Keď sme českú herečku Lubu Skořepovú (†93) navštívili tri roky pred smrťou, oslavovala veľké životné jubileum, deväťdesiatku. Pozvala nás do svojho bytu v pražskej štvrti Vinohrady, ktorý napriek tomu, že vlastnila nemalý majetok, pôsobil veľmi biedne až neobývateľne. Zostal jej starodávny nábytok, rôzne haraburdie či rozbitá kuchyňa. Nič z toho by však nevymenila za väčší komfort. Svoj byt milovala, no neupratovala ho. Bola totiž presvedčená, že s ňou žijú škriatkovia, ktorí poriadok nemajú radi. „Dávajú na mňa pozor a stále sa so mnou hrajú hru na schovávanie vecí,“ povedala nám.

V byte žila dvakrát rozvedená umelkyňa niekoľko desiatok rokov sama a týždenníku PLUS 7 DNÍ ochotne vyjavila príbeh svojho života.

Smiech ju prešiel

Ľuba Skořepová svoj vek už nevnímala. Že je na sklonku života, si uvedomovala len vtedy, keď jej niekto pripomenul, že má deväťdesiat. „Ani by som to neoslavovala, ale vraj sa to patrí, tak som sa na to dala,“vyjavila nám.

VIAC FOTO Luby Skořepovej nájdete v GALÉRII >

Dôležitejšie pre ňu bolo, že vo vysokom veku sa mohla ešte aktívne venovať herectvu. „Som úkaz, že ešte zahrám všetko, no už mi nie je veľmi do smiechu. Po prasknutom vrede na dvanástniku som utiekla hrobárovi z lopaty, stále si viem nájsť dôvod byť veselá a na niečo sa tešiť, no už to ide so mnou dolu z kopca. Išla by som na chalupu do Jizerských hôr, ale nie je tam doktor, takže sa tam sama bojím. V októbri sa teším do kúpeľov, ale aj tie sa skončia. A čo potom? V mojom veku ma už nikto nevezme ani do seriálu. Už naozaj nemám dôvod na radosť z budúcnosti. Keby som aspoň vedela, či je to na tej druhej strane pekné. Ak áno, tešila by som sa aspoň na stretnutie s rodičmi,“ viedla s nami čierne reči.

Život so škriatkami

Vo voľných chvíľach rada využívala svoje nevšedné schopnosti. Podľa vlastných slov si vedela v reálnom čase privodiť konkrétne situácie z minulosti tak, že sa znovu odohrávali v prítomnosti. „Mám to aj s farbami, so zvukom či s vôňou. Najradšej sa znovu ocitám v detstve pri babičke. Naučila ma vnímať prírodu ako živé veci a byť kamarátka všetkých zvierat aj hmyzu. Ona bola jasnozrivá a zdedila som po nej možnosť komunikovať so škriatkami. Raz videla, ako škriatok drží padajúci strom nad drevorubačmi. Keď im to povedala a vysmiali sa jej, strom padol a jedného z tých drevorubačov zabil,“ povedala.

Bola presvedčená, že dobrí škriatkovia žijú aj v jej byte. „Mám ich tu plno. Komunikujem s nimi a kvôli nim ani neupratujem, pretože to nemajú radi. Oni mi za to pomáhajú rýchlo sa uzdravovať a byť v strehu. Často sa so mnou hrajú hru na schovávanie vecí. Prinesiem si nejakú vec a o päť minút tam nie je. Keď som išla do poroty Miss a už som sa veľmi ponáhľala, nevedela som nájsť druhú topánku. Zašantročili mi aj požičanú baterku od susedy, až dnes som ju našla. Ani hrebeň nemám, dávno som ho stratila, tak sa nečešem,“ hovorila pobavene.

Aj na riešenie takýchto situácií však našla recept. „Keď si už neviem sama rady, poprosím indického Ježiša, aby mi pomohol, ale veľmi ho nechcem otravovať.“

VIAC FOTO Luby Skořepovej nájdete v GALÉRII >

Priznala lásku s Pántikom

Okrem škriatkov, zvierat či Ježiša komunikovala Luba Skořepová s rastlinami a so stromami. „Na chalupe mám veľa stromov a každý má svoje meno. Marhuľa Máňa, orech Ferda a plno, plno iných. Ferda je teraz urazený a nebaví sa so mnou, pretože som cez jeho kmeň pôsobila na jedného chlapa, ktorý chľastal, a nepáčilo sa mu to,“prezradila nám.

Okrem toho sa herečka venovala kabale i astrológii. „Ale veštenie z kávovej usadeniny či kariet neuznávam, to je hlúposť. Kvôli tomu som sa hádala s Růžičkovou, ja som ju mala prekuknutú...“zašepkala.

