FOTO ktoré moderátorovi nedajú spávať nájdete v GALÉRII
Umelecký talent sa v rodine Jakuba Prachařa dedí z pokolenia na pokolenie, no on tvrdí, že na výber povolania to u neho nemalo vplyv. „Každý je predsa originál. Mňa nikto nikdy do ničoho nenútil,“ zhodnotil pre PLUS 7 DNÍ. Pokračovateľom rodu bude podľa všetkého aj jeho dcéra Mia, ktorá sa mu narodila vo vzťahu s influencerkou Agátou Hanychovou(37). „Rada sa predvádza, tancuje, výborne spieva… Gény sa u nej prejavujú dosť jasne. Uvidíme, ako sa to vyvinie,“ uvažuje jej otec. Rozhovoril sa tiež o aktuálnej priateľke, mladučkej balkánskej herečke Sáre Sandevovej (24). V rozhovore sa JAKUB PRACHAŘ (39) vyznal aj k vrúcnemu vzťahu k Slovensku, ktorý zdedil po starej mame. Zhovárali sa s ním GRÉTA KLIMKOVSKÁ a ERIK KOLLÁRIK.
Jakub, pochádzate z umeleckej rodiny, zo slovenskej strany ste dokonca potomkom významnej slovenskej divadelníčky Márie Bancíkovej. Viete o tom?
Takto ďaleko náš rod neovládam, ale, samozrejme, o slovenských predkoch viem. Musím sa spýtať babičky, či tu ešte niekoho máme.
Je to naozaj ďaleká história, keď uvážime, že Mária Bancíková bola profesorkou herca Ladislava Chudíka. Potom sa zaľúbila do divadelníka Drahoša Želenského…
Drahoš Želenský? To bol otec mojej babičky. Ako hovorím, ona je odborníčka na náš kmeň. Zistím si to.
Slovensko sa pre vás vďaka množstvu pracovných príležitostí stalo druhým domovom. Cítite sa u nás komfortne?
Baví ma u vás pracovať a páči sa mi aj v Bratislave. Keď som babičke hovoril, že sa na Slovensko vždy teším, povedala mi, že som to asi zdedil po nej. Ako dieťa chodievala do Bratislavy počas prázdnin veľmi často. Zaujímavé je, že keď to poviem niektorému z mojich slovenských kamarátov, myslia si, že si z nich robím „srandu“. Vraj je to stále len taká smradľavá zátačka pred Viedňou. Ale aj Viedeň mám rád. Keď som v Bratislave, väčšinou zájdem aj tam.
Podobne hanlivo ako vaši priatelia sa na adresu Bratislavy vyjadrila pred časom česká herečka Anna Kadeřávková (vraj jej nespokytuje komfort veľkomesta ako Praha - pozn. red.).
Kadeřávková je veľmi špecifická. Vy si to možno neuvedomujete, ale počas posledných rokov, ako sem cestujem, si všímam, ako Bratislava rastie. Teraz sa tu napríklad stavia pekné moderné centrum. Architektonicky sa veľmi vydarilo. Do budúcna fakt dobrý počin. Raz to všetci oceníte. Ja to vidím už teraz.
Slováci zas obdivujú historickú Prahu.
V tomto smere je dosť zakonzervovaná. Ak tam chce niekto postaviť niečo s peknou modernou architektúrou, zakážu to. A ak sa k niečomu niekedy aj schyľovalo, dementní politici to stopli, pretože dokončenie by pripadlo do iného volebného obdobia. V praxi to znamená, že by si na tom nestihli nič ukradnúť. Vedenie Prahy je veľmi krátkozraké. Sú to sráči a podľa toho to tam, bohužiaľ, vyzerá.
Svoj najnovší film Buď chlap ste filmovali v Tatrách. Dokážete oceniť aj hory?
Do Tatier som chodieval ako dieťa. Teraz už nie, pretože sú veľmi ďaleko. Pravidelne tam však cestuje zomierať môj otec (český herec David Prachař - pozn. red.) s kamarátom. Nikdy nevieme, či sa odtiaľ vráti, tak sa s ním vždy preventívne rozlúčime.
Takže neprekážajú vám vtipy o nezodpovedných českých turistoch.
My už sme raz takí... Myslím si, že Tatry správne redukujú počet českých dementov, ktorí sa nevedia obliecť do hôr. Lenže potom má starosti horská služba. Ich chlapci mi hovorili, že kým kedysi sme tam jazdili v kraťasoch a sandáloch, teraz máme novinku - chodíme po horách bosí. Minulý rok vraj zachraňovali rekordný počet bosých Čechov, ktorí takto chceli byť ešte vo väčšom kontakte s prírodou. Takže si myslím, že tých idiotov by tam mohlo zahynúť ešte viac.
Vo filme ste boli v tesnom kontakte s obrovským medveďom. Nemali ste ako mestský človek strach?
Bol to cvičený medveď z Maďarska, takže ani nie. Pre istotu dali medzi nás napnuté lanká, ktorých sa bojí, pretože vie, že cez ne ide elektrický prúd. Nakoniec ho pustiť nemuseli. Medveď bol veľký, ale roztomilý. V jednej chvíli ho niečo zaujalo na zemi, rypol labkou a odhodil dosť veľkú časť hliny. Vtedy som si uvedomil, akú veľkú má silu. Zvieratá nemajú mimiku a človek nevie, kedy sú nahnevané a kedy nie.
O kaskadérovi ste neuvažovali?
Dôveroval som medveďovi. Dozvedel som sa, že ide o profíka, ktorý točil už viacero filmov po Európe. Vlastne som sa stretol a spolupracoval s európskym hercom, ktorý bol platený lepšie ako ja.
Vo filme sa do Tatier vyberiete na kurz, po ktorom by sa z vás mal stať ozajstný tvrdý chlap. Máte aj v civilnom živote nejaké nedostatky, ktoré si uvedomujete?
Samozrejme. Často si ich človek na sebe všíma až vekom. Niektoré vidieť, iné nie. Ale myslím si, že mať nedostatky je pekné. Keby boli všetci perfektní, už to nie sú ľudia. Keď ma niečo na sebe štve, zmením to. Dôležité je brať ohľad na ľudí, ktorí sa v mojom živote objavujú. Čím viac ľudí máte okolo seba, tým viac sa musíte prispôsobiť.
Čerpáte profesionálne zručnosti aj zo starých filmov vášho slávneho deda Iľju Prachařa? Sledujete ich rád?
Seba nesledujem, ale môj dedo natočil množstvo dobrých filmov. Tie si rád pozriem. Niektoré boli trezorové, takže sa ťažko zháňajú. Všeobecne mám radšej staršie filmy. Nedávno som napríklad videl Obchod na korze. Ani to už nie je dnes pre každého.
Keď som bol na festivale v Karlových Varoch, pozrel som si nejaké nové filmy, ale vôbec ma nebavili. Potom som išiel na päťdesiat rokov starý film ruského režiséra Andreja Tarkovského a bolo to to najlepšie, čo som tam videl. Ale, ako hovorím, nie je to pre každého.
Do akej miery je váš dnešný život, názory a vkus ovplyvnený tým, že ste vyrastali v umeleckej rodine?
S tým to nesúvisí. Každý sa predsa narodí ako originál. Mňa nikto nikdy do ničoho nenútil ani mi nevnucoval názor na dobré či zlé veci. Je to len o tom, čo sa človeku páči. K svojmu súčasnému ja som sa dopracoval vekom.
Spýtame sa teda inak. Aké ste mali detstvo?
Prežil som mnoho pekných zážitkov. Už len tie dovolenky v Bulharsku. Cestovali sme tam vlakom tri dni aj cez Rumunsko, kde vtedy vládol Nicolae Ceauçescu. Všade rástla iba kukurica a fúkal čierny dym z tovární. Nezabudnem na to, ako rumunské deti čakali pri vlakoch. Keď niekto niečo vyhodil cez okno, hneď sa za tým rozbehli. Pamätám si tiež, ako nás dezinfikovali, aby sme nepriniesli nejakú chorobu zo Západu. Normálne nám to nastriekali do kupé. Vôbec sme vtedy netušili, o čo ide.
Boli ste vzorný synáčik?
