Šesť rokov sa vyhýba svojmu povolaniu a zatiaľ na tom nemieni nič meniť. „Pôvodne som si chcel len trochu oddýchnuť, no zistil som, že penzia a leňošenie sú úžasná vec. Chuť do práce sa mi vôbec nevrátila. Pozícia, keď nič nemusím, ale ak chcem, tak môžem, mi veľmi vyhovuje,“ vyjadril sa český režisér Zdeněk Troška pre PLUS 7 DNÍ. Väčšinu času trávi v rodičovskom dome, v juhočeskej dedine Hoštice, kde natáčal aj svoju najslávnejšiu filmovú trilógiu Slnko, seno… Obklopený stovkami kníh spomínal na svoju kariéru a elitných priateľov, ku ktorým patrila aj nedávno zosnulá ruská herečka Inna Čurikovová, známa ako Marfuša z rozprávky Mrázik, či slávna spevácka diva Barbra Streisandová. Neobyčajne otvorene sa rozhovoril aj o nepekných príkoriach, ktoré mu spôsobovala herečka Jiřina Jirásková. So ZDEŇKOM TROŠKOM (69) sa zhováral ERIK KOLLÁRIK.
Pozrite si aj GALÉRIU: Foto zo slávnych filmov Z. Trošku a takto to vyzeralo na pohrebe Jiráskovej
Pán Troška, celé desaťročia ste viedli veľmi činorodý život. Nie je vám teraz v Hošticiach bez práce otupno?
Tak to ani omylom. Mám pár priateľov, ale keďže som bol vždy obklopený davom ľudí, teraz si vychutnávam pokoj a ticho. Som šťastný a veľmi rád len sám so sebou a svojou samotou. Keď potrebujem, zbehnem do Prahy, ale nikomu to nehovorím. Viem si lebediť aj v bytíku, ktorý mám v hlavnom meste, ale vždy sa ponáhľam do Hoštíc.
Žijete sám?
Áno, všetkých som vyhnal a je mi veľmi dobre.
Čomu sa v malej dedine celé dni venujete?
Ráno vstanem a odpoviem na korešpondenciu. Medzitým sa naraňajkujem a už sa teším, ako si poobede krásne zdriemnem. To mi ide veľmi dobre. Hovorím tomu, že sa idem hlboko zamyslieť. Inak celé dni čítam, počúvam vážnu hudbu a snažím sa upratať knižnicu. Zároveň viem, že je to vylúčená vec.
Knihy tu ležia a prekážajú, tak ich presúvam z jedného kúta do druhého, z police na policu, no ani tak to nemá konca-zvonca. Dal som ich teda do škatúľ a pôjdu na povalu. Tam budú sto rokov, kým ich raz niekto nevyhodí. Ja na to srdce nemám. Už som sa zbavil aj kvetov, všetko muselo ustúpiť knihám. Robím to nerád, ale treba sa zaprieť a nech to lieta. To isté platí aj o oblečení. Otvorím skriňu a všetko, čo som nemal na sebe dva roky, letí do kontajnera pre charitu.
A kde skladujete ocenenia za svoje filmy?
Priznám sa, veľa z nich som vyhodil a ostatné sú tiež na povale. Už za svoj prvý film Bota jménem Melichar som získal osemnásť cien. Mame som hovoril, že je ich už toľko, že si môžeme otvoriť strelnicu. Chcel som všetky tie krištáľové vázy dať na hrob rodiny, no mama ma zahriakla. Vynadala mi, že som blázon, pretože tam ľudia ukradnú aj pohár z uhoriek. Tak sme to brúsené sklo, ktoré sa mi, mimochodom, vôbec nepáči, mali po celom byte. Keď maminka umrela, naskladal som ho do škatúľ a šup na povalu. Ja sa doma aj tak najem len z jedného taniera.
Aké knihy čítate?
Vždy, keď som prišiel do nejakého mesta, moja prvá cesta viedla do antikvariátu. Minule mali v Českých Budějoviciach na polici celý rad červenej knižnice z tridsiatych a zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Krásne romány pre ženy, dievčatá, slúžky a Trošku. Tak som ich všetky kúpil. Dokopy stoštyri kníh. Až keď sme ich v škatuliach z banánov nosili do kufra auta, napadlo mi, že ich už nemám kam dať. Ešte keď bola maminka nažive, zakázala mi nosiť ďalšie knihy. Vravela, že dom sa nám pod ich ťarchou zrúti. Tak som ich do Hoštíc pašoval tajne. Navrch tašky, plnej kníh, som dal bielizeň alebo zeleninu. A bolo.
Máte čo robiť, aby ste ich všetky prečítali. Ešte stále vstávate ráno o štvrtej?
