Teroristický útok, keď bratislavský tínedžer vraždil pred gaypodnikom, ju príliš nezaskočil. Radikálne stúpajúcu tendenciu agresívneho správania u mladých ľudí sleduje detská psychiatrička Anna Kováčová Habovštiaková pomerne dlho. „Už teraz sme vo fáze, ktorá je neakceptovateľná. V takejto spoločnosti sa nedá žiť,“ vyjadrila sa pre PLUS 7 DNÍ rázne. Alarmujúce je podľa nej najmä to, ako tínedžeri vnímajú život ako taký. „Nedokážu si uvedomiť jeho hodnotu. Poškodzujú sa a jeho stratu nevnímajú ako niečo mimoriadne.“
Čia je to vina? Psychiatrička upriamuje pozornosť na nesprávnu rodičovskú výchovu a takisto násilie v počítačových videohrách a hračkách. „Po hre Modrá veľryba, ktorá navádzala na samovraždu, prišla strašidelná bábika Momo. Deti z nej mali také depresie, až ju zakázali. Teraz do našej ambulancie prichádzajú deti s úzkosťami, ktoré majú zo strašidelnej postavičky Huggy Wuggy. Vystupuje v počítačovej hre Poppy Playtime, plnej násilia, strieľačiek a krvi,“ prezrádza Kováčová Habovštiaková, čo momentálne fascinuje slovenské deti.
Najväčšia hrozba
Svet, kde deti obdivovali a stotožňovali sa so spevákmi, s hercami či so športovcami, sa vytráca. Dnes psychiku najmenších formujú influenceri a počítačové hry. Prístup k nim majú vďaka mobilným telefónom a internetovému svetu neobmedzený. Detský svet najnovšie ovládla videohra s postavičkou Huggy Wuggy. Modrá kreatúra s dlhými rukami a veľkými ústami, z ktorých cerí strašidelné špicaté zuby. S ozbrojeným komandom pobehujú po továrni, kde strieľajú na votrelcov, a na obrazovke tak každú chvíľu strieka krv.
„Aj pred dvomi týždňami bol v mojej ambulancii desaťročný chlapec, ktorého trápili úzkosti v dôsledku tejto hry,“ hovorí detská psychiatrička. Podľa nej je na Slovensku jeden z množstva. Bizarné je, že Huggy Wuggy má v mene anglické slovo hug, čiže objatie, čo deti nepriamo navádza na to, aby si k nemu vytvorili čo najbližší vzťah. Zdá sa, že sa to podarilo. Huggyho popularita je celosvetovo enormná. Jeho plyšovú podobizeň nájdete v hračkárstvach či na benzínových pumpách, smeje sa aj z televíznych reklám na rôzne produkty.
Všetky nástrahy však predstihla hra, ktorá sa pod názvom Modrá veľryba rozletela do sveta z Ruska. Deti navádza na spáchanie samovraždy. Vyhľadávajú ju psychicky labilné a nešťastné obete. Hráč postupne dostane päťdesiat úloh, ktoré musí splniť. Každý deň jednu. Sledovať hororové filmy v noci, vyrezávať si na vybrané časti tela rôzne nápisy, stáť v okne či na okraji strechy až po posledný príkaz, keď dostane inštrukciu, ako má ukončiť svoj život. Smrť mladého človeka následkom tejto „hry“ evidujú aj na Slovensku.
„Osobne som sa nestretla s nikým, kto by tejto hre prepadol. Ale od kolegov viem o jednom mladíkovi, čo sa na to dal a vydržal až do konca. Popritom si u neho nikdy nikto nevšimol psychické problémy. O to intenzívnejšie apelujem na rodičov aj na prostredie v škole, aby si u detí všímali každú, hoci aj tú najmenšiu odchýlku správania. Môže ísť doslova o život,“ varuje lekárka.
Stiera sa citlivosť na zlo
Ľudí to vo virtuálnom svete väčšinou ťahá k napätiu, hororu a k akčným hrdinom. Týka sa to aj detí. „Filmy či hry s takouto tematikou generujú producentom väčšie peniaze ako romantické rozprávky, preto sa vyrábajú v nepomerne väčšom množstve,“ vysvetľuje psychiatrička, kde sa v deťoch berie zloba. Vraj na trhu je všeobecne málo hračiek, ktoré pôsobia priateľsky. „Zlatovlásky a mackov vystriedali ešte v deväťdesiatych rokoch pokémoni a po nich kadejaké iné postavičky s čudnými hranatými tvarmi. Pred časom existovala bábika Momo s veľkými očami, ktorá naozaj pôsobila ako z hororu pre dospelých. Už ju, chvalabohu, stiahli z trhu.“
S agresivitou sa deti stretávajú na každom kroku, až sa im napokon podľa Anny Kováčovej Habovštiakovej zdá samozrejmá. „Aj preto je tak veľmi rozšírené šikanovanie. Deti prestávajú rozlišovať virtuálny svet od reality. Zabávajú sa tým, že niekomu ubližujú, a zdá sa im to normálne. V niektorých jedincoch sa postupne stiera citlivosť na zlo do takej miery, že pokojne môže vyústiť do vraždy. Stačí na ňu aj malý podnet. Nedávny teroristický útok na dvoch gejov je toho jasným dôkazom.“
Neadekvátne správanie detí si psychiatrička všíma dlhodobo. „Asi pred dvadsiatimi rokmi som mala na jednej konferencii prednášku na tému bagatelizácia hodnoty života a suicidálne správanie mladých. Vychádzala som z údajov našej kliniky detskej psychiatrie. Vtedy situácia ešte nebola taká alarmujúca ako dnes. V súčasnom období v ambulanciách doslova praskáme vo švíkoch.“
Závratnou rýchlosťou tiež stúpa počet vedomého ukončenia vlastného života. Počet samovražedných pokusov vo vekovej skupine do štrnásť rokov vzrástol vlani oproti predchádzajúcemu roku 2,3-násobne, v skupine pätnásť- až deväťnásťročných sa zvýšil 1,5-násobne. Najčastejším dôvodom je podľa špecialistky nevyrovnanie sa so svojou sexuálnou orientáciou. „Neuvedomujú si, že je to navždy a že už žiaden ďalší život, tak ako to vidia v počítačovej hre, nedostanú. Základné hodnoty ako nezabiješ druhého ani seba samého, ktoré platili tisícročia, strácajú na svojej váhe. Psychiatri a psychológovia sú absolútne vybukovaní, ale my už len lapáme mačku za chvost.“
Rada pre rodičov: Zlo nesmie ostať nepotrestané
Za neadekvátne správanie potomkov môžu podľa detskej psychiatričky Anny Kováčovej Habovštiakovej rodičia. Podľa odborníčky by potomkovia v predškolskom veku nemali vlastniť mobilný telefón. Do virtuálneho sveta by mali vstupovať opatrne, postupne a hlavne pod dozorom. „Aby ich mali rodičia pod kontrolou, počítač by mal byť v miestnosti, v ktorej sa rodina najčastejšie zdržuje,“ radí odborníčka.
Toto desí vaše deti: FOTO v GALÉRII
„Ak má niekto doma psychicky labilnejšie dieťa, netreba sa báť povedať mu - túto hru ti nedovolím, pretože pre teba nie je vhodná. A keď vykoná niečo zlé, musí nasledovať trest. Žiadne zlo nesmie ostať nepotrestané. Musia pocítiť dôsledok svojho správania. Samozrejme, nehovorím o fyzickom treste,“ vraví detská psychiatrička. Ideálne by bolo, keby rodičia viedli ratolesti k dobrým skutkom. „Stačí, že dieťa vynesie smeti alebo nájde mame niečo na internete. Všetko sa počíta. Aspoň jeden dobrý skutok denne.“
Text: ERIK KOLLÁRIK, PETER SVITOK
