Vyznávam antický ideál kalokagatie, teda harmonického súladu pri rozvíjaní duševných a fyzických vlastností. V novinárčine ako aj v živote sa riadim jednoduchým výrokom najslávnejšieho francúzskeho žurnalistu Françoisa-Noëla Babeufa: „Nech raz a navždy zmizne odporné rozlišovanie bohatých a chudobných, veľkých a malých, pánov a komorníkov, guvernérov a vládcov. Nech medzi ľudskými bytosťami nie sú iné rozdiely okrem veku a pohlavia." Venujem sa reportážam zo všetkých kútov Slovenska, krimi témam a zahraničnému bulváru. V redakcii som známy svojou striktnou pracovnou etikou a dôrazom na gramatickú bezchybnosť.

Filip Szórád

Ragby patrí vo svete k&nbsp;populárnym športom, u&nbsp;nás si zatiaľ svojich fanúšikov len hľadá. Ale aj našincom sa pri vyslovení názvu tohto športu objaví v&nbsp;hlave obraz zúrivo vyzerajúcich hráčov novozélandského mužstva pri tancovaní rituálneho maorijského bojového tanca haka, ktorým sa snažia pred zápasom zastrašiť svojich protivníkov. Teda tým viac informovaným, ostatní začnú hovoriť o&nbsp;americkom futbale, čo je úplne iný šport. Ale aj v&nbsp;Bratislave funguje ragbyový klub a&nbsp;redaktor PLUS 7 DNÍ si na&nbsp;vlastnej koži vyskúšal tréning a&nbsp;dokonca si zahral v&nbsp;medzinárodnom zápase.

O&nbsp;svete ragby mám základný prehľad. V&nbsp;televízii som videl zopár zápasov počas majstrovstiev sveta a&nbsp;zbežne ovládam pravidlá. Keď prišla ponuka prísť si ho vyskúšať osobne na&nbsp;tréning v&nbsp;Bratislave, po&nbsp;krátkom zvažovaní som pristal. Veď čo najhoršie sa môže stať? „Nič sa ti nestane, trénujeme zľahka, aby sme sa vyhli zraneniam. Nemáš sa čoho báť, neodídeš od&nbsp;nás krvavý ani v&nbsp;sadre,“ lanáril ma so smiechom kamarát. Povedal som teda áno a&nbsp;plný očakávania som prišiel na&nbsp;tréningové ihrisko pri štadióne Pasienky. Už na&nbsp;prvé počutie bolo jasné, že dorozumievacím jazykom tu nebude slovenčina, ale angličtina. Na&nbsp;trávniku sa stretáva Francúz, Američan, Novozélanďan, Rus, Talian a&nbsp;Slováci. Jednoducho, taký malý ragbyový babylon. Hráči z&nbsp;celého sveta, ktorých osud privial do&nbsp;Bratislavy. Ale na&nbsp;zoznamovanie nie je veľa času, začíname trénovať. Kľuk, rýchle postavenie zo zeme, prebratie šišky a&nbsp;„nabúranie“ v&nbsp;behu do&nbsp;brániaceho hráča. V&nbsp;mimoriadne svižnom tempe. O&nbsp;desať minút mám dosť, a&nbsp;tak ma informácia o&nbsp;zmene cvičenia poteší. Radosť je predčasná, na&nbsp;rade je beh s&nbsp;loptou. „Rýchlejšie, poď rýchlejšie,“ kričí na&nbsp;mňa po&nbsp;anglicky tréner. Tak to pokračuje celé dve hodiny - tréning zameraný na&nbsp;silu, výbušnosť, prihrávky aj kondíciu. Po&nbsp;skončení sa cítim vyčerpaný a&nbsp;zvažujem, či prídem aj nabudúce. Porazenecké uvažovanie zažehná jediná otázka. „V&nbsp;sobotu príde do&nbsp;Bratislavy tím zo Srbska, zahrá si medzinárodný zápas s&nbsp;reprezentáciou Slovenska. Prídeš?“ trochu ma zaskočia spoluhráči. Uistím sa, či dobre počujem - ja reprezentant? Ale nech sa akokoľvek snažím zostať pri zemi, táto predstava ma nadchýna. Nemám síce žiadne skúsenosti, pravdepodobne súboj určite presedím na&nbsp;lavičke, ale jednoducho nemôžem povedať nie. Štart za&nbsp;naše národné farby - čo i&nbsp;len štatistický - mi už ni­kto nevezme.

