Tip na článok
Spisovateľ Mark E. Pocha pochádza z Komárna a strašidelné poviedky začal písať pred desiatimi rokmi.

Známeho autora hororov najviac desila latrína u starých rodičov

Podľa veštkyne priťahuje zblúdilé duše a na cintorín by vôbec nemal chodiť, iba ak so štipkou soli vo vrecku na ochranu

Sviatok sv. Lucie v minulosti sprevádzali bohaté zvyky a tradície. Praktizovala sa  ľúbostná mágia, ale najviac sa tento deň spájal so strašidlami a zlými duchmi, ktorých prezlečené ženy, ale aj muži v bielych šatách a s namúčenou tvárou, chodili po domoch vymetať.  Na Slovensku sa už posledné roky tieto zvyky nedodržiavajú, stále v nás však deň sv. Lucie vyvoláva zvláštne zimomriavky. O strachu a tajomných miestach na Slovensku sme sa rozprávali s tým najpovolanejším - autorom hororových príbehov. Deň sv. Lucie mu veľa nehovorí, zato má v hlave oveľa desivejšie obrazy. Aj preto ho prezývajú Charles Manson slovenskej literatúry. Pred desiatimi rokmi začal rodák z Komárna písať poviedky, ktoré zaujali vo viacerých literárnych súťažiach. Na konte má niekoľko hororových románov. MARKA E. POCHU (37) vyspovedala MONIKA MIKULCOVÁ.

Píšete príbehy plné strachu a krvi. Čoho sa vy najviac bojíte?


Strachy sa vyvíjajú vekom a životnou skúsenosťou. Dospelý si napríklad viac uvedomuje vlastnú smrteľnosť a krehkosť ľudského organizmu než dieťa. Osobne ma desí najviac to, čo zrejme každého - že sa mu jedného dňa vymkne z rúk kontrola nad osudom jeho najbližších. Lebo rodina je to najcennejšie, o čo môžeme prísť.  

Ako vôbec vnímate strach,  zimomriavky, hrôzu? 


Sú to prvotné pocity nás všetkých, prežitky z pravekých čias zakódované v našej DNA. Keby sme však raz za čas nepocítili hrôzu, nedokázali by sme oceniť emócie ako úľava, uvoľnenosť, vnútorná pohoda... A zimomriavky môžu byť niekedy aj príjemné - napríklad pri zážitku z dobrej hororovej knihy alebo filmu. 

Pokiaľ ide nadprirodzeno, je skeptik, ale  verí ľuďom, ktorí podali správu o vlastnej skúsenosti s paranormálnymi javmi.
Pokiaľ ide nadprirodzeno, je skeptik, ale verí ľuďom, ktorí podali správu o vlastnej skúsenosti s paranormálnymi javmi.
Archív M.E.P.

Na akých najdesivejších miestach ste boli?  


Ako dieťa ma extrémne desila latrína na dvore starých rodičov, a to vôbec nemyslím ako žart! Vo vnútri bolo chladno a tmavo, a žilo tam množstvo desivých pavúkov. Búdka sa dala zvonka uzamknúť, takže človeku nevdojak napadlo, že by mohol ustať uväznený vnútri, s tými drobnými tvormi na ktovie akú dlhú dobu, bez jedla a vody, a nik by nepočul jeho výkriky... Latríny jednoducho nie sú dobré miesto pre niekoho s živou predstavivosťou!

Je na Slovensku veľa strašidelných miest? 


Určite áno: staré kaštiele, hrady a zámky, opustené paneláky či bývalé psychiatrické nemocnice, to všetko sú miesta, ktoré vyvolajú v návštevníkovi zimomriavky. Veľmi zaujímavá je napríklad Mariánska Čeľaď, ruina starého kláštora v okrese Nové Zámky. Sú tam pomerne zachované katakomby, o ktorých kolujú rôzne zvesti, a rozhodne sa tam neodporúča vyraziť v nočných hodinách.


Ako ste sa dozvedeli o strašidelnom dome v obci Kriváň?


Odjakživa sa zaujímam o záhadné fenomény, takže o dome som vedel pomerne dávno. Po internete sa šíria zvesti o tom, že v ňom straší, že ľudia pod jeho strechou dlho nevydržia, a vôbec, je opradený rôznymi tajomnými historkami. Bolo len otázkou času, kedy sa vo mne dá do pohybu tvorivý proces a vznikne samostatný román, Dom 490, ktorý spracúva túto mestskú legendu v napínavej beletrizovanej forme. 

Boli ste si ho pozrieť?


Dom je žiaľ verejnosti neprístupný, stojí na oplotenom súkromnom pozemku a jeho dvere a okná dal majiteľ zamrežovať. Dokonca ani slovenským lovcom duchov sa nepodarilo dohodnúť vstup na prieskumné účely. Nuž a pri pohľade z ulice môžeme len hádať, čo všetko sa mohlo medzi múrmi tejto mĺkvej stavby odohrať...

Veríte v existenciu duchov? 


Pokiaľ ide nadprirodzeno, som skeptik, ale rozhodne verím ľuďom, ktorí podali správu o vlastnej skúsenosti s paranormálnymi javmi. Môžeme si poľahky predstaviť, že po smrti ostáva po nás akási astrálna stopa či zvyšková energia... Aby som však bezvýhradne uveril, musel by som zažiť nevysvetliteľný jav na vlastnej koži.  Veštkyňa mi kedysi povedala, že priťahujem zblúdilé duše a na cintorín by som vôbec nemal chodiť, iba ak so štipkou soli vo vrecku na ochranu. Neposlúchol som ju a stále som tu, živý a zdravý. Napokon, možno sú to práve tie duše, ktoré ma inšpirujú a našepkávajú mi svoje príbehy... Takže z mŕtvych mám vlastne prospech! (smiech)

 Inšpiráciou jeho tvorby je vždy sám život.
Inšpiráciou jeho tvorby je vždy sám život.
Archív M.E.P.

Kde beriete inšpiráciu pre svoje hororové príbehy? 


Pravdu? Príbehy sa mi diktujú samé. Neviem, ako ten mechanizmus funguje. Jedného dňa sa jednoducho prihlási námet či téma, alebo sa objaví postava, ktorá sa hlási o slovo, a už to ide. Je to ako prietrž, no nie mračien, ale slovíčok. Verím však tomu, že hlavnou inšpiráciou mojej tvorby je vždy sám život. Život a ľudské osudy.  

Myslíte si, že Slováci sú poverčivý národ?   


Nemyslím, že sa to dá paušalizovať. Určite žijú medzi nami aj poverčiví ľudia, a tak je to v poriadku. Viera v nadprirodzeno je dedičstvo našich predkov a prapredkov, a pokiaľ sa nepreháňa, nie je škodlivá. 

VIDEO Plus 7 Dní