Keby mal hrob, možno by práve túto fotografiu použili na náhrobný kameň, - hovorí Jaromír Hauer. „Lenže Jozef Gabčík nemá hrob.“Aj keď sa o mužovi, ktorý sa v ankete o Najväčšieho Slováka dostal do prvej desiatky, dozviete veľmi veľa, o tomto sa nedočítate nikde. „Jeho telo hodili do hromadného hrobu na pražskom Ďáblickom cintoríne, ale hlavu mu predtým odrezali. Jemu aj Janovi Kubišovi.“Tie skončili v liehu. Možno preto, aby sa nacisti mohli pochváliť úlovkom, možno preto, aby ukázali, ako dokážu zatočiť so zločincami. „Stratili sa dva týždne pred koncom vojny a už sa nenašli.“

Anthropoid, prvé gesto odporu

Tak skončil Jozef Gabčík, muž, ktorý sa do histórie Československa zapísal ako jeden z najväčších hrdinov. „Keby nebolo jeho, možno by dnes mapa Európy vyzerala celkom inak. Možno by zostalo iba osekané a rozdrobené Československo, bez slovenského juhu a českého západu. Veď v čase, keď vykonal rozkaz zlikvidovať Reinharda Heydricha, to nevyzeralo tak, že by mocnosti chceli našu republiku obnoviť v pôvodných hraniciach,“ rozpráva Miroslav Bellan a dodáva, že práve jeho čin svetu ukázal, že Česi nesúhlasia s protektorátom ani Slováci so samostatným klérofašistickým štátom. „Bolo to prvé gesto odporu.“ 

Atentát na Heydricha, Praha, 27. mája 1942. O tom, čo sa vtedy odohralo, jestvujú knihy, filmy, zaoberajú sa tým historici a do článku by sme to určite nezmestili. Takže len stručne o operácii Anthropoid : Bol to práve Slovák Jozef Gabčík, kto spolu s Moravanom Janom Kubišom ťažko zranil ríšskeho protektora, ktorý po týždni v pražskej nemocnici zraneniam podľahol. Jozef Gabčík a Jan Kubiš sa potom s piatimi parašutistami ukrývali v krypte Chrámu svätého Cyrila a Metoda v Prahe. Siedmi výsadkári sa sedem hodín bránili presile osemsto mužov. Po niekoľkých neúspešných pokusoch preniknúť dovnútra Nemci začali do krypty vháňať vodu a dusivý plyn. Keď výsadkárom došla munícia, posledný náboj si nechali pre seba.

„Pochádzam z Lietavskej Lúčky a celý život chodím okolo Gabčíkovho rodného domu. História ma zaujímala, videl som v ňom hrdinu, vždy som sa na ten dom pozeral a kládol si otázku, kto tam asi býva. Lenže nikdy som nenabral odvahu zaklopať na tie dvere,“hovorí Miroslav Bellan. Dnes už na ne klopať nemusí. Nielenže sa pozná s príbuznými Jozefa Gabčíka, stal sa tiež akousi hnacou silou všetkých, ktorí si chcú pamiatku hrdinu uctiť. To aj vďaka nemu dnes stojí oproti rodnému domu pamätník, vďaka nemu visia v Rajeckej doline bilbordy, aby ľudia hlasovali v ankete za Gabčíka. „Je to náš rodák a mal by ju vyhrať. Veď kto iný položil s plným vedomím a svedomím život za Československo?“ hovorí.

U posledných príbuzných

V tom dome v Poluvsí, kde Jozef Gabčík vyrastal, na ktorom dnes visí pamätná doska a oproti ktorému stojí pamätník, bývali deväť rokov aj manželia Hauerovci. „Som manžel jeho netere Milady,“ povie pán Jaromír a dá sa do vysvetľovania. Manželia Gabčíkovci mali štyri deti - Alexandra, Františku, Michala a Jozefa. „Alexander bol môj svokor, čiže jeho manželka bola švagriná Jozefa Gabčíka. A Milada je ich dcéra.“ Napokon, všetko má zaznamenané v rodinnej kronike, ktorú píše od roku 1971. „Michal zomrel bezdetný ako 28-ročný, Jozef umrel tiež bezdetný, Františka mala tri deti - Jána, Veronku a Betku, Alexander dve deti - Melániu a Miladu. Dnes z nich žije už len Veronka a Milada, moja manželka.“ 

