Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Začínala v regionálnych médiách a do týždenníka PLUS 7 DNÍ nastúpila v roku 2006 s nádejou, že snáď nikdy neskrachuje. Raz v živote sa prihlásila do novinárskej súťaže, ale jej nadšenie porota nezdieľala. Novinárčinu berie ako životný štýl, miluje historický bulvár a má obavu, že pozná slovenský národ.

Kristína Dugovičová

Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Pohreb Petra Justina Topolského (†69) a jeho mamy Viery, ktorá zomrela len pár týždňov po ňom, ich najbližší príbuzní jeho kamarátom neohlásili, hoci známy moderátor zomrel ešte v decembri minulého roka. Miesto poslednej rozlúčky jeho teta hlási ďalšiu rodinnú tragédiu. „Prišla som o ďalšieho synovca. Viete, čo to je stratiť dvoch synovcov a jednu švagrinú v takom krátkom čase? To je nepredstaviteľná bolesť. Žijem tak dlho, len aby som všetkých pochovala? Každý deň čakám, že sa nepreberiem do nového rána,“ horekovala pred nami Hilda Ďurišová (97), ktorej celý život nepovedal nikto inak ako Helenka. Keďže mala bezdetné manželstvo, Justina milovala ako svojho a prepísala na neho aj svoj byt.&nbsp;

Pani Helenka žije v panelákovej bytovke v bratislavskej časti Podunajské Biskupice už viac ako tridsať rokov. Napriek vysokému veku a nekonečnému smútku dokáže byť stále samostatná. „Manžela som pochovala pred viac ako dvadsiatimi ôsmimi rokmi, odvtedy som samotár. Nechcem ísť do žiadneho zariadenia. Okrem parkinsona nemám žiadne ťažké choroby. Sama si vysávam, operiem, len so žehlením mám problém, lebo nevydržím tak dlho na nohách. Trikrát do týždňa si aj navarím, ostatné dni mi nosia obedy. Občas ku mne chodí aj pani, ktorá mi pomôže obriadiť byt. Vonku som nebola už pol roka. Len čo ma odvezú na&nbsp;injekciu,“ opísala nám svoje dni.

Najväčšou oporou starej panej je ďalší synovec Radovan s&nbsp;manželkou. „Oni sú ohromne dobrí a&nbsp;šikovní ľudia. Vedia ma vytiahnuť aj z&nbsp;depresívnych stavov. Všeličo mi povybavovali. Dokonca mi tu namontovali kamery, aby ma videli, či som niekde náhodou nespadla, pretože som po&nbsp;dvoch ťažkých úrazoch. Pravidelne mi telefonujú a&nbsp;zaujímajú sa, či som v&nbsp;poriadku. Ale nechcem rodinu zaťažovať problémami. Čo zvládnem, to zvládnem,“ hovorí dôchodkyňa odhodlane.

Funguje to aj naopak. V&nbsp;snahe ochrániť Helenku od&nbsp;bôľu jej najbližší doteraz neozrejmili detaily Justinovej poslednej rozlúčky. „Ja nič neviem. Ide to mimo mňa, lebo ja som z&nbsp;toho už hotová. Justin s&nbsp;maminou sú spálení a&nbsp;urny odložené. Ešte nebol ani pohreb a&nbsp;do&nbsp;tretice mi zomrel ďalší synovec, lekár. Už bol v&nbsp;dôchodku, no pominul sa,“ rozplače sa útla pani. „Na&nbsp;pohreb ani nepôjdem, veď by som sa zosypala.“

S ťaživou situáciou sa Helenka nikdy nezmieri. Zvlášť jej srdce trhá pri pomyslení na stratu synovca Justina. „S manželom sme nemali deti, bol mi preto ako vlastný. Veľmi dobrý chlapec to bol. Do duše sme mu hovorili len preto, že sa komediantsky obliekal. Vravel, komu sa nepáči, nech sa nepozerá, ale že v Amerike si každý nosí, čo chce. Keď som sa ho pýtala, ako to má so zdravím, vždy povedal, že je všetko v poriadku. Mala som o neho strach, ale on sa nikdy nesťažoval. Nepriznal by sa, ani keby ho drali. Mal pruh, problémy s&nbsp;obličkami, ale on si myslel, že má život večný. To sa nemalo stať, to je nepredstaviteľná bolesť,“ konštatuje.

V&nbsp;mysli má Justinova teta ešte ich spoločné posledné stretnutie. „Boli sme u&nbsp;Radovana, ktorý sa o&nbsp;mňa teraz stará. Už bola korona, ale ešte to nebolo také boľavé, takže sme si trúfali stretnúť sa. Prišli po&nbsp;mňa autom. Justin tam bol, samozrejme, s&nbsp;maminou. Sedeli sme na&nbsp;dvore, opekali a&nbsp;Justin mal takú dobrú náladu, že spieval. Vierka bola spokojná tiež. Napapala sa a&nbsp;driemala.“

Ako je známe, Justin mal s&nbsp;mamou mimoriadny vzťah. Hoci jej platil opatrovateľku, veľkú časť dňa sa jej venoval sám. „Nabádali sme ho, aby ju dal do&nbsp;dobrého zariadenia, kde sa o&nbsp;ňu postarajú, no on o&nbsp;tom nechcel ani počuť. Popritom už bola úplne dezorientovaná. Aj keď ku mne prišli na&nbsp;návštevu, už mala odstrihnuté všetky spomienky. Vôbec sa s&nbsp;ňou nedalo komunikovať ani sa o&nbsp;to nesnažila. Keď odchádzala a&nbsp;pani opatrovateľka ju obliekala do&nbsp;kabáta, povedala mi len jednu vec - aby som si na&nbsp;seba dávala pozor.“

Pani Helenka ani Justinova mama sa po&nbsp;smrti manželov už nevydali. „Justinov otec bol môj brat Ivan. Zomrel ako osemdesiatdvaročný, no aj on si užil svoje s&nbsp;chorobami,“ spomína jeho sestra. Podľa jej slov mu lekári mylne diagnostikovali tuberkulózu a&nbsp;nasadili nesprávnu liečbu, pri&nbsp;ktorej mu išlo o&nbsp;život. „Ivan bol riaditeľ veľkého podniku. Keď mu naordinovali plnú dlaň liekov, nechcite vedieť, čo to s&nbsp;ním spravilo. Päť veľkých kapacít ho liečilo a&nbsp;každý inak,“ vyťahuje veci, o&nbsp;ktorých Topolský počas života&nbsp;veľmi&nbsp;nehovoril.