Deň D je tu. Prichádzam na&nbsp;ihris­ko a&nbsp;v&nbsp;šatni sa zdravím s&nbsp;hráčmi, ktorých som predtým nevidel. „My sme prišli zo Žiliny, aby nás bolo na&nbsp;zápase dosť,“ vysvetľuje mi chalan počas toho, ako sa prezliekame. „Som tu len na&nbsp;doplnenie počtu. Pol roka som nehral, budem len na&nbsp;striedačke,“ vraví mi ďalší spoluhráč, ktorý prišiel kvôli zápasu z&nbsp;Česka. Ani nevie, ako sa mýli. Už o&nbsp;chvíľu je totiž všetko inak. „Je nás málo, niektorí chalani nemohli prísť. Budeme hrať všetci trinásti, čo sme tu,“ informuje nás kapitán družstva. Pri týchto slovách len naprázdno preglgnem. „Z&nbsp;Česka mali prísť viacerí, no vraveli, že tí Srbi sú príliš dobrí, a&nbsp;tak sa na&nbsp;to ‚vybodli‘,“ vysvetlí. Dobre tušíte, jeho slová mi na&nbsp;pohode nepridali. Ešte viac ma znepokojí sledovanie rozcvičky družstva z&nbsp;Belehradu. Vidieť, že títo chlapi nie sú žiadni amatéri a&nbsp;už pri zahrievaní idú naplno. „Žiadny strach, to dáš,“ snažia sa ma upokojiť spoluhráči, ale veľmi sa im to nedarí. Do&nbsp;stredu ihriska prichádza rozhodca a&nbsp;svojim asistentom dáva pokyn, aby skontrolovali, či majú všetci hráči obuté kopačky a&nbsp;nasadené chrániče na&nbsp;zuby. Narýchlo siahnem do&nbsp;vrecka v&nbsp;trenkách a&nbsp;vyberám ten svoj, kúpil som si ho hodinu pred zápasom. Ukáže sa, že som i&nbsp;v&nbsp;tomto smere trochu podcenil prípravu. Vložím chránič do&nbsp;úst, napne ma a&nbsp;vypľujem ho späť do&nbsp;ruky. „Ty si si ho nevyformoval?“ pýta sa ma neveriacky spoluhráč. Zmôžem sa len na: „Čože?“ Dozvedám sa, že ochranu chrupu som mal najprv dať do&nbsp;teplej vody, potom do&nbsp;studenej a&nbsp;nakoniec poriadne zahryznúť tak, aby umelina kopírovala reliéf mojich zubov. Nuž, neskoro. Medzi možnosťou osemdesiatminútového napínania na&nbsp;dávenie a&nbsp;víziou štrbavých zubov si vyberám tú druhú. Vysvetľujem hráčom vedľa mňa, že toto je môj prvý zápas, neovládam dokonale pravidlá a&nbsp;vlastne ani netuším, čo presne sa od&nbsp;mojej pozície v&nbsp;mužstve očakáva. „Nevadí, utekaj podľa toho, kde som ja, a&nbsp;počas zápasu ti poviem, čo robiť,“ prijímam inštrukcie.

Zápas sa rozbieha. V&nbsp;podstate len bežím tam a&nbsp;späť podľa toho, ako sa presúva línia obrany a&nbsp;útoku. Srbi, našťastie, útočia cez druhé krídlo, takže počas prvých desať minút neprichádzam do&nbsp;fyzického kontaktu s&nbsp;protihráčmi. „Ak dostaneš loptu, tak len utekaj, až kým ťa nezložia na&nbsp;zem. Nesnaž sa prihrávať, lebo je pravdepodobné, že to aj tak pokazíš,“ dostávam taktickú radu, ktorou sa nemienim riadiť. Pokazená prihrávka sa mi zdá o&nbsp;poznanie prijateľnejšia ako priama zrážka so statnými Belehradčanmi. Ako zápas pokračuje, súper sa dostáva do&nbsp;vedenia a&nbsp;postupne sa jeho náskok zvyšuje. Nič iné ani nikto nečakal - predsa len nastupujeme proti veľkému favoritovi z&nbsp;krajiny, kde sa trinástkové ragby hrá už viac ako sedemdesiat rokov. Srbi útočia prvýkrát po&nbsp;mojej strane a&nbsp;oproti mne sa vyrúti ich útočiaci hráč so šišatou loptou v&nbsp;ruke. Teraz je to v&nbsp;mojich rukách. Podvedome mám chuť sa mu uhnúť, no pocit hanby pred spoluhráčmi mi to nedovolí. Hodím sa po&nbsp;ňom, objímem ho oboma rukami a&nbsp;padám s&nbsp;ním na&nbsp;zem. Hra prerušená, útok Srbov zastavený a&nbsp;počujem pochvalné slová na&nbsp;moju adresu. Môj prvý kontakt s&nbsp;protihráčom a&nbsp;podarilo sa mi ho zložiť. Od&nbsp;tohto momentu si začínam zápas užívať. Nabitý endorfínmi sa vrhám do&nbsp;akcie. Väčšinou pri bránení, no nie vždy to dopadne úspešne. V&nbsp;prílišnej snahe po&nbsp;zastavení protihráča si zle vyrátam dráhu jeho pohybu a&nbsp;namiesto neho sáčem k&nbsp;zemi „nášho“, ktorý ho prenasleduje. Obaja sa kotúľame po&nbsp;tráve, zatiaľ čo Srb pohodlne skóruje. Ku koncu zápasu sa naša hra zlepšuje a&nbsp;viackrát skórujeme. Pri jednej našej útočnej akcii sa dostávam prvýkrát v&nbsp;zápase k&nbsp;lopte pár metrov od&nbsp;čiary, za&nbsp;ktorou ju môžem položiť. Snažím sa bežať popri čiare, no brániaci hráč ma vezme do&nbsp;parády, letím vzduchom a&nbsp;ocitám sa tak dva metre od&nbsp;miesta, kde som bol pred sekundou. „Ten ťa prešiel ako buldozér,“ smeje sa niekto z&nbsp;našich. Čo je horšie, skončil som v&nbsp;aute a&nbsp;prišli sme kvôli mne o&nbsp;loptu. Za&nbsp;toto si pochvalu rozhodne nezaslúžim.

