Tip na článok
Folklorista telom i dušou: Kubánka považuje Slovensko z multikultúrneho hľadiska za jedinečné.

Zakladateľ Lúčnice: Prenasledovali ho nacisti aj komunisti

„V špalieri sme museli vítať Göringa a Bormanna,“ hovorí posledný žijúci zakladateľ Lúčnice Juraj Kubánka, ktorému nacisti vyvraždili pol rodiny.

Galéria k článku (4 fotografie )
Juraj Kubánka v roku 1947: Koncom štyridsiatych rokoch spoluzakladal súbor Lúčnica.
Zažíval peklo: Poslednému žijúcemu zakladateľovi Lúčnice Jurajovi Kubánkovi vyvraždili nacisti pol rodiny. Ďalšie prenasledovanie ho čakalo za komunizmu.
Štátne vyznamenanie: Pred jeho udelením musel skladať skúšku zo slovenského jazyka.

Choreograf a tanečník Juraj Kubánka (88) je posledný žijúci zakladateľ legendárnej Lúčnice. Na vrchol priviedol aj SĽUK, ktorému šéfoval v časoch jeho najväčšej slávy. Keď ho komunisti vylúčili zo strany, okamžite po ňom „chňapli“ Nemci, pre ktorých začal tvoriť v národnom súbore Lužických Srbov. V roku 2008 mu prezident Ivan Gašparovič udelil najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Najskôr však musel získať späť naše štátne občianstvo.

„Išli ma skúšať, či viem písať a čítať. Tá pani mi hovorí: ,Budete musieť robiť skúšky zo slovenčiny.‘ ,Hej? Ja vám garantujem, že keby ste robili vy u mňa skúšku zo slovenčiny, tak prepadnete.‘ To bola veľká fraška,“ smeje sa rodák z liptovskej dedinky Turie. K ľudovým tancom priviedla Kubánku jeho mama Bronislava, učiteľka v Liptovských Sliačoch a úspešná ochotnícka divadelníčka. Po vojne založila prvý folklórny súbor Sliančianček, a tak Juraj odmalička nasával folklórny prejav. Otec mu zomrel na zápal pľúc, keď mal päť rokov. Vyrastal viac-menej odkázaný sám na seba.

Proti hnedej nákaze kameňmi

Keď sa začala 2. svetová vojna, mal Juraj Kubánka desať rokov. Práve nastupoval na gymnázium. V noci s radosťou rozbíjal okná na budove nacistickej NSDAP v Ružomberku. Dokonca stál zoči-voči vojnovým zločincom Göringovi a Bormannovi. „V Ružomberku bol istý vládny zmocnenec, volal sa Ladislav Kniha. Vítal všetkých nemeckých papalášov, lebo tam bolo Hlinkovo mauzóleum. Tí papaláši sem veľmi radi chodili, lebo tu bolo ešte všeličo dostať. A my sme ako gymnazisti museli nastúpiť a v špalieri ich čakať. Prišli vždy vlakom z Bratislavy. Videl som Göringa, Baldura von Schirach, Bormanna, skoro všetkých okrem Hitlera,“ spomína Kubánka a oživuje si prekvapenie, ktoré zažil po prechode frontu: „V novinách bola správa - Ladislav Kniha dostáva titul in memoriam Hrdina Sovietskeho zväzu. Zastrelený v Stráňavách pri Žiline gestapom. Bol člen rozviedky. A Hlinkov najmladší tajomník.“

Juraj Kubánka v roku 1947: Koncom štyridsiatych rokoch spoluzakladal súbor Lúčnica.
Juraj Kubánka v roku 1947: Koncom štyridsiatych rokoch spoluzakladal súbor Lúčnica.
EMIL VAŠKO

Unikol smrti, rodinu vyvraždili

Počas vojny zažil mladý Juraj veľa príkorí. V januári 1945 po ňom Nemci dokonca strieľali. „Bola tma, hodil som sa do jarku a len som počul streľbu z guľometu. Od kamenia sa odrážali guľky. Ako sa hovorí, mal som smrť pri zadku. Ale vtedy som bol mladý, nič som si z toho nerobil,“ hovorí čulý tanečník. V duši mu však ostala omnoho väčšia rana. Esesáci bez milosti vyvraždili časť jeho rodiny. Po Povstaní zobrali jeho strýka aj s deťmi. Kubánkove slová mrazia aj po sedemdesiatich rokoch.

„Najstarší Emil mal vtedy osemnásť, Dobi štrnásť a najmladší Otík desať rokov. Marienka mala pätnásť rokov. Zobrali ich komplet na základe toho, že teta Berta, strýkova žena, bola Židovka. Boli chudobná rodina, neboli ani v Povstaní. Ujo Domin bol invalid z prvej svetovej vojny. Od Bratislavy išla celá eskorta, hnali ich a malý chcel piť. Zastavili sa v jednej dedine na Záhorí a najstarší brat Emil skočil po vodu do dvora. A keď pil, tak mu Nemec vyrazil hrnček z ruky. Emil dostal šok a začal ho škrtiť. Na mieste všetkých postrieľali.“

Štátne vyznamenanie: Pred jeho udelením musel skladať skúšku zo slovenského jazyka.
Štátne vyznamenanie: Pred jeho udelením musel skladať skúšku zo slovenského jazyka.
EMIL VAŠKO

Boje o choreografie

Koncom štyridsiatych rokov už so svojím tanečným súborom Odzemkári spoluzakladal vysokoškolský súbor pri zväze mládeže, neskôr premenovaný na Lúčnicu. Ďalšou súčasťou bola Živena a spevácka skupina Luby Pavlovičovej-Bakovej, kde pôsobila napríklad Eva Kristínová. Kubánka si presne pamätá ich prvé vystúpenie. „Tancovali sme na Propeleri. Vybavil to Tibor Andrašovan, ktorý hral na harmonike, a ešte sme za to dostali po sto korún. Tie sme následne prepili v Živnodome. Potom sme účinkovali v Roku na dedine a vyslali nás do Rumunska, čo bol prvý zahraničný zájazd.“

Zaujímavá komunikácia prebiehala medzi mladým Kubánkom a ďalšou zakladateľkou Lúčnice, režisérkou a choreografkou Oľgou Chodákovou. Tá si chcela Kubánkove choreografie akosi „osvojiť“. „Hovorí mi: ,Vy tancujte, choreografiu si nechám ja.‘ Mne to bolo jedno. A lekár Milko Bielik zasiahol: ,Čo blázniš, vieš, čo je choreografia? Tie tance, ktoré si ty postavil, budú akože jej.‘ Išiel za ňou a povedal jej, že nie. A potom bolo na plagátoch: Choreografia - Oľga Chodáková, Juraj Kubánka.“

Kde urobil Nosáľ chybu?

Juraj Kubánka pôsobil v Lúčnici do roku 1953. Do súboru Odzemkári prijal aj Štefana Nosáľa, ktorého potom, keď odchádzal natrvalo do SĽUK-u, vyzval, aby zaujal jeho miesto. Rivalitu vraj medzi nimi vytvárali najmä iní. „V tých časoch Lúčnica a SĽUK boli ako jedna rodina. Až postupne sa začali odďaľovať,“ tvrdí. SĽUK pod jeho umeleckým vedením žiaril a stal sa fenoménom. Doma aj v zahraničí. Najmä v osemdesiatych rokoch. Nosáľovi vyčíta len jednu vec. Fungovanie na Vysokej škole múzických umení.

Dary: Napovedajú o vášni ich majiteľa k ľudovým tancom a ku kultúre.
Dary: Napovedajú o vášni ich majiteľa k ľudovým tancom a ku kultúre.
EMIL VAŠKO

„Števo to vie aj sám. Nabral svojich ľudí bez ohľadu na to, či mali talent, alebo nie. Odtiaľ vyšla kopa takých, ktorí v živote choreografiu nerobili. A druhá vec je, že prednášal jeden jediný. Hudobnú kompozíciu prednášal Cikker, Moyzes, Suchoň, Babušek, študenti mali možnosť vybrať si. A to malo byť aj na katedre tanca. Jedného študenta som ako oponent musel obhajovať. Pýtam sa Števa: ,Ty ho chceš nechať opakovať? Roky ti tu tancoval, bol to sólista‘,“ opisuje Kubánka.

Červené perzekúcie

Ešte pred zlatou érou SĽUK-u musel Juraj Kubánka odísť na dlhé roky do Nemecka. Komunisti mu urobili zo života peklo. V roku 1968 po vstupe tankov do Československa odmietol podpísať, že s tým súhlasí. No malo to aj iné pozadie. Pomstu. Nepodporil ekonomického námestníka a šéfa strany v SĽUK-u, ktorý túžil stať sa riaditeľom. Prišlo vylúčenie zo strany. Okamžite mu podali pomocnú ruku Nemci, ktorí mu práve udeľovali štátne vyznamenanie.

Pomohol aj minister kultúry Miroslav Válek, no najmä nemecký minister Gizi. „Nič si z toho nerob, vieme, že u vás sú pri vesle radikáli. My ťa vždy podržíme,“ cituje ho folklorista. Začal naplno pôsobiť v národnom súbore Lužických Srbov. No neprajníci z radov komunistov mu robili problémy aj neskôr, najmä pri zahraničných cestách do Indie, Mjanmarska či na Cejlón. Voľné ruky dostal až v roku 1976, keď sa mohol vrátiť. Zrenovoval súbor, výsledky sa dostavili. SĽUK žiaril.

Križovatka kultúr

Juraj Kubánka ešte aj dnes vypomáha v lužickom súbore a tvorí choreografie. Trpí polyneuropatiou, chorobou, ktorá narúša nervové ukončenia. „Nemám cit v nohách. Je to prakticky neliečiteľné,“ povie bez sebaľútosti. Radosťou ho napĺňa ľudová kultúra a aktivity v lužickom súbore. Folklór je podľa neho živý fenomén. Stále sa rozvíja a nadobúda nové prvky a znaky. „Folklórny prejav je dnes taký bohatý, široký a prekrásny, to sa nedá ani povedať. Slovensko bolo na križovatke v strednej Európe. Tatári, Turci, Francúzi, všetko sa to zmiešalo, a tak je tu toľko rozličných prejavov, že to má máloktorý národ na svete. A možno ani jeden. A je to aj v ľudovom odeve, v nárečí,“ rozplýva sa.

VIDEO Plus 7 Dní