Otca mu napokon zachránil športový lekár. „Na rozdiel od tých kapacít vedel, ako mu pomôcť. Dával mu konské dávky injekcií a potom ho poslal rehabilitovať na mesiac do Piešťan. Keď sa odtiaľ vrátil, ešte dobre nechodil a rozprával ako po porážke, ale aspoň niečo. Neskôr sa mu tak polepšilo, že v pohode riadil aj auto a mohol sa vrátiť do práce. Ale nahovorili sme ho, aby sa vzdal funkcie riaditeľa, aby mal menej stresov. Tak bol úradník, ale zato mal pekný život. Dožil sa pekného veku,“ hovorí.

Justinovho otca pochovali dávnejšie na ružinovskom cintoríne, no ako sme začiatkom týždňa zistili, jeho náhrobný kameň vonia novotou. Na pomníku sú už vyryté písmená Vierka aj Peter Justin s dátumami úmrtia. Akoby už bolo po pohrebe, hoci naň Justinova teta Helenka aj jeho blízki kamaráti stále čakajú.&nbsp;

Nedoriešené je tiež dedičstvo po Justinovi. Aké v skutočnosti je, nevedia presne ani jeho príbuzní. Najmä nie je známy majetok, ktorý nadobudol v Amerike, kam pravidelne cestoval. Hoci žil bohémskym spôsobom života a v reštauráciách trval na tom, že úhradu bude platiť on, nejde vraj o žiadne milióny. Dedičské konanie podľa našich informácii prebehne až v júni. Dediť by podľa právneho poriadku mala sestra Justinovej mamy Viery a traja potomkovia jej ďalšej, už nežijúcej sestry.&nbsp;

Známy zatiaľ nie je ani termín pohrebu. Rodina ho už mala naplánovaný, napokon ho ale zrušila. Pre veľký záujem Justinových priateľov, sa ho rozhodli usporiadať až, keď sa uvoľnia opatrenia okolo zhromažďovania osôb. Po kresťanskom obrade sa na extrovertného Justina bude spomínať pri jeho pesničkách na veľkej party. Presne tak, ako by si to iste aj on sám predstavoval.&nbsp;

Aby sa pani Helenka vyhla skepse, zaumienila si, že prestane v televízii sledovať správy. „Nie je tam nič dobré. Tá choroba je naozaj veľkou hrozbou. Neboli sme dobrí, tak to máme teraz naservírované, aby sme sa trochu potrápili. Ale už je toho veľa,“ skonštatuje. V&nbsp;televízii sa rada odreaguje dokumentmi o&nbsp;zvieratách a&nbsp;rada má aj televízny program Svokra s&nbsp;Gizkou Oňovou.

Keď sme ju pár dní pred Justinovým skonom navštívili s&nbsp;obľúbenou zabávačkou, neskrývala dojatie a&nbsp;radosť. „Svokrička moja, Gizka! Ja vás mám tak rada,“ hovorila jej a hladila ju po tvári, netušiac, aká tragédia ju ešte čaká.&nbsp;

Súčasnú svetovú pandémiu Helenka prirovnáva k&nbsp;druhej svetovej vojne, ktorú prežila. „Viem, čo je vojna. Ani jedno nie je dobré. Za&nbsp;vojny boli rodiny rozdelené, ja som bývala u&nbsp;sestry v&nbsp;Prešove a&nbsp;pomáhala jej s&nbsp;deťmi. Otec mi to nechcel dovoliť, ale ja som si to presadila. Bolo to tam nebezpečné, rodičia sa o&nbsp;nás báli. Prešov bol najprv plný Rusov, potom Nemcov, každú chvíľu ho bombardovali,“ spomína a&nbsp;prechádza do&nbsp;súčasnosti.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/zahadny-justinov-dedic-kto-ziska-jeho-byt-co-zostalo-moderatorovi-new-yorku" target="_blank" rel="noopener">FOTO Justinovho bytu aj nového náhrobku nájdete v GALÉRII</a>

„Teraz je napätie v&nbsp;rodinách z&nbsp;úplne iného dôvodu. Niektorí sú vyčerpaní z&nbsp;toho, že sú stále spolu. Rodiny sa dokonca preto rozpadávajú. Boli zvyknutí ráno sa spolu naraňajkovať a&nbsp;potom sa videli až odpoludnia alebo večer. Nezvládajú to. Aj ja som už susedu trištvrte roka nevidela. Nie som ani zaočkovaná. Ani neviem, kde a&nbsp;ako sa to vybavuje,“ hovorí 97-ročná pani a&nbsp;na&nbsp;záver sa opäť vracia do&nbsp;detstva. „Pochádzam z&nbsp;piatich detí a&nbsp;ja som bola najproblematickejšia, stále som bola chorá. A&nbsp;teraz? Moji súrodenci sú na&nbsp;cintoríne a&nbsp;ja sa tu stále trápim,“ vzlykne na&nbsp;záver.