Keď sa ho spýtate, čo sa v rodine hovorilo o Jozefovi, spomenie jeho otca Ferdinanda. Pracoval v Argentíne a v USA, za zarobené peniaze kupoval pozemky v Rajeckej doline. Chcel, aby sa domov vrátil aj Jozef, ale ten k poľnohospodárstvu nemal vzťah. „Po atentáte prišli do ich domu gardisti aj Nemci a pýtali sa, či vie, čo jeho syn urobil. Odpovedal : ‚Áno, aj ja by som to urobil!‘ Zastal sa syna, hoci nenaplnil jeho predstavu o tom, akým smerom by sa mala uberať jeho budúcnosť. Možno prežil iba vďaka tomu, že prekladateľ nepreložil Nemcom presne to, čo povedal. Tak sa to v rodine traduje.“

Nový objav: Gabčík písal z Afriky
Nový objav: Gabčík písal z Afriky
Zdroj: Július Dubravay

Aké bolo žiť v Gabčíkovom dome? „Poviem vám to inak,“ začína pán Hauer. „Raz k nám prišla akási protifašistická bojovníčka s tvárou na polovicu spálenou. Odskočila si z liečenia v Nimnici, aby sa pozrela, ako žijú Gabčíkovi príbuzní. Nuž, veľmi dobre teda nežili. Odišla a potom prišlo 13-tisíc korún od Husáka, o ktorých sme dlho nič nevedeli. Odložila ich moja svokra Mária.“  Prichádzali húfy ľudí, volali ich na besedy do škôl? „Nie. Ak sa dakto zaujímal, boli to predovšetkým Pražania. Tí sa u nás vo dvore občas zjavili.“ Ale, ako vraví, po novembri 1989 ich začali každý rok volať na výročie atentátu na Pražský hrad.

„Moja manželka aj dcéra Katka Tomčíková, ktorá dnes býva v Gabčíkovom dome, Jozefova praneter, tam boli viackrát a raz som sa tam dostal aj ja.“Nuž, a nakoniec otázka - mal by sa stať Jozef Gabčík víťazom ankety o Najväčšieho Slováka? „Viete, v tej ankete sú všetci - zakladatelia republiky, športovci... Jozefa, hoci zaplatil tú najvyššiu cenu, by som dnes už na prvé miesto nedával. Žijeme predsa v mieri. Ale do prvej desiatky určite patrí.“

S bustou na pive

„Gabčík na stavbu svojho pamätníka určite dohliadal!“ hovorí Miroslav Bellan. „A dohliada naň dodnes. Veď keď tu v zime spadol strom, iba zázrakom nič nepoškodil.“ Vlastne, mal ho tu mať už dávno, ale komunistom muž, ktorý bojoval vo francúzskej cudzineckej légii a potom prišiel zo Spojeného kráľovstva ako výsadkár, veľmi nevoňal.
„V roku 2013 poslanec mestského zastupiteľstva Peter Fajbík inicioval, aby tu pamätník konečne stál. Veď si zaslúži viac než len pamätnú dosku na dome, kde vyrastal! Zastupiteľstvo vyhlásilo verejnú zbierku, po­dľa prvých výpočtov sme potrebovali až 29-tisíc eur. Za rok sa však vyzbierala sotva tisícka. Tak sme sa to usilovali prezentovať v médiách, boli sme v Prahe a čoskoro sa nám odtiaľ ozval Slovák a poslal štyritisíc eur. Nechcel, aby sme prezradili jeho totožnosť, jednoducho chcel, aby tam ten pamätník stál. Začínali sme s málom, pochopili sme, že na to budeme musieť ísť svojpomocne. Peter Repka, sochár z Poluvsia, navrhol bustu a je určite jedna z najkrajších, aké som doteraz videl. Gabčík sa na nej usmieva! Asi preto, že z pamätníka hľadí priamo na dom, kde prežil detstvo.“ Konečný účet za pamätník bol vďaka nadšeniu staviteľov nakoniec trikrát nižší než pôvodný rozpočet!

