Nevynikal žiadnym umením, no starí Bratislavčania na neho nezabudli ani po viac ako päťdesiatich rokoch od jeho smrti. S legendárnym Ignácom Lamárom, ktorému dodnes ni­kto nepovie inak ako Schöne Náci, sa priatelil aj herec Jaroslav Ďuríček (85). Komik, ktorý najväčšiu slávu zažil v sedemdesiatych rokoch, pre PLUS 7 DNÍ odhalil dosiaľ neznáme fakty. „Schöne Náci bol síce blázon, ale nikto si na neho nedovoľoval. Žil totiž pod ochranou bohatých paničiek, ktoré ho vydržiavali,“ dozvedáme sa o najväčšom elegánovi a džentlmenovi nášho hlavného mesta.

Chudobu maskoval elegantným imidžom

Schöne Náci vyrastal vo veľmi chudobných podmienkach, navyše mal mentálnu poruchu, no bratislavské ulice si vľúdnejšieho človeka nepamätajú. Svoju biedu zastrel noblesným vystupovaním a neodmysliteľným oblečením. Bez fraku, cylindra, rukavičiek, čiernych lakoviek a paličky ste ho v meste nestretli. Csókolom, jó napot, zdravil sa už z diaľky každému. Dievčatám a ženám rád posielal vzdušné bozky.

„Správaním napodobňoval svojho starého otca, cirkusového klauna,“ povedal nám herec Jaroslav Ďuríček. Ignáca Lamára zažil ešte ako študent. „Po Bratislave sa vtedy potulovalo veľa bláznov. Jeden sa napríklad vžil do úlohy dopravného policajta. Mal kožený kabát s kapucňou a riadil dopravu. Z neho si ľudia robili aj žarty. Stano Dančiak ho vždy tak vyobracal pred veľkým Baťom, že sa celá ulica rehotala,“ zaspomínal si Ďuríček.

 

Bol na sladké 

Schöne Náci bol iný. „Na neho si nikto nedovolil. Keď sa mu aj náhodou nejaké deti vysmievali, dostali od rodičov bitku,“rozpamätáva sa na niekdajšie pomery. 

Mestské dámy, najmä osamelé vdovy, oceňovali, že chcel byť za každých okolností elegantný a upravený, takže sa o neho starali. „Dali mu najesť aj mu oprali,“ spomína Ďuríček. On im za to pomáhal s upratovaním, prášil koberce, no nanosil aj uhlie z pivnice. Keď dostal zaplatené, podelil sa s hladnými deťmi na Vydrici alebo si kúpil krémeše.

Výsostné postavenie mal aj v bratislavských luxusných podnikoch či cukrárňach. Rovnako ako zámožní páni aj on mal svoj stôl, kde mu majitelia ponúkali kávičku zadarmo. Špeciálne bol vysadený na zákusky. Vychýrení bratislavskí cukrári to veľmi dobre vedeli, takže od nich často odchádzal so sladkou výslužkou. „Na kávičku som ho neraz pozval aj ja. Vždy keď za neho niekto zaplatil, zaspieval mu za odmenu pesničku. Mal veľký dar improvizácie, ale slová piesne boli vždy o nejakej slečne,“prehodí herec.

Ako sa to začalo

Ignác pochádzal z váženej a finančne zabezpečenej rodiny. No jeho mladší brat sa narodil s detskou mozgovou obrnou, čo v rodine spôsobovalo mnoho problémov. Matka napokon situáciu nezvládla a odsťahovala sa do Viedne za tovarišom, do ktorého za zamilovala.

Vzala si aj všetky našetrené peniaze. Otec rodiny sa zadlžil, rozpredal majetok a svoje nešťastie začal utápať v alkohole. Keď zakrátko zomrel, na ich majetok uvalili exekúciu a nešťastní bratia sa museli z domu vysťahovať. Ignácov brat skončil v ústave a on na ulici.

Po čase sa mu podarilo nájsť prácu pomocného rekvizitára v divadle. Zotrval tam až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Ignác Lamár sa ocitol na dlažbe. Práve od toho momentu sa začína datovať imidž dobráckeho Schöne Náciho, ktorý rozveseľoval ľudí utrápených vojnou.

Prežil aj koncentrák 

Po skončení druhej svetovej vojny pre neho nastali kruté časy. „Keď z koncentrákov pustili Židov, nahnali tam bratislavských Nemcov. Keďže bol po matke Nemec, nevyhol sa tomu ani on,“spomína Ďuríček na obdobie, keď krásavica na Dunaji stratila svojho najväčšieho maskota.

Úplne však nie, pretože ho umiestnili do Petržalky. „Uväzneným sa hovorilo Švábi. Mal som susedu zo Štósu, ktorá tam bola tiež a spomínala, že pre zlú hygienu tam mali všetci vši. On ich mal však najväčšie. Až také, že si ich chodili všetci obzerať,“ smeje sa herec.

Z väzenia sa dostal Lamár vďaka internistovi Blažejovi Rippovi, ktorý bol žiakom Ignácovho priateľa z detstva, profesora Ladislava Dérera. Ignác, hoci s nalomeným zdravím, sa vrátil k svojmu niekdajšiemu životného štýlu a ďalej sa snažil rozveseľovať Bratislavčanov. Jeho popularita časom tak narástla, že ho poznali už aj vo Viedni.

Odpočíva vedľa Satinského

Keď sa dobrotivému Schöne Nácimu začali zdravotné problémy, ktosi mu vybavil, že ho umiestnili do domova dôchodcov na Radlinského ulici. Dožil v nemocnici v Lehniciach, kde sa liečil na tuberkulózu. Zomrel opustený ako sedemdesiatročný 23. októbra 1967.

Pochovali ho v tichosti na miestnom cintoríne v Lehniciach. Na hrobe nemal ani svoje meno, len kríž, ktorý vyrobili z lešenárskych rúrok. Milovník Bratislavy sa do svojho mesta dostal v roku 2007, keď jeho telesné pozostatky za veľkej slávy pochovali na významnom Ondrejskom cintoríne. Odpočíva v tesnej blízkosti Júliusa Satinského.