Ragby patrí vo svete k populárnym športom, u nás si zatiaľ svojich fanúšikov len hľadá. Ale aj našincom sa pri vyslovení názvu tohto športu objaví v hlave obraz zúrivo vyzerajúcich hráčov novozélandského mužstva pri tancovaní rituálneho maorijského bojového tanca haka, ktorým sa snažia pred zápasom zastrašiť svojich protivníkov. Teda tým viac informovaným, ostatní začnú hovoriť o americkom futbale, čo je úplne iný šport. Ale aj v Bratislave funguje ragbyový klub a redaktor PLUS 7 DNÍ si na vlastnej koži vyskúšal tréning a dokonca si zahral v medzinárodnom zápase.
Na cvičisku
O svete ragby mám základný prehľad. V televízii som videl zopár zápasov počas majstrovstiev sveta a zbežne ovládam pravidlá. Keď prišla ponuka prísť si ho vyskúšať osobne na tréning v Bratislave, po krátkom zvažovaní som pristal. Veď čo najhoršie sa môže stať? „Nič sa ti nestane, trénujeme zľahka, aby sme sa vyhli zraneniam. Nemáš sa čoho báť, neodídeš od nás krvavý ani v sadre,“ lanáril ma so smiechom kamarát. Povedal som teda áno a plný očakávania som prišiel na tréningové ihrisko pri štadióne Pasienky. Už na prvé počutie bolo jasné, že dorozumievacím jazykom tu nebude slovenčina, ale angličtina. Na trávniku sa stretáva Francúz, Američan, Novozélanďan, Rus, Talian a Slováci. Jednoducho, taký malý ragbyový babylon. Hráči z celého sveta, ktorých osud privial do Bratislavy. Ale na zoznamovanie nie je veľa času, začíname trénovať. Kľuk, rýchle postavenie zo zeme, prebratie šišky a „nabúranie“ v behu do brániaceho hráča. V mimoriadne svižnom tempe. O desať minút mám dosť, a tak ma informácia o zmene cvičenia poteší.
Radosť je predčasná, na rade je beh s loptou. „Rýchlejšie, poď rýchlejšie,“ kričí na mňa po anglicky tréner. Tak to pokračuje celé dve hodiny - tréning zameraný na silu, výbušnosť, prihrávky aj kondíciu. Po skončení sa cítim vyčerpaný a zvažujem, či prídem aj nabudúce. Porazenecké uvažovanie zažehná jediná otázka. „V sobotu príde do Bratislavy tím zo Srbska, zahrá si medzinárodný zápas s reprezentáciou Slovenska. Prídeš?“ trochu ma zaskočia spoluhráči.
Uistím sa, či dobre počujem - ja reprezentant? Ale nech sa akokoľvek snažím zostať pri zemi, táto predstava ma nadchýna. Nemám síce žiadne skúsenosti, pravdepodobne súboj určite presedím na lavičke, ale jednoducho nemôžem povedať nie. Štart za naše národné farby - čo i len štatistický - mi už nikto nevezme.
Na bojisku
Deň D je tu. Prichádzam na ihrisko a v šatni sa zdravím s hráčmi, ktorých som predtým nevidel. „My sme prišli zo Žiliny, aby nás bolo na zápase dosť,“ vysvetľuje mi chalan počas toho, ako sa prezliekame. „Som tu len na doplnenie počtu. Pol roka som nehral, budem len na striedačke,“ vraví mi ďalší spoluhráč, ktorý prišiel kvôli zápasu z Česka. Ani nevie, ako sa mýli.
Už o chvíľu je totiž všetko inak. „Je nás málo, niektorí chalani nemohli prísť. Budeme hrať všetci trinásti, čo sme tu,“ informuje nás kapitán družstva. Pri týchto slovách len naprázdno preglgnem. „Z Česka mali prísť viacerí, no vraveli, že tí Srbi sú príliš dobrí, a tak sa na to ‚vybodli‘,“ vysvetlí. Dobre tušíte, jeho slová mi na pohode nepridali. Ešte viac ma znepokojí sledovanie rozcvičky družstva z Belehradu. Vidieť, že títo chlapi nie sú žiadni amatéri a už pri zahrievaní idú naplno. „Žiadny strach, to dáš,“ snažia sa ma upokojiť spoluhráči, ale veľmi sa im to nedarí.
Do stredu ihriska prichádza rozhodca a svojim asistentom dáva pokyn, aby skontrolovali, či majú všetci hráči obuté kopačky a nasadené chrániče na zuby. Narýchlo siahnem do vrecka v trenkách a vyberám ten svoj, kúpil som si ho hodinu pred zápasom. Ukáže sa, že som i v tomto smere trochu podcenil prípravu. Vložím chránič do úst, napne ma a vypľujem ho späť do ruky. „Ty si si ho nevyformoval?“ pýta sa ma neveriacky spoluhráč. Zmôžem sa len na: „Čože?“
Dozvedám sa, že ochranu chrupu som mal najprv dať do teplej vody, potom do studenej a nakoniec poriadne zahryznúť tak, aby umelina kopírovala reliéf mojich zubov. Nuž, neskoro. Medzi možnosťou osemdesiatminútového napínania na dávenie a víziou štrbavých zubov si vyberám tú druhú. Vysvetľujem hráčom vedľa mňa, že toto je môj prvý zápas, neovládam dokonale pravidlá a vlastne ani netuším, čo presne sa od mojej pozície v mužstve očakáva. „Nevadí, utekaj podľa toho, kde som ja, a počas zápasu ti poviem, čo robiť,“ prijímam inštrukcie.
Ostrý štart
Zápas sa rozbieha. V podstate len bežím tam a späť podľa toho, ako sa presúva línia obrany a útoku. Srbi, našťastie, útočia cez druhé krídlo, takže počas prvých desať minút neprichádzam do fyzického kontaktu s protihráčmi. „Ak dostaneš loptu, tak len utekaj, až kým ťa nezložia na zem. Nesnaž sa prihrávať, lebo je pravdepodobné, že to aj tak pokazíš,“ dostávam taktickú radu, ktorou sa nemienim riadiť. Pokazená prihrávka sa mi zdá o poznanie prijateľnejšia ako priama zrážka so statnými Belehradčanmi. Ako zápas pokračuje, súper sa dostáva do vedenia a postupne sa jeho náskok zvyšuje. Nič iné ani nikto nečakal - predsa len nastupujeme proti veľkému favoritovi z krajiny, kde sa trinástkové ragby hrá už viac ako sedemdesiat rokov.
Srbi útočia prvýkrát po mojej strane a oproti mne sa vyrúti ich útočiaci hráč so šišatou loptou v ruke. Teraz je to v mojich rukách. Podvedome mám chuť sa mu uhnúť, no pocit hanby pred spoluhráčmi mi to nedovolí. Hodím sa po ňom, objímem ho oboma rukami a padám s ním na zem. Hra prerušená, útok Srbov zastavený a počujem pochvalné slová na moju adresu. Môj prvý kontakt s protihráčom a podarilo sa mi ho zložiť. Od tohto momentu si začínam zápas užívať. Nabitý endorfínmi sa vrhám do akcie. Väčšinou pri bránení, no nie vždy to dopadne úspešne. V prílišnej snahe po zastavení protihráča si zle vyrátam dráhu jeho pohybu a namiesto neho sáčem k zemi „nášho“, ktorý ho prenasleduje. Obaja sa kotúľame po tráve, zatiaľ čo Srb pohodlne skóruje.
Ku koncu zápasu sa naša hra zlepšuje a viackrát skórujeme. Pri jednej našej útočnej akcii sa dostávam prvýkrát v zápase k lopte pár metrov od čiary, za ktorou ju môžem položiť. Snažím sa bežať popri čiare, no brániaci hráč ma vezme do parády, letím vzduchom a ocitám sa tak dva metre od miesta, kde som bol pred sekundou. „Ten ťa prešiel ako buldozér,“ smeje sa niekto z našich. Čo je horšie, skončil som v aute a prišli sme kvôli mne o loptu. Za toto si pochvalu rozhodne nezaslúžim.
Svetlé zajtrajšky?
Koniec zápasu. Prehrali sme, ale po dobrom výkone. Nálada v šatni je skvelá a po zápase sa chystá spoločná grilovačka s Balkáncami. Bojové nasadenie je preč a všetci majú na tvári už len úsmevy. „Futbal je hra džentlmenov, ktorú hrajú chuligáni. A ragby je hra chuligánov, ktorú hrajú džentlmeni.“ Tak znie známa anekdota, ktorú internety pripisujú slávnemu dramatikovi Oscarovi Wildovi. Niečo na tom asi bude.
V kabíne sa strhne reč na zranenia. Ako sa dozvedám, tak to je po každom zápase najhorúcejšia téma. Popri aktuálnych najväčšiu pozornosť pútajú aj zranenia minulé, najmä tie drsnejšie. „Raz som išiel proti 120-kilovému protihráčovi, vyskočil som po loptu, šmyklo ma na zem a už som nevystrel nohu. Sadnúť som si na to nemohol, ani na WC ísť,“ počúvam s úžasom.
Za všetkým hľadaj ženu
Rugby klub Bratislava (RKB) aj Slovenskú federáciu rugby league vedie sympatický Charlie. Francúz z Burgundska prišiel na Slovensko pred desiatimi rokmi ako študent cez Erasmus a nakoniec tu zostal žiť. Popri robote účtovníka sa naplno venuje propagovaniu obľúbeného športu. „Klub som založil v roku 2015. Dal som dokopy skupinu zahraničných hráčov a slovenských kamarátov a tak sa to celé začalo,“ vysvetlí mi po zápase. Na Bratislavu si rýchlo zvykol, lebo mu pripomína rodný kraj, a aj náš naturel mu je blízky. Zdôrazňuje, že dvere do klubu má otvorené každý. „Toto je príbeh priateľov. Naša filozofia je jednoduchá - dať šancu každému, kto chce začať s ragby, nech je na akejkoľvek úrovni. Vládne tu absolútna otvorenosť.“
Dodáva, že z každého začiatočníka je potenciálny šampión, ktorý môže byť prínosom. Práve mix hráčov z krajín, kde je ragby populárne, a domácich hráčov vytvára často aj komunikačný šum. Lebo nie všetci vedia po anglicky. „Nevidím v tom problém, všetko vždy vyrieši dobrý a kontinuálny prísun piva,“ hovorí v dobrej nálade so smiechom.
FOTO zo zápasu nájdete v GALÉRII ► ► ► TU
Trénerom RKB je novozélandský rodák Richy z Aucklandu. V minulosti profesionálne hrával ragby na Novom Zélande aj v Austrálii. So svojou ženou - Slovenkou - sa spoznal v Sydney, odkiaľ sa presunuli cez Londýn do Bratislavy. Tu pracuje ako programátor, a keď natrafil na Charlieho, začali spolupracovať. „Vidím tu veľký talent aj atletickú pripravenosť. Hráči rýchlo napredujú a Slovensko sa posúva v ragby stále ďalej,“ myslí si tréner. „Navyše napreduje aj náš mládežnícky program. A čoraz väčší záujem je o zápasy s nami zo strany rakúskych a českých mládežníckych mužstiev. Som extrémne pozitívny, čo sa týka budúcnosti nášho klubu,“ uzavrel bývalý profihráč.
