Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Zelenay a Duchoň medzi najlepšími, žúr s Gottom a pohreb s vencom od prezidenta Pellegriniho

Nedávno zosnulého muzikanta a muzikológa Pavla Zelenaya môžeme významom považovať za otca modernej slovenskej populárnej hudby, čo podčiarkol aj založením festivalu Bratislavská lýra, a obrovskú zásluhu má aj na kariére Karola Duchoňa. Skomponoval mu kľúčové hity S úsmevom, Zem pamätá a ako vedúci redakcie populárnej hudby bol v roku 1969 aj pri jeho historicky prvom nahrávaní v rozhlase.

Išlo o skladbu Nálady, ktorú neskôr fanúšikovia registrovali aj ako Uber pary. „Karči to spieval ako záskok, pretože ochorel pôvodný interpret Dušan Ružička. Rýchlo nevedeli zohnať nikoho iného, tak zavolali neznámemu Duchoňovi. Nepoznal som ho ani ja, ale ako autor som si povedal, že je dobré mať ho v pozornosti,“ vytušil pán Zelenay nevšedný talent, ktorý neskôr, napriek krátkemu a búrlivému životu, premenil na obrovský fenomén, ktorý obdivujeme aj dnes.

Zelenay Duchoňa o pár mesiacov dotiahol na festival Bratislavská lýra. Bol presvedčený, že jeho kariéra vďaka prestížnej akcii raketovo vyletí, no nestalo sa tak. „Bol to piaty ročník a prihlásili sme sa so skladbou Kto má ťa rád. Hudbu som napísal ja, text Milan Lasica. V Supraphone to vyšlo spolu s Náladami na malej platni a Karol bol prešťastný. Bola to jeho prvá vytúžená platňa. Pred porotou sme ale prepadli,“ spomínal. Fakt, že bol hlavným organizátorom Bratislavskej lýry, mu k úspechu nepomohol ani v roku 1973, keď pre Duchoňa napísal skladbu S tebou. „Tá sa na lýrové pódium ani nedostala, hoci ja ju radím medzi svoje pozoruhodné skladby. Nevybrali ju, ale stojím si za tým, že po harmonickej stránke bola na vysokej úrovni,“ zhodnotil.

Triumf prišiel až v roku 1974, keď na lýre Duchoň spieval skladbu Zem pamätá. Paradoxne s klenutou kantilénou nebol Zelenay veľmi stotožnený. Hlavne kvôli textu, ktorý na takýto festival podľa neho nepatril. Kuriozitou bolo, že udelili dve prvé ceny. Okrem Zem pamätá zvíťazila aj mladučká Helenka Vondráčková s popevkom Malovaný džbánku. „Keď stál Karol na pódiu, strašne som sa potil. Vždy, keď ju totiž spieval, domrvil text. Očakával som, že sa to stane aj tentoraz. No prvýkrát akoby zázrakom nespravil žiadnu chybu,“ poznamenal. Vďaka úspechu na lýre dostal Duchoň možnosť vycestovať do Ľubľany na ďalší hudobný festival. „Mal spievať moju pieseň S tebou a strašne mu záležalo, aby som tam s ním šiel. Musel ma však dlho presviedčať. Hneď po prílete som však pre neho úplne prestal existovať. Organizátori nám totiž pridelili krásnu hostesku a od tej chvíle mal Karči oči už len pre ňu,“ prehodil pán Zelenay s úsmevom. Ten mu nezmizol z tváre po celý čas nášho rozhovoru, hoci situácie, ktoré opisoval, boli kedysi poriadne krušné. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Duchoň mal v súťaži zaspievať aj jednu pesničku z juhoslovanskej tvorby. Tú sa však nedokázal naučiť ani po hodinách márnych pokusov. Na javisku mu ale stačilo vyceriť zuby a hoci ešte nevydal ani hlások, publikum bolo jeho. Napriek úspechu u publika zo súťaže vypadol. „Odpadol mi poriadny kameň zo srdca. Lenže počas večere prišli za nami nadšení usporiadatelia, aby nám oznámili, že divákom sa juhoslovanská pieseň v Karolovom podaní tak páčila, že ju hlasovaním posunuli do finále. Okamžite mi prestalo chutiť,“ zaspomínal si Zelenay aj v knihe Romana Slušného Muž s veľkým srdcom.

Počas generálky festivalu prebiehali aj zvukové skúšky na záverečný program, kde mal Karol spievať pieseň S tebou. „Orchester trikrát zahral úvodnú pasáž, ale on nebol ani raz schopný včas začať spievať. Len stál na pódiu a tvrdil, že nepočuje hudbu. Pribehlo sto technikov, všetko skontrolovali, ale zvuk bol v poriadku. Problém bol u Karčiho. Občas takto spanikáril: Keď vidím v hľadisku vašu plešinu, strácam sebadôveru, pretože ste taký prísny kritik, že z vás dostávam neuveriteľnú trému,“ ospravedlňoval sa Zelenayovi.

Napokon všetko dobre dopadlo a domov si odnášali striebornú medailu. „Nezabudnem na to, ako som vošiel do miestnosti, kde boli takmer všetci účastníci festivalu. Karol stál pri bare, ukázal na mňa a zvolal: This is my impresario! Dosť ma tým zaskočil. Ľudia z írskeho festivalu mi povedali, že moja pieseň S tebou je ako vyšitá pre Sinatru. Bola to pre mňa aspoň malá satisfakcia za pesničku, ktorú mi neprijali na lýru,“ zhodnotil.

Medzičasom sa stal Karol Duchoň uznávaným spevákom, ktorého jednostaj porovnávali s Karlom Gottom. Ku konfrontácii rivalov malo prísť aj počas jedného z ročníkov lýry. Keď sa organizátori dozvedeli, že Karel Gott do svojho programu zaradil aj slovenskú ľudovku Išel Macek do Malacek, nahovorili Duchoňa, aby ju počas slávnostného večera spieval tiež. Keď to zistil Gott, na poslednú chvíľu pieseň nahradil inou. Karel Gott sa s Karolom Duchoňom priatelil, stretávali sa aj súkromne, absolvovali spolu mnoho nespútaných mejdanov, no konfrontovať s ním sa po speváckej stránke bál. Tak to vnímal nielen Pavol Zelenay. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Neobyčajne kriticky sa tiež zamyslel, prečo Duchoň nikdy Gotta nedobehol. „Karol nebol vždy schopný zaspievať z nôt všetko, čo sa od neho žiadalo. Chýbali mu tiež potrebné vôľové vlastnosti. To značí, že nezostane v prvej krčme, kde zastane autobus, a napokon neabsolvuje plánované podujatie. Neodíde na oslavu narodenín, keď má práve účinkovanie v televízii ,a nebude sa opíjať a potom ožratý vystupovať na koncertoch. Bude inteligentný. Nemôžem povedať, že by mu chýbala, ale spevák by mal ovládať aspoň jednu cudziu reč,“ zhodnotil.

Zelenay zároveň pripomenul, že Duchoň nemal oproti Gottovi potrebný servis ľudí, ktorí by ho v kľúčových momentoch zastupovali. Aj preto stroskotala jeho sľubná medzinárodná kariéra. „Vydavateľstvo Opus ho chcelo presadiť do západného Nemecka, no skončilo to fiaskom. Nazdávam sa, že Nemci Karola veľmi rýchlo odhalili. Veľkou chybou bolo pustiť ho do zahraničia bez dozoru. Mali za neho rokovať úplne iní ľudia a nenechať ho tam samého napospas osudu. Gott mal okolo seba vždy plno ľudí, na ktorých sa mohol spoľahnúť,“ vyslal Zelenay kritiku aj do radov vtedajších mocipánov šoubiznisu.

Začiatok konca Karola Duchoňa nastal koncom 70. rokov, keď sa na scéne objavili mladí rockoví muzikanti v štýle skupiny Modus. Z popularity Lehotského, Žbirku a iných mal komplexy. Túžil chytiť druhý dych a priblížiť sa mladým, preto pritvrdil muziku a veľké tanečné orchestre nahradil menšou rockovejšie ladenou skupinou. Vymenil aj osvedčených autorov na čele s Hanzelym či Zelenayom. „Vedel som, že to nebude dobré, ale nebudem ho predsa prehovárať. Poslednú pesničku S úsmevom som mu zložil v roku 1977 a odvtedy sme sa stýkali len príležitostne. Ale jeho kariéru som sledoval naďalej,“ dodal.

Aj keď bol v mimoriadne veľkej finančnej tiesni, nikdy to na sebe nedal znať a snažil sa aspoň navonok udržiavať si vysoký štandard a imidž. „Nikdy nemal toľko peňazí, koľko si predstavoval, že by mal mať. Raz, keď prišiel nahrávať do rozhlasu, z okna som zbadal, že pred budovou odparkoval krásny Jaguár. Nevedel som pochopiť, prečo si kúpil také drahé auto a ešte k tomu za požičané peniaze. Neviem, či si myslel, že by bol menším spevákom, keby nemal Jaguára,“ zamyslel sa Zelenay. Jedno z posledných významnejších vystúpení mal Karol Duchoň na lýre 1985. Pri tejto príležitosti sa s ním Pavol Zelenay stretol naposledy. Potom mal už len kusé správy o jeho neutešenom stave v nemocnici. „Prišiel som mu až na pohreb. Niesol som veniec za rozhlas. Karolov kamarát od štamperlíka Jozef Kuchár tu mal nemiestny výstup. Vo chvíli, keď ľudia už pomaly odchádzali z obradu, si vzal mikrofón a povedal niečo v štýle: Čo koho do toho, keď chceme, tak si vypijeme. Bolo to nedôstojné. No a vidíte ,ako dopadli. Jedného sme mladého pochovali a druhý sa staroby dožil, ale s amputovanými nohami a ani vypiť si už veľmi nemohol,“ vytiahol ďalšie svedectvo doby.

V knihe Muž s veľkým srdcom sa tiež hypoteticky zamyslel, ako by sa vyvíjala Duchoňova kariéra, keby ako 35-ročný nezomrel. „Ak by bol Duchoň na sebe pracoval aspoň tak ako Gott, nepochybne by ho dnes svojím významom prekonal. Nedá sa však jednoznačne tvrdiť, že by to takto bolo. Možno by skončil ako somrák a nikto by sa s ním už nechcel ani rozprávať.“

Zelenay (†96) pred smrťou spomínal pohreb Duchoňa: Škaredo ho zneuctil kolega od štamperlíka

Erik Kollárik

Autor článku

Erik Kollárik

Výber pre vás