Koniec zápasu. Prehrali sme, ale po&nbsp;dobrom výkone. Nálada v&nbsp;šatni je skvelá a&nbsp;po&nbsp;zápase sa chystá spoločná grilovačka s&nbsp;Balkáncami. Bojové nasadenie je preč a&nbsp;všetci majú na&nbsp;tvári už len úsmevy. „Futbal je hra džentlmenov, ktorú hrajú chuligáni. A&nbsp;ragby je hra chuligánov, ktorú hrajú džentlmeni.“ Tak znie známa anekdota, ktorú internety pripisujú slávnemu dramatikovi Oscarovi Wildovi. Niečo na&nbsp;tom asi bude. V&nbsp;kabíne sa strhne reč na&nbsp;zranenia. Ako sa dozvedám, tak to je po&nbsp;každom zápase najhorúcejšia téma. Popri aktuálnych najväčšiu pozornosť pútajú aj zranenia minulé, najmä tie drsnejšie. „Raz som išiel proti 120-kilovému protihráčovi, vyskočil som po&nbsp;loptu, šmyklo ma na&nbsp;zem a&nbsp;už som nevystrel nohu. Sadnúť som si na&nbsp;to nemohol, ani na&nbsp;WC ísť,“ počúvam s&nbsp;úžasom.

Rugby klub Bratislava (RKB) aj Slovenskú federáciu rugby league vedie sympatický Charlie. Francúz z&nbsp;Burgundska prišiel na&nbsp;Slovensko pred desiatimi rokmi ako študent cez Erasmus a&nbsp;nakoniec tu zostal žiť. Popri robote účtovníka sa naplno venuje propagovaniu obľúbeného športu. „Klub som založil v&nbsp;roku 2015. Dal som dokopy skupinu zahraničných hráčov a&nbsp;slovenských kamarátov a&nbsp;tak sa to celé začalo,“ vysvetlí mi po&nbsp;zápase. Na&nbsp;Bratislavu si rýchlo zvykol, lebo mu pripomína rodný kraj, a&nbsp;aj náš naturel mu je blízky. Zdôrazňuje, že dvere do&nbsp;klubu má otvorené každý. „Toto je príbeh priateľov. Naša filozofia je jednoduchá - dať šancu každému, kto chce začať s&nbsp;ragby, nech je na&nbsp;akejkoľvek úrovni. Vládne tu absolútna otvorenosť.“ Dodáva, že z&nbsp;každého začiatočníka je potenciálny šampión, ktorý môže byť prínosom. Práve mix hráčov z&nbsp;krajín, kde je ragby populárne, a&nbsp;domácich hráčov vytvára často aj komunikačný šum. Lebo nie všetci vedia po&nbsp;anglicky. „Nevidím v&nbsp;tom problém, všetko vždy vyrieši dobrý a&nbsp;kontinuálny prísun piva,“ hovorí v&nbsp;dobrej nálade so smiechom.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/vlastnej-kozi-ako-stal-nas-redaktor-reprezentantom-ragby">FOTO zo zápasu nájdete v GALÉRII ► ► ► TU</a>

Trénerom RKB je novozélandský rodák Richy z&nbsp;Aucklandu. V&nbsp;minulosti profesionálne hrával ragby na&nbsp;Novom Zélande aj v&nbsp;Austrálii. So svojou ženou - Slovenkou - sa spoznal v&nbsp;Sydney, odkiaľ sa presunuli cez Londýn do&nbsp;Bratislavy. Tu pracuje ako programátor, a&nbsp;keď natrafil na&nbsp;Charlieho, začali spolupracovať. „Vidím tu veľký talent aj atletickú pripravenosť. Hráči rýchlo napredujú a&nbsp;Slovensko sa posúva v&nbsp;ragby stále ďalej,“ myslí si tréner. „Navyše napreduje aj náš mládežnícky program. A&nbsp;čoraz väčší záujem je o&nbsp;zápasy s&nbsp;nami zo strany rakúskych a&nbsp;českých mládežníckych mužstiev. Som extrémne pozitívny, čo sa týka budúcnosti nášho klubu,“ uza­vrel bývalý profihráč.