Dobrý, perfektný… Až taký perfektný, že som tým všetkých poriadne štval. Zároveň som bol veľmi temperamentný a neposedný. Stále ma niečo zaujímalo. Rodičia to so mnou asi nemali úplne jednoduché, ale nemuseli sa sťažovať. Ja som akoby ani nemal pubertu. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale nikdy som nemal žiadne zásadné problémy. Tie robím až teraz v dospelosti.
Zdedila váš temperament aj dcéra Mia?
Myslím, že áno. Stále tancuje, výborne spieva a stačí, aby niečo dvakrát počula, hneď si to zapamätá. Stále niečo vyrába, takže je aj kreatívna. Gény sú u nej dosť jasné, uvidíme, ako sa to vyvinie.
Mimoriadne sa na seba ponášate aj z fyzickej stránky.
Mia vyzerá trochu ako môj dedko. Ale myslím si, že vekom sa to stratí.
Vy, na rozdiel od exmanželky Agáty Hanychovej, dcéru neprezentujete na sociálnych sieťach. Spoločný záber s ňou ste zverejnili len raz. Prečo?
Pretože si myslím, že tam deti nepatria. V určitom smere je to aj nebezpečné. Zvlášť sa mi nepáči, keď sa na deťoch zarába. To je často aj Miin prípad. Keď sa na tom obaja rodičia dohodnú, je to iné. Ale digitálna stopa sa už nikdy nestratí. Myslím si, že zverejňovanie detí na sociálnych sieťach by do istého veku malo byť trestné. Zvlášť u ľudí, ktorí sú mediálne známi. U nich by sa to nemalo diať vôbec.
Ako je možné, že s exmanželkou tieto veci nemáte dohodnuté?
Mali sme dohodu, ktorú neustále porušuje. Takže asi tak… Mohol by som sa súdiť, lenže to by trvalo aj desať rokov. Neostáva mi teda nič iné, len sa na to z diaľky dívať. Budem rád, keď niekto v tomto smere zmení súdny systém v Česku. Keby sa mu to podarilo, veľmi pekne sa mu poďakujem.
Ako často sa stretávate s dcérou?
Máme striedavú starostlivosť, takže pol na pol. Vyzdvihnem si ju, sme spolu a potom ju vrátim. Tak je to najlepšie.
V akom štádiu je vás vzťah so súčasnou partnerkou Sarou Sandevovou?
Sme šťastní. Inak by sme spolu neboli.
Sara je pôvodom z Macedónska. Boli ste sa už pozrieť v jej rodisku?
Áno, ale Balkán mám rád všeobecne. Obľúbil som si ho už ako dieťa. Je mi blízka mentalita tamojších ľudí a páči sa mi aj niečo z ich hudby. Tam nie je nič, ako sa hovorí, za rohom. Je to pre mňa naozaj veľmi sympatické prostredie. Páči sa mi, že u nich hrá neustále hudba, tancujú a majú radi skvelé jedlo. Navyše v niektorých častiach majú aj more. Myslím, že je to skvelý život.
Vedeli by ste si tam predstaviť aj žiť?
To áno. Úplne v pohode.
V istej českej relácii ste medzi rečou spomenuli zásnuby. Viete už aj termín svadby?
Ja v tých reláciách toľko poviem… Držím sa rodinného hesla: Nikdy nekaz „historku“ pravdou. Keby som hovoril len pravdu, je to hrozná nuda. V minulosti som povedal aj to, že svoju matku zakopem v záhrade či ju vyhodím do kontajnera, alebo priviažem k radiátoru. Takéto veci si ja vymýšľam. Keď totiž poviete pravdu, väčšinou býva zneužitá.
Vyhli ste sa otázke o zásnubách a svadbe.
Nič také nechystám.
A ešte otázka na záver. Ku ktorému zo slovenských kolegov máte bytostne najbližšie?
Keď sme filmovali v Tatrách, zašiel som občas do Košíc za Mariánom Čekovským. Je skvelý. Dokonca sme spolu dvakrát hrali a bolo to super. Chystám sa za ním opäť. Dohodli sme sa aj na spolupráci. Uvidíme, či to vyjde. Čekovského mám najradšej.