Reč zvrtla aj na slovenských hercov. „Kráľovičová bola moja veľmi dobrá kamarátka. Ešte hrá? A Chudík ešte žije? Ten mal vždy veľký strach zo starnutia a z chorôb. A Eva Krížiková. To bol vždy kus baby. A Pántik, to bol krásny chlap…“zasnila sa. „Mali sme lásku, ale nemali sme na seba veľa času. Chodila som za ním na jazierko v Senci, kde mal chatu. Veľa chlapov za mnou pálilo,“dodala významne. „Od Zvaríka som mala v záhrade vinič. Vyschol mi presne v deň, keď umrel. Jeho bola veľká škoda. My sme hercov na Slovensku veľmi uznávali. Súčasná generácia nie je už ani zďaleka taká kvalitná ako kedysi. Zhaslo to už aj v Rusku, kde boli vždy najlepší na svete v umení,“ smútila.

Ako priznala, pohnuté osudy českých velikánov ňou otriasli. „Ťažko som znášala, keď postupne odchádzal Filipovský, Höger, Šejbalová, Medřická, Horníček. Riaditeľ činohry Švorc ešte počas socializmu na nich tlačil, aby išli do penzie. Veľa z nich zomrelo zo smútku po divadle, ale boli hrdí a neprosili o prácu. Len Marie Vášová to už nevydržala a kľačala pred Švorcom, aby si mohla aspoň zahosťovať,“ rozprávala o ťažkom údele hercov, ktorí odišli do zabudnutia, keď z nej zrazu vyletelo: „A čo Kvietik? Ten ešte žije? Pozdravujte odo mňa na Slovensku všetkých, ktorí prežili,“prosila nás zasnene.

Nevernica

Herectvo bolo pre Skořepovú vymodlené povolanie, cesta k nemu nebola jednoduchá. „Keď som chcela ísť na skúšky, rodičia mi to za svet nechceli dovoliť. Vtedy panoval názor, že je to hárem pre dievčatá. Vyvracala som im to, ale keby sa maminka teraz zobudila, zistila by, že mala pravdu,“ prehodila nahlas.

V tých časoch sa vraj veľmi na talent neprihliadalo. „Bolo to tesne pred koncom Hitlera, v čase, keď sa z posledných síl snažil ešte kopať a páchať zlo. Rodičia, ktorí chceli svoje deti zachrániť od táborov a nútených prác, sa ich snažili dostať na akúkoľvek školu, aby ich od toho oslobodili. Takže bola veľká protekcia, ale nepodplácalo sa peniazmi. Tie nemali žiadnu cenu. Najväčšou ceninou bolo mäso,“ prezradila.

Pani Skořepová na život nereptala, hoci mala za sebou dva rozvody a dokonca prišla o dieťa. „Nebolo to také zlé. Zvykla som si aj na to, že na Vianoce som sama. Niekedy naozaj nemám na nič chuť a som bez nálady. Napríklad včera som zjedla len dva rožky tvrdé ako kameň, ale ani to mi nevadí,“ priznala.

Vyrukovala tiež s hriechmi mladosti. „Prvé manželstvo nebolo ono, tak sme si povedali, že si každý nájdeme niekoho iného. Keď som sa vydala druhýkrát, skončilo sa to kvôli mne. Hnevala som, bola som zlá, lebo som mala vzťah ešte s niekým iným. Rozišli sme sa, ale na to, aký bol môj muž žiarlivec, dokonca nás chcel zastreliť, to dopadlo celkom dobre. Ďalšie vzťahy som radšej nelegalizovala,“ zasmiala sa.

S Bohom bola zadobre

Najhoršie obdobie života herečka prežívala, keď prišla o dieťa. „Plakala som kvôli tomu dvadsať rokov. Na prvého mája nás naložili do robotníckeho auta a viezli nás na námestie, kde sme na ňom mali stáť a recitovať. Šofér neupevnil stoličky, takže v prvej zákrute sme vyleteli na dlažbu. Boli to veľmi škaredé zranenia a ja som prišla o dieťa. Už nikdy som nemohla otehotnieť.“

Istý čas uvažovala aj o adopcii. „Nakoniec som si to rozmyslela, pretože mi ponúkali len rómske alebo znetvorené dieťa. A to som nechcela. Upla som sa teda ešte viac na prácu. Utešovala som sa, že dieťa má skoro každý a že ja možno stihnem plno iných pekných vecí. Teraz už myslím len na to, kam pôjdem, keď raz odí­dem. S Pánom Bohom som bola vždy zadobre. Vždy mi pomohol, keď som potrebovala, takže o ňom hovorím len pekne. Verím v neho, aby som to mala u neho dobré,“zafilozofovala si na záver.

Luba Skořepová zomrela v nemocnici 23. decembra 2016, čiže deň pred Vianocami. V českom Národnom divadle pôsobila šesťdesiatosem rokov, no dôstojnej rozlúčky sa v ňom nedočkala. Jej rakvu, pri ktorej sa s legendou mohli rozlúčiť kolegovia aj priaznivci, totiž vystavili na chodbe. Vedenie divadla svoj čin odôvodnilo tým, že v tom čase na veľkom javisku prebiehala skúška opery Tosca.

Zábery zdavastovaného bytu Luby Skořepovej trhajú za srdce. Pozrite si špeciálnu GALÉRIU 

Prečítajte si tiež: