailami, si starobu predstavoval inak. „Keby som vedel, že budem musieť živoriť, využijem ponuku a&nbsp;emigrujem. Dnes by som bol milionár na&nbsp;červenom koberci a&nbsp;kúpim si pol Košíc,“ zauvažoval pred nami legendárny hokejista Vinco Lukáč (69). Zmiereného s&nbsp;realitou všedného života ho teší, že väčšina košických rodákov na&nbsp;neho nedá dopustiť. „Som ich Vinco. Nemôžem prejsť po&nbsp;ulici bez toho, aby ma nezastavovali. Niektoré vyznania najmä od&nbsp;starších ľudí ma dojímajú až k&nbsp;slzám.“ Po&nbsp;smrti manželky Evy (†55) v&nbsp;roku 2009 začal vtedy poslanec slovenského parlamentu tvoriť pár s&nbsp;kaderníčkou Natáliou, ktorá je o&nbsp;dvadsať rokov mladšia, no spoločnú domácnosť dodnes nemajú. „Ja bývam so synom Vinckom a&nbsp;ona s&nbsp;dcérou Ester,“ povedal nám.

Časy, keď z&nbsp;tribúny košického štadióna rozvášnení fanúšikovia kričali: „Vinco, góla,“ sa podľa Lukáča nikdy nezopakujú. No jeho kult žije stále. Pre rodákov je hrdinom a&nbsp;dávajú mu to pocítiť na&nbsp;každom kroku. Keď sme sa s&nbsp;ním v&nbsp;jednu sobotu vybrali na&nbsp;miestny trh, trvalo hodnú chvíľu, kým sa pozdravil a&nbsp;prehodil pár slov so všetkými priateľmi či predavačmi. „Takto je to stále. Idem kúpiť len vajíčka, ale vždy to trvá aj dve hodiny. Odmietnuť nemôžem nikoho. Ani nechcem,“ podotkol sediac už pri vychladenom pive. Najhorúcejšou témou súčasnosti sú, samozrejme, majstrovstvá sveta, no náš reprezentačný tím komentuje s&nbsp;rezervou. „Skutočnosť je taká, že medzi nimi nie je žiadna hviezda, ktorá by vyčnievala. Pravda bolí, ale neklamme sami seba, že je to inak. Brankári sú rovnakí, rovnaké sú aj útoky,“ hodnotí úroveň nášho mužstva. Vytáčajú ho tiež formulky, ktorými verejnosť ospravedlňuje slabé výsledky na&nbsp;ľade. „Chýbajú nám nároky. Nech skončíme akokoľvek, vždy sa to komentuje, že sme nespravili hanbu a&nbsp;domov prichádzame so vztýčenou hlavou. To sa mi nepáči,“ hnevá sa, akoby si nevšimol, že vlani na&nbsp;olympiáde v&nbsp;Pekingu mladí slovenskí hokejisti získali historickú bronzovú medailu. Realitu komentuje jednoducho svojou optikou. „Všetci nás dobehli a&nbsp;nikto sa nás nebojí. Absolútne sme stratili rešpekt. Keď sme kedysi na&nbsp;ľad nastúpili my, súper sa išiel pokakať. To je už dávno preč,“ mávne rukou.&nbsp;

Časy, keď naša krajina mala označenie športový národ, sú podľa Vinca Lukáča v&nbsp;nenávratne. „Kedysi som si každý víkend robil športový program. Hokej, futbal, tenis, vodné pólo, basketbal… Teraz príde sobota a&nbsp;s&nbsp;kamarátmi pozeráme ,do&nbsp;blba‘. Nie je kam ísť. Ide to s&nbsp;nami dolu vodou. Keby sme nemali Petru Vlhovú, ani nevieme, že máme šport,“ zaťal do&nbsp;živého. Zarážajú ho tiež obrovské zárobky vrcholových športovcov. „Je choré, koľko berú. Stačí, že niekto vie trochu kopnúť do&nbsp;lopty a&nbsp;je milionár. Verte, že si to myslia športovci celej mojej generácie. My neplačeme, len nám je to ľúto. A&nbsp;tiež ma zaráža, prečo sa svojím bohatstvom tak chvascú. Ľudia nemajú čo jesť a&nbsp;oni v&nbsp;televízii ukazujú drahé kabelky. Neuvedomujú si, že Slovákom sa tým verejne vysmievajú? A&nbsp;koľkí z&nbsp;nich majú vysokú školu? Niektorí nemajú ani maturitu,“ vstupuje im do&nbsp;svedomia a&nbsp;ako dôchodca upriamuje pozornosť na&nbsp;seba. „Bral som penziu 505 eur a&nbsp;pred dvomi rokmi mi zo sociálneho úradu oznámili, že za&nbsp;medailu mi patrí ďalších 300 eur. No doplatili mi len do&nbsp;700 eur. Brat ma nabáda na&nbsp;to, aby som sa súdil, pretože peňazí za&nbsp;medailu sa nesmú dotknúť. Oproti iným športovcom je moja penzia výsmech a&nbsp;trápnosť. Poliaci, Nemci, Švajčiari majú dôchodky, z&nbsp;ktorých môžu normálne existovať. A&nbsp;ja ako mám z&nbsp;toho vyžiť? Pritom som banský inžinier, mám dve vysoké školy a&nbsp;kopu medailí. Zaujíma to Čaputovú, Hegera alebo Matoviča? Našu vlasť som vzorne reprezentoval a&nbsp;robil jej dobré meno. A&nbsp;oni čo spravili pre republiku?“ kladie si naštvaný rečnícku otázku.

Keby vraj Vinco v&nbsp;mladosti vedel, ako skončí, emigroval by. „Peter Šťastný mi volal každú polhodinu, ale nemal som na&nbsp;to povahu. Aj som uvažoval, ale manželka mala hysterické záchvaty a&nbsp;plakala. Brat Jožko ma, naopak, nabádal, aby som išiel. Mal som ho veru poslúchnuť. Keby som vedel, že padne totalita, neváham ani sekundu,“ dušuje sa. Hoci Lukáča Košičania na&nbsp;ulici vo veľkom zdravia, hokejoví funkcionári mu podľa neho veľkú úctu za&nbsp;zásluhy neprejavujú. „V&nbsp;skyboxoch a&nbsp;vo VIP zóne sú neraz ľudia, ktorí nemali v&nbsp;živote na&nbsp;nohách korčule. Hráči, ktorí pre košický hokej niečo spravili, sedia v&nbsp;hľadisku medzi divákmi. To nie je nikde na&nbsp;svete, len v&nbsp;Košiciach.“ Je mu smutno aj z&nbsp;toho, že rodičia svoje deti neinformujú o histórii hokeja. „Vedia, akú mám frajerku, ale koľko gólov som nastrieľal, to nie. Bolí ma z&nbsp;toho srdce, ale zmením to? Históriu nikto nevymaže. Veru nie, aj keby ste ako chceli.“ Ešte viac ho trápi budúcnosť Slovenska. „Nechcem sa miešať do&nbsp;politiky, ale doba je naozaj už hranične zlá. Benzín, energie, potraviny, byty… Ceny sú neskutočne vysoké a&nbsp;zárobky Slovákov žiadne. Deväťdesiat percent ľudí živorí a&nbsp;desať percent sú milionári. Dobre žijú len tí, čo okrádajú republiku. Odkiaľ vzali na&nbsp;tie pozemky, vily, autá a&nbsp;dovolenky? Všetci vidia, že tu prekvitá korupcia, ale na&nbsp;námestie nikto nepôjde. Každý nadáva len v&nbsp;krčme,“ nabáda ľudí nepriamo na rebéliu. „Česi by povedali ‚blbej Slovák‘ a&nbsp;verte, že majú pravdu. Až na&nbsp;pár výnimiek sme fakt hlupáci. To, čo sa teraz deje v&nbsp;parlamente, je už cez čiaru. Sme hlúpy malý národ a&nbsp;robia si z&nbsp;nás debilov. Takto sa žiť naozaj nedá,“ bedáka.

Do&nbsp;parlamentnej lavice si za&nbsp;Slovenskú národnú stranu v&nbsp;roku 2010 sadol aj on. Prišlo k&nbsp;tomu na&nbsp;popud vtedajšieho predsedu strany Jána Slotu. „Bolo to len pár mesiacov odvtedy, ako mi tesne pred Vianocami 2009 zomrela manželka Eva. Boli sme spolu tridsaťšesť rokov a&nbsp;jej odchodom som strašne trpel. Vtedy som si myslel, že sa upijem na&nbsp;smrť. Viem, že si v&nbsp;mojom okolí hovorili, že sa psychicky zrútim a&nbsp;neprežijem to. Utešovali ma, že mám dve malé deti a&nbsp;mám pre koho žiť, ale bolo to ťažké. Musel som prekonať sám seba,“ spomína na&nbsp;krušné časy. Situácia bola o&nbsp;to horšia, že smrť si Lukáčovu manželku našla nečakane. „Bola zdravá a&nbsp;mala len päťdesiatpäť rokov. Smiala sa, nikam necestovala, len nakupovať na&nbsp;bicykli. Všetko sa zomlelo počas osemnástich dní. Dostala nejakú vtáčiu či prasaciu chrípku a&nbsp;bol koniec. Keď sme sa brali, v&nbsp;Košiciach to bola najkrajšia žena. Bol to šok, z&nbsp;ktorého sa dodnes spamätávam. Takú bolesť neprajem nikomu,“ dodáva. Spolu s&nbsp;ponukou do&nbsp;parlamentu mu Slota v&nbsp;tom období umožnil v&nbsp;Žiline trénovať hokejistov. „Každý máme, samozrejme, chyby. Aj Jano. Ale ja na&nbsp;neho nemôžem povedať jedného krivého slova. Je to veľmi vzdelaný a&nbsp;empatický človek. To tam určite napíšte,“ nabáda nás.

Z&nbsp;mizérie Lukáčovi rok po&nbsp;smrti manželky pomohla nová, mladšia láska. „Natálka má o&nbsp;dvadsať rokov menej ako ja a&nbsp;omladol som pri nej. Je na&nbsp;úrovni a povahou aj výzorom je podobná mojej manželke. Už sme spolu osem rokov a&nbsp;je to nádhera. Navzájom si pomáhame a&nbsp;máme sa radi. Ani spolu nemusíme bývať. Máme to k&nbsp;sebe na&nbsp;skok. Ja bývam so synom, ona s&nbsp;dcérou. Keď sa nám zachce, raz prespí ona u&nbsp;mňa, inokedy ja u&nbsp;nej,“ približuje ideálne spolužitie. Prízvukuje tiež, že za&nbsp;prvú ženu svojho života bude považovať navždy manželku. „Aha, tu mám aj jej fotografiu,“ ukazuje na&nbsp;stenu obývačky trojizbového bytu. „S&nbsp;ňou raz budem odpočívať aj v&nbsp;hrobe,“ vyslovuje prianie. Čierne myšlienky na&nbsp;najhoršie sa však snaží zaháňať vtipkovaním a&nbsp;potešením zo súdržnej rodiny. „Ráno vstanem a&nbsp;mám radosť, že vidím svet. Deti mám zdravé, stretávame sa, debatujeme, chutí mi jesť aj piť a&nbsp;čo nám viac treba?“ pýta sa. A&nbsp;vzápätí si dáva odpoveď. „Dobré by bolo, keby som trochu schudol. Už nevládzem toľko športovať. Ale čo mám robiť, keď mi tak chutí jesť? Doktori vravia, že keď človeku prestane chutiť, je to začiatok konca. A&nbsp;to ešte nechcem,“ vyznáva sa.

Vinco Lukáč má s mladšou frajerkou oddelenú domácnosť: Slová o prvej žene jeho života

Erik Kollárik

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás