Jena vrchole popularity, hoci komerčný úspech dosiahol nekomerčnými ľudovými piesňami v rôznych nárečiach, ale aj pôvodnou tvorbou. A k tomu ako bonus vlastná televízna relácia Všetko, čo mám rád, ktorú Ondrej Kandráč moderuje so Štefanom Skrúcaným. „Ďakujem Bohu, že to prišlo až v štyridsiatke, pretože, keby som mal o dvadsať rokov menej, asi by to mnou poriadne zamávalo,“ priznal muzikant otvorene. Jedným dychom dodal, že slávu a obrovskú priazeň fanúšikov neberie ako samozrejmosť.

„Ako to prišlo, tak to zajtra môže odísť,“ zauvažoval ONDREJ KANDRÁČ (40) počas rozhovoru, ktorý poskytol ERIKOVI KOLLÁRIKOVI a KRISTÍNE DUGOVIČOVEJ.

Ľudová hudba bola u nás vždy na okraji záujmu. Málokto v našich hudobných dejinách tento žáner spopularizoval tak ako vy. Uvedomujete si to?  

Nemyslím si, že je to moja zásluha. Poďakovať treba predchádzajúcim generáciám, ktoré nám tu tento úžasný poklad zanechali. Treba povedať i to, že ja nie som čistý prototyp folkloristu a ľudovkára. Folklór má ortodoxnú obec, ktorá sa venuje autentickým tancom, piesňam a hudbe. Potom sú tu aj štylizované súbory. Obe tieto skupiny majú na folklór často iný pohľad. Isto sa medzi nimi nájde aj dosť tých, ktorí nie vždy rozumejú tomu, čo robím ja. Majú na to iný názor, čo, samozrejme, rešpektujem. Nikdy som netvrdil, že to, čo robíme my, je to pravé slovenské, čo charakterizuje Slovákov. Návrat k našim koreňom sme pretavili do možno trochu inej, komerčnejšej podoby.

To vysvetľuje, prečo veľmi nehrávate na folklórnych festivaloch. Nechcú vás tam alebo nereflektujete na ich ponuky? 

Je pravda, že na rýdzo slovenské folklórne festivaly veľmi nechodievame. Zahral by som si tam veľmi rád, ale organizátori zrejme chcú zachovať charakter podujatia bez cudzích vplyvov, a ja to rešpektujem.

Dokážu vám povedať do očí, že nie ste pre nich dosť dobrý? 

Mám rád férové konanie. Keď sa niekomu niečo nepáči, nech to pokojne povie, veď každý má právo na vlastný názor. Nikdy som nemal problém komunikovať z očí do očí. Nereagujem však na anonymné ohovárania, hejty ani na arogantné ataky.

Takže rivalita a intrigy fungujú aj v tomto žánri.

Ako v každej inej sfére. Rivalita ako taká však posúva ďalej. Veľmi ma teší, že po televíznom formáte Zem spieva sa vyrojilo množstvo telies, o ktorých predtým Slováci nevedeli, a zrazu majú plno koncertov. Fandím im, pretože je to pre folklór, pre hudbu, ktorú mám tak rád, obrovský posun. Keď človek praje iným, bude šťastný a spokojný aj on. Verte mi.

Ako si vy sám vysvetľujete súčasný záujem ľudí o žáner, ktorý bol roky v úzadí? 

Ako spoločnosť sme konečne dozreli. Zrazu začíname byť hrdí na to, že sme Slováci, a uvedomujeme si svoje postavenie v Európskej únii. Konečne pominuli časy, keď každý chcel splynúť so Západom a rozprávať iba po anglicky. Mám pocit, že máme väčšiu hrdosť a sebavedomie. 

Ale vy ste museli cítiť silnú fanúšikovskú zá­kladňu, aj keď ste neboli v médiách.

Bolo to tak, ale televízia je televízia. Teraz nás už vďaka relácii Všetko, čo mám rád, ktorú moderujem so Štefanom Skrúcaným, poznajú naozaj úplne všade. Netreba však skĺznuť do samoľúbosti a myslieť si, že sme všetkým ľuďom na svete sympatickí. Niekedy mám problém, ako komunikovať s ľuďmi, ktorých nepoznám. Keď sa usmejem, niektorí povedia, že sa smejem ako blbec, ak sa neusmejem, hovoria, že som arogantný. Najviac sa mi osvedčilo zostať sám sebou. Teatrálne gestá nemám rád. Žiadna pretvárka a štylizovanie do úlohy pseudocelebrity u mňa nehrozia. Mám rád spoločnosť všetkých príjemných ľudí, no najradšej sa obklopujem priateľmi, s ktorými som prežil nejakú životnú etapu. Je dôležité mať spätnú väzbu, pretože niekedy sa môže človeku zatočiť špirála samoľúbosti a prestane reálne vnímať svet okolo.

Hrozilo vám to niekedy?

Myslím, že to hrozí každému. Vôbec nemusí ísť o muzikanta. Veľmi dôležité je mať blízky okruh pre mňa mienkotvorných ľudí, ktorí ma vedia pribrzdiť a nasmerovať. Okrem iných je medzi nimi moja manželka. Dôležitý je aj fyzický a psychický relax. Za mlada som ho nikdy nepotreboval. Vždy mi bolo čudné, keď som videl ľudí, ktorí idú do lesa zbierať huby alebo na prechádzku so psom. S pribúdajúcim vekom zisťujem, aké je to dôležité.

Považujete svoj súčasný hviezdny status viac za dôsledok celoživotného snaženia alebo za šťastie?

Naraz to určite neprišlo. S našou rodinnou kapelou som koncertoval už ako dieťa. Otec bol vždy riaditeľom nejakej školy a osvetár, takže, keď boli oslavy VOSR (Veľká októbrová socialistická revolúcia - pozn. red.) či MDŽ, prirodzene som vzal husličky a zabával ľudí. Aj na vojne sa mi pošťastilo byť vo Vojenskom umeleckom súbore a veľkým míľnikom pre mňa bola práca v Slovenskom rozhlase, pretože mi to otvorilo obrovské možnosti. Stretol som tam zaujímavých ľudí z brandže, zbieral som kontakty a nahrával prvé vlastné skladby. Najprv sme boli Ľudová hudba Ondreja Kandráča, neskôr sme to skrátili na Kandráčovci. Po vydaní albumu Dva duby začali sa naše nádherné roky korunované ozajstným úspechom. To bol prvý album, na ktorom sme mali polovicu piesní v slovenčine. Predtým sme spievali len po rusínsky, po šarišsky, po zemplínsky, po spišsky či po goralsky. Až slovenčina nám otvorila dvere pre celé Slovensko. Ten „šaleny“ východoslovenský temperament a fúzie z poľštiny, ukrajinčiny a azda aj z maďarčiny tam však zostali.

Po rusínsky rozprávate napriek tomu, že nie ste Rusín. Ako sa to stalo?

Prišlo to spontánne. Obec Krásna Lúka, odkiaľ pochádzam, je hraničná medzi Rusínmi a Šarišanmi. Od Sabinova smerom na Starú Ľubovňu už prevažuje rusínske, goralské a dokonca nemecké obyvateľstvo. Vyrastal som pri rusínskych dedinách, takže som prirodzene vnímal tento jazyk. Bolo pre mňa absolútne prirodzené, že s chlapcami z rusínskych obcí som komunikoval v ich jazyku. Všetci sme boli rovnakí. Mám pocit, že my na východe sme si nikdy neuvedomovali to prehnané nacionalistické a šovinistické nadraďovanie. U nás to absolútne nebolo. Nikto nemal dôvod vyvyšovať sa len preto, že pochádza zo slovenskej dediny. To je choré.

Ako chlapec: Vyrastal vo foklórnom prostredí a dnes priznáva, že občas dostal aj zaucho.
Ako chlapec: Vyrastal vo foklórnom prostredí a dnes priznáva, že občas dostal aj zaucho.
Zdroj: archív O. K.

Predsa len, sú z vášho pohľadu nejaké rozdiely medzi Slovákmi a Rusínmi? 

Rusíni sú otvorenejší a pohostinnejší. Keď som pracoval ako hudobný redaktor národnostno-etnického vysielania v Košiciach, často som chodil po zastrčených rusínskych dedinkách na severovýchode Slovenska. Nikdy sa mi nestalo, aby sa mi nejaká babka alebo dedko na priedomí neprihovorili a neponúkli pohár vody či dobrú slaninku. To sú veci, ktoré v iných regiónoch tak často asi nezažijete. Všetko sú to navyše fantastickí speváci, tanečníci a muzikanti, ktorí sa vedia zabávať a robiť šou. Keďže boli marginalizovanou skupinou, ktorá pochádzala z ekonomicky najslabších oblastí, dokázali prežiť aj v tých najťažších podmienkach. To si na nich veľmi vážim. Ich životaschopnosť je naozaj pozoruhodná.

Ktorý jazyk či nárečie sú na spievanie najlepšie?

Práve rusínčina je dosť šťavnatá a spevná. Už som prišiel na chuť aj našej ľubozvučnej slovenčine. Hoci slovenský jazyk a literatúru som študoval. Môj spolužiak Pišta z Kráľovského Chlmca sa ma často pýtal, či viem, čo máme my východniari a oni Maďari spoločné. Aj pre nás, aj pre vás je slovenčina cudzí jazyk, dodal vždy s úsmevom. Z času na čas tak bojujem s prízvukom či dĺžňami. Vo väčšine východoslovenských obcí sú dialekty stále živé. V mestách už zväčša nie. Škoda. Vôbec to totiž nepovažujem za niečo menejcenné. Práve naopak. Rozvíja sa tým jazyková tvorivosť detí. Vďaka tomu v budúcnosti lepšie nabehnú na cudzie jazyky. Keď počúvate Miša Hudáka alebo Mariána Čekovského, nevidieť, že by im nejakým spôsobom ublížilo, že ovládajú aj iný jazyk, ako je ten spisovný.

V relácii Všetko, čo mám rád je vaším sparing­partnerom Štefan Skrúcaný. Hoci je podstatne skúsenejší, na obrazovke pôsobíte seberovne. Ste priateľmi aj v súkromí?

Števo je neskutočne príjemný človek. Navyše inteligentný, ľudský a ešte aj skvelý moderátor, herec, zabávač a tiež spevák. Za tým si stojím. Na výslní je už mnoho rokov, no nikdy som z jeho strany nepociťoval žiadnu formu nadradenosti. Keď som to potreboval, vždy ma vedel usmerniť. Pri tvorbe relácie sme si zaumienili robiť niečo ľudské a zároveň hodnotné. O rozbíjanie píplmetrov v hlavnom vysielacom čase nám vôbec nešlo. No stalo sa.

Ktorý z hostí bol pre vás najsilnejší?

Asi Josef Laufer. Nesmierne ma teší pocit, že pozvaným osobnostiam robíme akoby medailón. Raz, keď tí ľudia už možno nebudú medzi nami, budú takéto epizódy mimoriadne hodnotné. Myslím, že aj naši hostia sa u nás cítia dobre a uvoľnia sa do takej miery, že povedia alebo urobia aj veci, ktoré by od nich nikto nečakal. Napríklad Meky Žbirka na verejnosti nikdy nehral na klavíri. U nás s tým nemal problém. Už ako malý chlapec som ho vnímal ako veľkú hviezdu, takže teraz, keď som s ním mohol byť v šatni, bola to pre mňa veľká vec.

Neprezradili ste, či ste so Števom priateľmi aj v súkromí.

Samozrejme. Už sa spriatelili aj naše manželky. Možno je to tým, že sú obidve Eriky. Stretávame sa občas na nejakých akciách, no väčšinou chodíme na Zemplínsku šíravu, kde majú rodinných priateľov, ktorí usporadúvajú Miss Šírava. Števo to vždy moderuje a Erika ho sprevádza. To je taká príjemná baba. Asi by to na ňu mnohí nepovedali, ale ona je až introvert, ktorý sa stráni ľudí. S mojou manželkou ich máme veľmi radi a chvíle s nimi nás veľmi nabíjajú pozitívnou energiou.

Ako sa vám spolupracuje s Ivanom Táslerom? Je to obrovský profesionál, no občas vie uletieť a byť komplikovaný.

My sme doteraz nemali ani len ostrejšiu výmenu názorov. Rešpektujem ho ako človeka, ktorý verí tomu, čo robí, preto to dotiahol tam, kde je. Má ťah na bránku, to je neodškriepiteľné. Nič neodflákne, všetko je prežité. On si ide s každým tónom či harmonickou zmenou. Vždy sa mu podarilo prísť so skladbou, ktorá bola iná ako bežný hudobný mainstream, a napriek tomu zahviezdil. A tak to bolo aj s piesňou Hej, sokoly. Nedohadovali sme sa na tom, že ideme robiť hit. Ľuďom neprikážete, čo sa im má páčiť, aj keď sa to bude dokola omieľať v rádiu. Naša skladba však od začiatku zafungovala veľmi dobre. Keď sme na ňu nakrúcali videoklip, kameramani nevychádzali z údivu, že ešte po mnohých hodinách spievame tak, akoby šlo o dušu. Jeden chlapík zo štábu len lakonicky poznamenal: „A čo sa čudujete, keď hrajú východniari, vždy ide o dušu.“

Nadviazať na úspech tejto skladby nie je jednoduché. Čo ďalšia spolupráca?

Pristupujeme k tomu opatrne, ale určite ešte niečo spolu spravíme. Čoskoro však uzrie svetlo sveta pesnička, ktorú som nahral so Celeste Buckingham. Keďže má iránske korene, nahrali sme jeden starý perzský hit, ktorý nádherne zaranžovala Ľubica Čekovská. Silný text napísal náš dvorný textár Vlado Puchala.

Teraz sedíme v hoteli na bratislavskej Kolibe, kde prespávate, keď ste v hlavnom meste. Rovnako ako Marián Čekovský. S ním ste sa ešte na ničom nedohodli?

Marián bude naším hosťom na najbližšom koncerte v Poprade. Je to charizmatický, otvorený človek. Teraz finišuje so svojím albumom, ale možno si strihneme nejaké spoločné dueto. Zatiaľ sme sa o tom nerozprávali.

O čom sa bavíte, keď sa vám tu predĺžia večery? Politizujete?

To nie. O bežných veciach, zabávame sa, po­spomíname známych. Rád sa obklopujem ľuďmi, s ktorými som vyrastal alebo niečo prežil.

Nechceli by ste „emigrovať“ do Bratislavy? To neustále cestovanie na trase Košice - Bratislava musí byť zabijak.

Raz som v Slovenskej televízii v Bratislave nahrával nejakú reláciu, odfotila sa tam so mnou jedna kočka a potom mi hovorí: „Ešte vám prajem príjemný pobyt na Slovensku.“ Tak som si povedal, no dobre, idem ja teda naspäť na východ na karaoke šou. Schuti som sa na tom zasmial. Zvyknem odľahčene hovoriť, že každý má nejaký koníček. Tým mojím je cestovanie z Košíc do Bratislavy.

Na ktorom úseku vám býva najťažšie?

Keď stojíme v kolóne pod Strečnom, všetci sme si rovní. (Smiech.) To ma učí pokore. O sťahovaní však vôbec neuvažujeme. Emka je prváčka, Ondrejko tretiak, majú na východe školu aj priateľov. Nebolo by dobré vytrhnúť ich z tohto prostredia. Máme tam fantastických susedov, známych, rodinu... Nie je dôvod odísť. V Košiciach sa nám žije dobre. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Nemyslím si, že naša popularita bude večná. Už zajtra môže byť všetko inak.

Vy však nie ste pôvodom Košičan. Ako vyzerá váš rodný kraj?

Sú tam nádherné lesy s nedotknutou prírodou. Raz za čas do mojej rodnej dedinky Krásna Lúka s manželkou a deťmi vybehneme. Chodíme tam na huby, lesné plody, čučoriedky a v zime aj na bežky. Cítim sa tam ako v inej galaxii. Teším sa zo stretnutí s mojimi krajanmi a myslím si, že je to vzájomné. Pred dvomi rokmi mi udelili čestné občianstvo. Najnovšie mi riaditeľka tamojšej škôlky a školy oznámila, že ju chcú pomenovať po mne. Ešte to nie je oficiálne, lebo som nemal čas na slávnostnú ceremóniu otvorenia, ale na nástenke už visí názov Základná škola Ondreja Kandráča. Koncom novembra moderujem u nás doma ples a pri tej príležitosti by som chcel zahrať niečo aj pre tých školákov. Som tým veľmi poctený. Ale ktovie. Možno, keď sa skončí relácia, skončí sa aj moje meno na škole.

Učili ste sa dobre?

Ja som bol dobrý žiak. Musel som. Otec bol tvrdý a nekompromisný učiteľ, ktorý mi nedával vôbec žiaden priestor na „lajdáčenie“. Držal sa zásady, že keď chce byť pre žiakov autorita, musia ísť jeho deti príkladom. Preto občas na nás použil aj paličku. Myslím si, že keď dieťa niečo vyparatí a rodič mu dá pár na zadok, absolútne nič sa nedeje. Považujem to za prirodzenú súčasť výchovy. Hovorím to preto, lebo dnes sa často zvykne všetko devalvovať a vymýšľajú sa nové pravidlá. Zmysel pre povinnosť a čestnosť, ktorý mi otec takto vštepoval, ma sprevádza celý život. Nedovolím si vďaka tomu prísť nepripravený na koncert. Je vylúčené, aby diváci povedali, že niečo bolo odfláknuté. Keď obetujú peniaze na vstupné zo svojho rodinného rozpočtu, musia dostať to, čo chcú, a odchádzať z koncertu spokojní.

Vo vašej dedine muzicírujú všetci?

Nie sme Terchová, ale v mojom prípade nastala vzácna symbióza. Obaja rodičia sa venovali folklóru a ja som to od nich pochytil. Otec hral na akordeóne, viedol detské folklórne súbory a venoval sa etnografii. Moja mama Monika je zas fantastická speváčka, ktorá vyhrávala aj medzinárodné súťaže. Raz, ešte ako malé dievča, bola za odmenu vo vtedajšom Sovietskom zväze - v Moskve a Leningrade. Priniesla si odtiaľ teplomer v tvare Kremľa. (Smiech.) Vždy ukazoval iba mínusové teploty.

A k čomu svoje deti vediete vy?

Hlavne chcem, aby mali normálne a šťastné detstvo. Všetko má v živote čas. Nech si Ondrejko zahrá futbal, Emka nech sa pohrá s bábikami, ale musia si pri tom nájsť čas aj na povinnosti. Preto syn začal chodiť na husličky a z dcéry je zas malá speváčka. Najnovšie chodí aj na tanečný krúžok a balet. Čas ukáže, či sa tomu budú chcieť venovať aj v dospelosti. Určite sa ich nesnažíme s manželkou pretvárať na svoj obraz. Vraj najväčší omyl nás rodičov je myslieť si, že z dieťaťa si spravíme vlastný klon. 

Ale podali sa na vás?

To áno. Hlavne Ondrejko nás dokáže zabávať celý večer, keď napodobňuje členov rodiny. Paroduje nás vtipnými gestami a znázorňuje, ako ho napríklad moja mama od radosti stláča a bozkáva. Vždy keď nám deti vyčaria na tvári úsmev, poviem si, že stojí za to žiť tento život.

Pozrite si vo fotogalérii, v akej hotelovej izbe Ondrej Kandráč v Bratislave vždy prespáva.

Prečítajte si tiež: