Mami, ja si Ivetku nepamätám, - obráti sa na svoju adoptívnu mamu 10-ročná Laura. Dievčatko prezerajúce staré fotky patrí medzi tie šťastné, ktoré si Ivetka zobrala k sebe domov priamo z detského domova ešte ako trojmesačné bábätko. Adoptívna mama, pestúnka a profesionálna mama v jednej osobe Iveta Nápravníková sa starala o drobcov z detských domovov. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni im vo svojom súk­romí poskytovala bezpečie domova, svoju náruč.

Sany: Dnes už krátkovlasé žieňa prerušilo štúdium na vysokej škole a pracuje ako predavačka, aby dokázala utiahnuť starostlivosť o dve maloleté deti.
Sany: Dnes už krátkovlasé žieňa prerušilo štúdium na vysokej škole a pracuje ako predavačka, aby dokázala utiahnuť starostlivosť o dve maloleté deti.
Zdroj: Michal Smrčok

Práca? Nie, obeta. Spomínaná Laura z úvodu článku bola jej druhé „profidieťa“ a prvé z tých, ktoré o tri mesiace po každodennej starostlivosti „pustila“ do novej adoptívnej rodiny. Tak, ako to „profimatky“ robia, doslova vypiplú drobcov, aby im v prvých mesiacoch bez mamičky, osamelým v postieľke, bez lásky či pritúlenia, hoci so zabezpečeným jedlom, ba po­dľa niektorých aj v peknom prostredí v detských domovoch nič nechýbalo. Dočasne im nahradia mamu, aby ich neskôr posunuli do adoptívnej rodiny, ktorá sa rozhodne dať im lásku, ale predovšetkým budúcnosť. Aj po odchode do novej rodiny Iveta a Laurinka boli v neustálom kontakte. Hoci to nikto neprikazuje, Iveta sa o osud „svojich“ detičiek neustále zaujímala, pomáhala adoptívnym rodinám s prekážkami, ktoré sú v tejto etape života celkom bežné, a tak vlastne patrila do ich širokej rodiny.

Príbeh adoptívnej dcéry Sany

Najprv prišla o vlasy. Nebola onkologický pacient ako jej adoptívna mama Iveta, ktorá v sterilnom nemocničnom prostredí a v tichosti odišla z tohto sveta pár dní po Novom roku. Sany, mladé, štíhle, priam anorekticky pôsobiace dievča, vlastne 26-ročná slečna, prišla o svoju korunu krásy dobrovoľne. Naozaj dobrovoľne? Pravda býva niekedy príliš krutá. Pochopila, že ak si chce osvojiť dve troj- a päťročné dievčatká, ktoré zostali po jej adoptívnej mame, inak by smerovali do detského domova, nemôže predstúpiť pred súd s modrými vlasmi. Ktorý slovenský sudca by zveril deti priam vyzývavo namaľovanej a odvážne oblečenej mladej dáme? Že prvý dojem klame? Nuž, koho zaujíma, že je slušne vychovaná a štúdium na vysokej škole prerušila, aby pomáhala ťažko chorej mame ako-tak zvládnuť posledné mesiace života? Musela sa zaradiť. A tak dnes pred nami sedí krátkovlasé žieňa s odzbrojujúcim úsmevom a s pokorou v tvári rozpráva svoj príbeh. Svoj? Skôr Ivetin. Takmer roboticky, bez emócií, veď načo sa trápiť, plač nikomu nepomôže, ide sa ďalej.

Sany so Simi: Deti sú na ňu silno pripútané, stratili už dve matky.
Sany so Simi: Deti sú na ňu silno pripútané, stratili už dve matky.
Zdroj: Michal Smrčok

Už druhé Vianoce je Ivetino miesto pri štedrovečernom stole v dome v Devínskej Novej Vsi prázdne. V spomienkach jej troch adoptívnych, deviatich profi a dvoch pestúnskych detí táto plavovlasá žena s typickým láskavým úsmevom zostane navždy. Lásku, ktorú týmto deťom dávala nielen cez deň, ale aj po nociach plných tráum, plaču, úzkostí, patriacim k domováckym deťom, jej však už opätovať nemôžu.

Príbeh profesionálnej matky

Iveta alebo Sovička, ako jej Sany s láskou stále hovorí, sa nedožila ani 49 rokov. Atraktívna Bratislavčanka plná života vychovala troch osvojených súrodencov Sany, Ninu a Ferka. Dnes už nebohý Ivetin brat mal šťastie na pokrvnú rodinu - mladšia sestra Ivetka s manželom Otom si zobrali deti do opatery a vychovali z nich slušných ľudí.

Je naozaj dôležité vedieť, prečo sa starší brat o nich nedokázal postarať? Nikto nemá právo súdiť, to už patrí do trinástej komnaty rodiny, tá s týmto tajomstvom musí žiť. Ich biologickú matku, ktorá sa o malé deti prestala starať, stretávajú stále. Sem-tam aj nechcene. Pri nákupoch v lamačskom hypermarkete, pred obchodným domom. A či ich smutný pohľad na ženu, ktorá ich porodila, bolí, vedia len ony. Úprimne, koho by nebolel? Svoju šancu vychovať vlastné deti však zahodila, tak aj prečo. Okrem nich má ďalšie - Lukiho, Gogo a Niku, o ktoré sa tiež postarala najbližšia rodina.

V Prahe: Iveta sa tam liečila v protónovom centre. Rakovinu napokon neporazila.
V Prahe: Iveta sa tam liečila v protónovom centre. Rakovinu napokon neporazila.
Zdroj: Michal Smrčok

Keď traja súrodenci pomaly dospeli, Iveta so skúsenosťami zdravotnej sestry a trojnásobnej adoptívnej mamy sa rozhodla venovať svoj život malým bezbranným deťom. Profesionálne rodičovstvo bolo pre ňu ako ušité. Pomáhala bábätkám, radila a školila budúcich rodičov a, ako rada zdôrazňovala, predovšetkým ľúbila. Domovácke deti jej prirástli k srdcu, postupne ich mala deväť. S diagnózami i bez, behala s nimi po lekároch, cvičila Vojtovou metódou, pri ktorej deti od bolesti kričia, plačú, ale ako jediná je účinná pri svalovom tonuse.

Deti do rodín

Poniektoré odišli do vydarenej zahraničnej adopcie, iné to šťastie nemali, a tak už roky putujú z jednej náhradnej rodiny do druhej, hľadajúc tých, ktorým nebude prekážať ich hyperaktivita či emočná labilnosť. A napokon mala v opatere deti, ktoré mali šťastie a dostali sa do adoptívnych rodín. Dve z posledných detí si neskôr zobrala do pestúnskej starostlivosti. Čiernooké biologické sestričky - Lucku a Simi, tú druhú už v období, keď Iveta podstupovala chemoterapiu. Ale stále dúfala, verila, že rakovina ju nepoloží, aj preto išla do rizika, že si zobrala na svoje plecia malé bábo, ktoré potrebuje obetavú mamu. Chorá a zobrala si dieťa? Nezodpovedné. Počúvala častý verdikt od zdravých. Mala ju nechať v „decáku“? Keď už mala doma jej sestričku? Je veriaci človek nezodpovedný, ak verí v zázrak?

Obrátil sa jej život

Rakovinu jej dia­gnostikovali náhodou. Dovtedy zdravím kypiaca žena bola so svojou tehotnou dcérou Ninou na kontrole u gynekológa. Vyšetril ich napokon obe. Od neho už budúca stará mama odchádzala s malou dušičkou. Podstúpila operáciu i chemoterapie. Napriek diagnóze sa cítila dobre, nesťažovala sa, iným dodávala energiu, nevyhýbala sa kontrolám, bola vzorná pacientka. Keď už nič nezaberalo, podstúpila procedúry v protónovom centre v Prahe, dúfajúc, že aspoň spomalia to bujnenie v jej tele. Vravievala - Nikto mi neverí, že mám rakovinu, tak dobre a spokojne vyzerám! Stále veselá a empatická, chápavá a obetavá. Aj v pokročilom štádiu rakoviny viac ako sebe pomáhala iným, vždy ochotne radila bezradným rodičom, ktorí pri nej rýchlo zabúdali, že ona sama potrebuje pomoc. Akoby z nej sršalo - nakladajte mi, ja to zvládnem.

Iveta: Ako dvadsaťtriročná si osvojila tri bratove deti, neskôr sa z nej stal profesionálny rodič deviatich detí. Jedno z jej prvých profideti, malá Laura (vpravo).
Iveta: Ako dvadsaťtriročná si osvojila tri bratove deti, neskôr sa z nej stal profesionálny rodič deviatich detí. Jedno z jej prvých profideti, malá Laura (vpravo).
Zdroj: Michal Smrčok

Ba ani vlasy nestratila. V čase, keď už ležala na paliatívnom oddelení na bratislavskej Klenovej ulici, si ich stále česala. Z krásnej ženy po rokoch liečby napokon zostala ležiaca ubolená pacientka, jej tmavé oči popri pochudnutom tele pôsobili ešte väčšie, keď sa pýtala, či má ešte zmysel bojovať. Sestrička jej oponovala, nevzdávajte sa. Už som unavená - opakovala Iveta svojim blízkym so slzami v očiach, ale aj s otázkou: Veď má malé deti, tak by predsa mala bojovať. Nie? Telo jej už vypovedalo službu, nohy nevládali, pomaly odchádzala omámená liekmi, nielen pre rakovinu, ale i zákerné a bolestivé dekubity. Neskôr už pod vplyvom liekov o sebe temer nevedela. Jediné, čo ju trápilo, boli jej dve maloleté zlatíčka, Lucka a Simi. Hnaná strachom o nich neustále zasypávala Sany otázkou, či si už bola podať žiadosť o zverenie do starostlivosti. Aj keď už prestala rozprávať a nezrozumiteľne artikulovala, stále ukazovala na papiere a pero, akoby dávala najavo - nezabudnite to vypísať.

Jej manžel Oto, už dôchodca, hoci bol jej a deťom neustále naporúdzi, nemal povinnú pestúnsku skúšku. Deti vychovával ako vlastné, no oficiálne na ne nárok nemal. Vianoce boli napokon smutné, tak ako len v nemocnici môžu byť. Sany priniesla maminke rybičku v akváriu, po ktorej tak veľmi túžila. Dcéra Nina, už tesne pred termínom druhého pôrodu, prísť nevládala. Napokon ju navštívil aj syn Ferko, hoci ako väčšina chlapov nemal energiu ani silu vidieť úžasnú mamu v zúboženom stave. Jej pestúnske deti, Lucku a Simi, k ťažko chorej do nemocnice nepustili, pri štedrovečernom stole im mama chýbala. Pustili slzičku, a tak, ako to vedia len malé deti, sa pýtali - Prečo je maminka sama, nie je jej smutno?

Maloleté sestričky po Ivetinom takmer tichom odchode zostali vo vzduchoprázdne. A nastúpili každodenné starosti a najmä otázky - pôjdu späť do detského domova? Alebo sa nad nimi sociálne pracovníčky a súdy zľutujú a nechajú ich v milovanej rodine, vo veľkom bratislavskom dome, kde ich s láskou prijali?

Sany ešte nestihla oplakať milovanú adoptívnu mamu - a už sa musela boriť s úradmi, so súdmi. Ak súd rozhodne v jej prospech a zveria jej deti do náhradnej rodinnej starostlivosti, dokáže sa o ne postarať, ako to na smrteľnej posteli sľúbila Ivetke? Už je pripravená na dve práce vrátane opatery detí - presviedčala nielen okolie, ale možno predovšetkým seba.

Po dvoch rokoch

Sany dnes pracuje ako predavačka, skúša ešte ďalšiu brigádu a na vysnívanú vysokú školu ani nepomyslí. Musia predsa z niečoho žiť, deťom by dopriala prvé i posledné, akoby verila, že prestanú smútiť. Na deti zverené súdom dostane asi len 300 eur, pre školopovinné deti naozaj málo. „Prečo mi nikto neverí, že to zvládnem?“ urazí sa mladá žena pri otázke, ktorú počúva zo všetkých strán - či na to nie je primladá, či to nie je nad jej sily. V kuchyni im počas nášho fotenia chystá desiate, vstávajú ráno o pol piatej, aby ich autobusom previezla do školy na opačný koniec hlavného mesta, neďaleko jej práce, odkiaľ ich podvečer zas vyzdvihne, najskôr o šiestej už večerajú, chystajú do školy veci, aby o pol ôsmej už boli v posteli.

Každodenný rituál je milosrdný, zabíja čas na spomienky. Dnes ju už dievčence oslovujú mama. Sem-tam aj frflú, že im nie je mama, ale vraj ich sestra, citovo ju vydierajú, ako to malé deti vedia. Ale ľúbia ju, až tak, že to možno ani nie je zdravé. Dievčatká, ktoré prišli o mamu vlastne dva razy, sa o Sany prehnane boja. Plačú, keď ide do práce alebo si len odskočí do záhrady, lebo v ich detských hlavičkách narastá chorobný strach, že sa už nevráti. Nemôže pred nimi ani slovkom spomenúť, ak ju niečo bolí, lebo už počuje - Mami, ty pôjdeš do nemocnice? Strach, ba priam hystéria v ich očiach, hovoria za všetko. Nemožno sa im čudovať, z nemocnice už odišli bez biologickej mamy a druhá, pestúnska mama Ivetka, sa im odtiaľ nevrátila.

V čase našej návštevy sú už Vianoce predo dvermi. „Vianočné sviatky sú u nás úžasné aj preto, že každé sú pre nás, akoby boli posledné, pretože sme mali doma deti, o ktorých sme nevedeli, či budú u nás aj o rok,“ Ivetkine slová spred pár rokov, keď sa pre médiá rozhovorila o pestúnstve, dnes tak trochu mrazia.

„Mama na mňa bude dávať pozor, aby som to zvládla,“ dodá smutne, hoci s úsmevom mladá žena, ktorá na bujarý život jej rovesníkov môže zabudnúť. Tak, ako to v minulosti urobila Iveta, ktorá si ako dvadsaťtriročná vzala k sebe tri bratove deti. Bez zaváhania, bez mihnutia oka.    

Život si už neplánujem

Sany Nápravníková, adoptívna dcéra Ivety Nápravníkovej, po jej smrti pokračuje v starostlivosti o tých najmenších, ktorí by inak vyrastali bez rodičov v detských domovoch.

Čím ti je Ivetka vzorom?

S láskou určovala hranice s dostatkom slobody a možnosťou vlastných rozhodnutí napriek chybám. Vďaka nej viem, že ľudí, či už deti, alebo dospelých, môžeme milovať, no nesmieme ich chcieť vlastniť. Láska nie sú nároky a výhradné práva, ale porozumenie, dôvera a kompromisy. Že svet nie je len čierny a biely, ale má pestrú paletu farieb a na problémy sa dá pozerať aj s úsmevom, náhľadom okoreneným malou štipkou irónie.

Prečo robíš to, čo robíš?

Ak sa pýtate na to, prečo žiadam o pestúnske zverenie svojich dvoch malých sestier, odpoveď je jednoduchá. Z lásky k dvom malým bábikám, ktoré mi už dávno obsadili miesto v srdci a zmenili život od základov. Nerobím však nič prevratné, to isté by spravil ktokoľvek iný v rovnakej situácii.

Je u nás pestúnstvo adekvátne ocenené?

Čo znamená adekvátne? Myslím, že ten, kto chce byť pestúnskym rodičom, to nikdy nerobí s vidinou finančného zisku. Dostane však to, čo sa peniazmi nikdy vyčísliť nedá, objaví vlastnosti, o ktorých ani sám netušil, smiech, lásku, ponúknutú dôveru, ktorú si však musí zaslúžiť veľkou dávkou trpezlivosti, a mnoho iného. Zhrnutie? Je to skôr nepatrné pokrytie najzákladnejších potrieb dieťaťa, no bez ďalšej finančnej podpory nie je možné reálne fungovať.

Vieš si predstaviť žiť život bezstarostného mladého človeka?

Som zvyknutá na zmeny, rôzne situácie aj na celkom nezvyčajné. Bezstarostnosť je síce komfortná, no osobnosť človeka nerozvíja a nijako neposúva život ďalej. Som rada za život, aký žijem, iný si predstaviť neviem a, pravdupovediac, ani by som nechcela. Možno by som zopár drobností zmenila, dnes spravila inak, no som vďačná za to, čo mám. Za každú jednu situáciu, ktorá ma formovala na toho, kým som dnes.

Akú máš predstavu o sebe o desať rokov?

Ja nemám predstavy, život si neplánujem, zdá sa mi to, vzhľadom na predošlé skúsenosti, nemožné. Jediné, čo mám, sú sny a nie sú nesplniteľné. Vidieť celú rodinu šťastnú, navzájom si pomáhať a žiť každý jeden deň s úsmevom a pocitom, že to má svoj zmysel. Robiť všetko s láskou a pokorou a veriť tomu, že nič v živote nie je nemožné a žiadna prekážka nie je neprekonateľná.