Stále. Niekedy aj skôr.
Tak to predbehnete aj kohúty v Hošticiach.
Ja ich budím každé ráno a ťahám slnko za obzor. Keby som to nerežíroval, zaspali by a my by sme žili v tme.
Uvedomujete si, akú radosť robíte neprajníkom a konkurencii, že ste sa dobrovoľne odpratali z filmovej brandže?
Človek má vedieť robiť radosť za každých okolností. Veď sú to len nepriatelia. Hneď ako som povedal, že končím, začalo sa hovoriť, že Troška je určite vážne chorý, pretože len tak by neodišiel. Dostal som trikrát cenu Plyšový lev za najhorší film, a keď boli Babovřesky najnavštevovanejšie, povedal som, aby tú cenu radšej zrušili. A oni ju fakt zrušili. Dodnes som pre nich najhorší režisér v celom severnom vesmíre. Troška odpad, nula bodov, zakopať hlboko do zeme. Viac ako akékoľvek ceny je, keď sa na mňa ľudia usmievajú a majú radosť, že ma vidia. Keď dostanem v cukrárni zadarmo zákusok s poďakovaním za filmy, ktoré som urobil, to je pre mňa ako Oscar.
Kritikom ste sa originálne „odvďačili“ tým, že ste podľa nich vo svojich filmoch pomenovali niektoré bláznivé alebo kontroverzné postavy. Ako reagovali?
Išli sa z toho zblázniť. Špeciálne ma, slušne povedané, štve cirkev. Keď som točil Babovřesky II, nechceli ma pustiť do kostola, pretože som vraj vo filmoch Slnko, seno... postavou farára Otíka urazil a zosmiešnil cirkev svätú. Tak farári dostali avízo, že Trošku nesmú pustiť do kostola. Lenže niektoré patria aj obciam, takže sme si natočili, čo sme potrebovali.
Hnusný, tlstý vikár Fábera, ktorý sa v Babovřeskoch kúpe v bazéniku a popíja červené víno, má meno po skutočnom vysokopostavenom človeku z prostredia cirkvi. Mladému farárovi tam hovorí, o čo cirkvi skutočne ide. Následne ma označili za satana, ale tak to je.
Je pravda, že ste absolvovali štúdium dejín cirkvi?
Študoval som aj dejiny inkvizície, rádov, pápežstva a podobne. Nie je to nič iné než dvetisíc rokov trvajúci boj o moc a majetok. Pán Ježiš svojim nasledovateľom hovoril - Predajte všetko, čo máte, rozdajte to chudobným a nasledujte ma, pretože najväčší poklad nájdete v kráľovstve môjho otca. Skôr prejde ťava uchom ihly, ako by sa títo dostali do nebeského kráľovstva. Čo cirkev robí, to sú neuveriteľné zverstvá. Keď ma kňaz nazval debilom a preklial moju herečku, povedal som si, že keď vy do mňa, ja do vás tiež. A všetkých kreténov a šľapky vo svojich filmoch som pomenoval menami kritikov a škodcov.
Registrujete, ako často sa reprízujú vaše filmy?
Viem, že od 23. decembra do 6. januára bežal Troška na českých a slovenských televíznych kanáloch celkom štyridsaťštyrikrát.
V brandži ste známy aj tým, že televíziám ste neudelili súhlas na prerušovanie vašich filmov reklamnými blokmi.
Takýto zásah považujem za najväčšiu sviňacinu. Keď som povedal, že to v žiadnom prípade nedovolím, oznámili mi, že sa môže stať aj to, že ich nebudú vysielať. Odpovedal som, že mi to nevadí, pretože som ich už videl. Rovnako odpovedala Adina Mandlová ministrovi kultúry, ktorý sa jej vyhrážal, že keď nebude poslúchať, zakážu jej filmy. Neskôr som s tým musel súhlasiť, pretože inak by nedali peniaze na výrobu ďalších filmov.
Pozrite si aj GALÉRIU: FOTO, ako Zdeněk Troška dnes žije v Hošticiach
Keby vám niekto ponúkol pekný scenár a vhodné podmienky, nechali by ste sa ešte nahovoriť do práce?
Úžasný scenár mám. Nahovárajú ma, aby som sa konečne pustil do toľko sľubovanej Čachtickej panej podľa Nižňánskeho. Ponuku mám aj z divadla v Košiciach. Riaditeľ Ondrej Šoth mi povedal, že u nich môžem režírovať čokoľvek. Kedysi som tam pracoval na operách Rusalka a Faust a Margaréta. To bola krásna práca, rozmaznávali ma ako prezidenta. Ale už sa mi naozaj nechce. Som lenivý aj starý. Fakt som si myslel, že po lockdownoch príde nostalgia a že sa mi zacnie, ale ani ťuk. Ani raz. Vôbec som na to nepomyslel.
Starý? A čo Juraj Jakubisko, ktorý neustále pracuje, aj keď ho sužujú vážne zdravotné problémy?
Lenže on má za sebou motor, atómovú Deanu. Tá ho nenechá leňošiť. V celej jeho Bathory sa mi herecky najviac páčila ona. Aj som jej to povedal.
Uverila vám?
Musela, veď režisér má vždy pravdu.
Počas ostatných rokov sa mnoho úžasných hercov pobralo na onen svet. Keby ste sa rozhodli opäť filmovať, mali by ste s kým?
Ale áno, určite. Mnohí sú aj na Slovensku. Emilka Vášáryová, Zuzanka Kocúriková, Kamilka Magálová, Zuzanka Mauréryová a ďalšie a ďalšie. Veľmi mi bolo smutno, že tu už nemáme Soničku Valentovú. Taká krásna a vynikajúca herečka. Veľmi som oplakal aj svoju obľúbenú ruskú herečku a priateľku Innu Čurikovovú, ktorú u nás poznáme najmä ako Marfušu z rozprávky Mrázik. Aj Gina Lollobrigida je už preč. Je to hrozné. Mala už síce veľa rokov, ale aj tak.
Poviem vám pravdu, mne sa do filmovania nechce ani pre pomery, ktoré by som musel akceptovať. Kedysi si dávali pozor, aby sa do filmu nedostal nepriateľ režimu, teraz rozhoduje ten, kto platí. To znamená, že chce, aby tam hrala jeho manželka, dcéra, milenka, auto aj pes. A za takýchto okolností robiť film naozaj nepotrebujem.
Kde ste sa zoznámili s „Marfušou“?
V rozprávke Mrázik sa objavila ešte ako poslucháčka konzervatória, no má za sebou mnoho nádherných ruských filmov. Irina Čurikovová bola manželkou filmového režiséra Gleba Panfilova a určite sa radila k všeobecne k najlepším herečkám vôbec. Zoznámili sme sa na filmovom festivale v Petrohrade. V hoteli, kde sme obaja bývali, sme sa náhodou stretli počas raňajok. Priatelila sa s ňou moja kamarátka z veľvyslanectva v Moskve. V jedálni sedela chrbtom do miestnosti, na hlave veľký klobúk a slnečné okuliare. Keď si išla naliať džús a prechádzala okolo nášho stola, prisadla si k nám a pri raňajkách sme debatovali. Bola to skutočne úžasná, noblesná, vzdelaná a inteligentná dáma.
Boli ste potom ešte v kontakte?
Stretli sme sa ešte asi na troch ďalších festivaloch v Rusku, dvakrát bola na festivale v Karlových Varoch a potom aj na Febiofeste. Keď s ňou robili rozhovor v kine, bolo absolútne natrieskané. Každého zaujímala predovšetkým ako Marfuša, ale absolútne jej to nevadilo.
To sa nedá povedať o Jiřine Jiráskovej, ktorá sa verejne dištancovala od svojej úlohy v prvých dvoch filmoch Slnko, seno.
To sa nedá vôbec porovnať. Inna bola, ako som povedal, noblesná, inteligentná dáma, zatiaľ čo pani Jirásková sa na dámu len hrala. Hovorí sa, že o mŕtvych len dobre, ale ja vždy stojím za pravdou. Pani Jirásková bola zlá žena. Zlá. Za celý život som nemal vo filme herečku s takým zlým charakterom ako ona. Bohužiaľ.
Čo všetko vám povyvádzala?
Keď som sa v roku 1983 chystal na natáčanie filmu Slnko, seno, jahody, obsadil som ju do úlohy učiteľky Hubičkovej. Lenže Barrandov povedal, že Jiráskovej je už dosť, a zatrhli to. Keď som jej to oznámil, vrhla sa mi okolo krku a veľmi plakala. Vraj nič zlé nespravila a zvádzala to na komunistov. Posielal som ju za Jiřinou Švorcovou, ktorá bola šéfkou zväzu dramatických umelcov, ale to nechcela.
Tak som sa za ňou vybral ja. A Švorcová mi s úsmevom hovorí, že Jirásková žiaden zákaz nemá. Keď som sa čudoval, vysvetlila mi, že všetci jej oplácajú to, ako sa k nim kedysi správala. Len som pozeral. Z úcty k jej manželovi, pánovi režisérovi Podskalskému, som ju do filmu napokon dostal.
Pokračovanie na ďalšej strane >>
