Plus 7 dní

Hodža, Hurban, Kalinčiak, Botto… Dostali pomenovanie podľa svojho lídra, no zďaleka neboli jednoliata skupina. Naopak, šlo o výrazné individuality s veľmi rozmanitými osudmi. Niektorí sa aj po neúspešnej revolúcii a Štúrovej smrti prejavili ako zdatní organizátori, básnici a novinári, iní napokon prijali funkcie v mocnárstve, proti ktorému predtým rebelovali.

Hurban s Hodžom sa napriek Štúrovmu krédu bezženstva oženili, Kalinčiak sa s ním nepohodol viackrát, Sládkovič zas napísal Marínu, ktorá bola pre Štúra príliš erotická. Vtipkár Botto písal tragické balady a Janko Kráľ trpel ku konca života dezilúziami a alkoholizmom.

„Pomenovanie štúrovci sa formovalo postupne. V korešpondencii sa už koncom tridsiatych rokov 19. storočia objavuje termín Štúrova družina a myslela sa skupina jeho študentov evanjelického lýcea v Prešporku.

Neskôr sa používal termín Štúrova škola aj na označenie národovcov, ktorí mali rovnaké názory a postoje ako on, i keď neboli bezprostredne jeho žiakmi,“ vysvetľuje historička Daniela Kodajová z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Štúra ešte poznáme podľa nezameniteľnej brady, ostatní sa nám však tak trochu zlievajú. Nečudo, aj pred vyše stopäťdesiatimi rokmi vládla móda - a teda unifikácia.

Obdobie romantizmu a biedermeiera sa vyznačovalo pestovanými fúzmi, dlhými vlasmi, klobúkmi a vychádzkovými paličkami, namiesto kravát sa nosili široké mašle a nechýbali rukavice, hodinky na retiazkach a tabatierky. Aj štúrovci boli ľudia svojej doby.

Vedľa Štúra stojí v prvom rade Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Na nich spolu so Štúrom bol vydaný slávny zatykač počas revolúcie v rokoch 1848 - 1849. Štúra však neposlúchli pri naplnení asketického životného štýlu a v rozpore s tým, čo hlásal, si založili rodinu.

Hurban mal na dnešné pomery neuveriteľných deväť detí. Napriek tomu sa aj po Štúrovej tragickej smrti naďalej aktívne podieľal na aktivitách v národnoemancipačnom hnutí a vydával časopisy, keď sa mnohí stiahli a neriskovali, že vzbudia pozornosť úradov. Zažil aj trpké chvíle. V Hlbokom, kde pôsobil až do smrti, mu dokonca postavili pred dom šibenicu.

V tom čase revolucionárčil a o „svojej“ šibenici sa len dočítal, ale jeho mladú ženu - mimochodom, prvú slovenskú ochotnícku herečku Aničku Jurkovičovú - to muselo riadne vydesiť. Tehotná a s prvým synom na rukách utiekla k otcovi do Sobotišťa.

„Revolúciu si ľudia spájali s anarchiou,“ podotýka Daniela Kodajová. „Rabovačky, vypaľovanie, hrozby, hádzanie kameňov do okien, vybavovanie susedských účtov, hanlivé nápisy na stenách alebo namaľovaná šibenica na fasáde, to bol revolučný folklór. Robili to na všetkých stranách - aj naši dobrovoľníci na svojej výprave.“

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/relax/vzdelanec-urazlivy-namyslenec-vsetko-co-ste-nevedeli-sturovi.html">Vzdelanec, no i urážlivý namyslenec: Všetko, čo ste nevedeli o Štúrovi</a>

S Hodžom to bolo inak. Počas revolúcie zlyhal, keď pod rúškom noci ušiel s argumentom, že ako farár nemôže bojovať so zbraňou v ruke - pritom medzi revolucionármi boli viacerí farári vrátane Hurbana. Navyše, práve s Hodžom sa rátalo pri mobilizácii Liptovskej župy.

Podľa Daniely Kodajovej bol viac introvert, vzdelanec, ktorý nadovšetko miloval knihy, pokoj, poriadok a rodinu.

„Preňho to bola vec etického postoja a hoci chýbal ako tretí diel nedeliteľného triumvirátu Štúr - Hurban - Hodža, konal podľa svojho svedomia. Ukázal, v čom s ním môžu počítať - bola to práca s jazykom a spolková činnosť, schôdze Tatrína boli v jeho réžii a na jeho náklady, ale behať s flintou, to odmietol.“

Medzi štúrovcami boli aj ďalší mladí muži, z ktorých vyrástli významné osobnosti. Jedným z tých, ktorí mali k Štúrovi najbližšie, bol Ján Kalinčiak. Strávil s ním aj posledné roky života v Modre.

Nebola to len idylka. Kalinčiak mal so Štúrom viacero sporov a ako to na Slovensku odjakživa chodí, cudzí o nich vedeli viac než zainteresovaní a rozoberali aj to, čo sa nikdy nestalo. Napokon sa vždy pomerili.

Kalinčiak po revolúcii napísal pichľavú Reštavráciu a pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Těšíne. Tam sa zaplietol s vydatou dámou, čo štúrovci chápali ako morálny poklesok.

Podľa Daniely Kodajovej nešlo len o dobovú prudérnosť 19. storočia: „Vo vlastnom literárnom diele upozorňoval na morálne prešľapy iných a o to viac mu potom, keď niekto zverejnil jeho románik, vyčítali dvojaký meter na iných a na seba. Navyše sa to spojilo s výčitkou, že prestal podporovať národné hnutie, hoci je sporné, či prestal, alebo nemal možnosti. Těšín bol predsa len ďaleko.“

Kalinčiak napokon zakotvil v Martine, kde rozbehol viac aktivít. Ibaže priskoro, ani nie 50-ročný, zomrel.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/ludia/metrosexual-nie-gay-co-mal-krasavec-stur-proti-zenam.html">Metrosexuál, ale nie gay: Čo mal krásavec Štúr proti ženám?</a>

Ani ďalší z popredných štúrovcov sa nevyhol konfrontácii s vodcom hnutia - a opäť bola v hre žena. Jej meno bolo Marína. Tak sa volala báseň Andreja Braxatorisa Sládkoviča s nespornou literárnou hodnotou, ktorú sa dnes musia bifľovať študenti.

Vo svojej dobe ju však štúrovci nebrali ako veľkú výhru. Provokovala, miesto eposu o národe šlo o milostnú báseň o žene, bola príliš konkrétna, intímna, ba pre Štúra s náznakmi erotiky.

„Mladých štúrovcov však Marína oslovovala, lebo i keď sa tvárili, že im je nadovšetko svätá národná práca, boli mladí, plní vášní a túžob,“ prezrádza historička.

Podľa nej je nespravodlivé, že Sládkovič sa stal „autorom jednej básne“. „Ako básnik napísal oveľa viac a v národnom hnutí sa aktívne zapájal do diania. Aj vďaka nemu sa nám napríklad zachoval opis memorandového zhromaždenia a angažoval sa aj v matičných rokoch.“

Láska k Márii Pischlovej, ktorá bola inšpiráciou na Marínu, sa napokon nezavŕšila sobášom. Pre Máriiných rodičov bol priveľmi chudobný. Aj ona mu napísala, že sa o ňu uchádza bohatý obchodník - medovnikár Juraj Gerzsö, za ktorého sa neskôr vydala.

Sládkovič sa oženil s inou ženou, Antóniou Júliou Sekovičovou. A žil rodinným životom až do smrti vo veku 52 rokov v Radvani nad Hronom.

Blízko k Štúrovi mal i Ján Francisci. Aj on mu bol spočiatku veľmi oddaný, ale napokon sa osamostatnil a dokázal, že vie pracovať aj bez Štúrovho vplyvu. V Kežmarku a v Levoči dosahoval porovnateľné, ak nie aj väčšie úspechy.

Často sa spomína jeho údajný flirt s herečkou Aničkou Jurkovičovou, ktorú si napokon vzal za ženu Hurban. Francisci vo svojom životopise tvrdí, že sa stiahol, lebo si zvolil „štúrovské“ bezženstvo, no vlastné spomienky sú vždy subjektívne.

Daniela Kodajová si myslí, že aférka sa preháňa: „Flirt je priodvážne slovo. Hrali spolu divadlo. Francisci bol vtedy ešte nedoštudovaný a ona už vo veku, keď sa patrilo, aby sa dievča vydalo.“

Francisci toho neskôr stihol ešte dosť. Celý čas sa krútil okolo národného hnutia, pracoval ako novinár a po krátkej existencii Matice slovenskej pomáhal ako predseda Kníhtlačiarskeho účastinného spolku šíriť spisovnú slovenčinu. Dožil sa úctyhodných 82 rokov, zomrel ako posledný mohykán zo štúrovcov v roku 1905.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/hanba-modre-socha-stura-je-200-vyrocie-jeho-narodenia-zanedbana.html">Hanba v Modre: Socha Štúra je na 20. výročie jeho narodenia zanedbaná</a>

Ďalším Jankom medzi štúrovcami bol Janko Kráľ, Divný Janko, ako sám seba umelecky nazval. Jeden z najtalentovanejších štúrovských básnikov bol skutočný rebel, ktorý sa vzpieral akýmkoľvek šablónam.

Povestné sú jeho dlhé „tripy“ po Uhorsku, ktoré dodnes nie sú zmapované. Z revolúcie si odniesol brutálnu skúsenosť z väzenia, kde bol reálnym adeptom na popravu, prikovaný v reťaziach, v horúčkach, dohryzený od potkanov.

Záver jeho života bol tragický. Oficiálne skonal v 54 rokoch na týfus, bádatelia však zvažujú aj samovraždu a dodnes je tabu povedať nahlas, že ku koncu života trpel biedou, dezilúziami a alkoholizmom, ako nespoľahlivý pijan pôsobil v druhotriednych úradníckych funkciách.

Z posledného obdobia jeho života nemáme takmer žiadne údaje, zrejme úplne prestal tvoriť. Napokon odišiel tajomne ako pravý romantik - nepoznáme ani miesto jeho posledného odpočinku.

Zdanie klame aj pri Jánovi Bottovi. Bol príkladom toho, že nie každý zo štúrovcov mal dobrú pozíciu, v ktorej sa dokázal zabezpečiť. Vyštudoval zememeračstvo, ale neraz mal problémy nájsť si prácu a bol nezamestnaný.

Na rozdiel od kolegov v kabinetoch Botto doslovne pochodil Slovensko krížom- krážom. A hoci písal temné romantické balady, bol vraj známy vtipkár.

Kovaným revolucionárom bol Samo Chalupka, a to nielen pre legendárnu báseň Mor ho! Za revolúciu Chalupka bojoval už pred rokom 1848. S puškou v ruke sa ako dobrovoľník pridal v roku 1830 do poľského protiruského povstania, za čo mal medzi štúrovcami „veľký rešpekt“ - ako by dnes povedali tínedžeri.

Ľudský rozmer jeho povstaleckej minulosti dodáva fakt, že do povstania si odskočil ako študent počas prázdnin. Stihol si zabojovať a ešte pred začiatkom nového školského roka sa vrátiť do školských lavíc. Mimochodom, patril medzi tých štúrovcov, ktorí nikdy neprijali štúrovskú gramatiku a pravopis bezvýhradne.

Krúžok „národných askétov“ bojujúcich za národ sa začal postupom času rozpadať a prirodzene túžili po duševnej aj fyzickej láske, po rodine.

Niektorí si z pohľadu národných ideí našli celkom nevhodné partnerky. Hodža si vzal Nemku, Viliam Pauliny-Tóth Maďarku a Francisci katolíčku. Napriek tomu v každom zo štúrovcov zostal odraz samotného Štúra.

„Jeho vodcovstvo uznávali aj staršie osobnosti, vyplývalo to z jeho schopností prehovoriť, presvedčiť, argumentovať,“ podotýka na záver Daniela Kodajová.

Vtipkár píšuci balady i depresívny alkoholik: Aj takí boli štúrovci

Výber pre vás