A potom rozpráva, ako sa s čerstvo odliatou bustou všetci kamaráti stavitelia najskôr vybrali na kopec oproti pamätníku, aby sa Jozef mohol pozrieť, ako sa zmenila Rajecká dolina. „Poď, Jozef, ukážeme ti to, lebo potom budeš už len na pamätníku.“ Ešte predtým, než bustu inštalovali, si spolu zašli do krčmy na pivko. Rodáci. „Brigádny generál in memoriam, Jozef Gabčík, 8. apríla 1912 - 18. júna 1942,“ znie nápis na tabuli pod bustou. „Veliteľ výsadkovej skupiny Anthropoid...“ Slovák. Jan Kubiš bol z Moravy. Symbolika boja za zachovanie Československa. Sedem schodov k buste, sedem výčnelkov z kamennej steny určených na pálenie sviec. A odtlačok prsta Miroslava Bellana na Gabčíkovom pleci, ktorý si nevšimne nikto, ak mu ho neukáže. Spomienka na to, ako sa budoval pamätník v Poluvsí.

TOP 10 Naj Slovák
TOP 10 Naj Slovák
Zdroj: TASR

Podpis na pohľadnici z Alžírska

Gabčíkova ulica v Rajeckých Tepliciach aj v Žiline, mesto Gabčíkovo pri najväčšom slovenskom vodnom diele... Memoriál Jozefa Gabčíka - beh od jeho rodného domu k Piatemu pluku špeciálneho určenia Jozefa Gabčíka v Žiline. Práve tu sme sa stretli s Františkom Glatterom, majstrom športu, ktorý v živote skákal s padákom 2 206 ráz. „A možno aj viac,“ skonštatuje a dodá, že nie je umenie skočiť, umenie je pristáť.

„Viete, v Žiline bol vždy veľmi silný parašutistický oddiel a naozaj dobrý, lebo sa nám tu nikto nezabil. Tak­že, ani ho nebolo po kom pomenovať. Už v päťdesiatych rokoch sme ho teda chceli pomenovať po Jozefovi Gabčíkovi, ale vtedy nám to nedovolili. Až v roku 1994.“ František Glatter hovorí o prvej buste Gabčíka, ktorú majú v Sieni cti a slávy, o pamätníku pred kasárňami. Potom len tak z ničoho nič spomenie, že Gabčík ho zaujíma aj preto, lebo do francúzskej cudzineckej légie odchádzal s jeho strýkom, tiež Františkom Glatterom. Táto informácia je novinka aj pre Miroslava Bellana.

„No áno, ukážem vám aj pohľadnicu, ktorú som našiel u bratranca. Je z roku 1939 alebo 1940, neviem presne, dátum na nej nie je. Podpísali sa všetci naši, ktorí tam boli, aj Gabčík, a neskôr ju strýko priniesol domov,“ hovorí. Sidi Bel Abbes, Le monument aux morts de la Légion étrangère... Pamätník mŕtvym legionárom. Práve tu sa Jozef Gabčík v septembri 1939 zaradil do vznikajúcej československej zahraničnej armády ako zástupca veliteľa guľometnej čaty 1. pešieho pluku a zúčastnil sa na bojoch o Francúzsko. Keď Francúzsko padlo, dostal sa do Spojeného kráľovstva, kde požiadal o preradenie k letectvu a neskôr ho zaradili do výcviku na plnenie úloh zvláštneho určenia. Pred sebou mal vtedy už len necelé tri roky života.

„Pred dvoma rokmi som bol u Josefa Gavčíka pri Pardubiciach. Je to syn Jozefovho bratranca. Áno, volá sa Gavčík, ale len preto, lebo mu matrikár skomolil meno, keď ho desať rokov pred vojnou zapisoval do matriky. Práve to celej jeho rodine zachránilo život, keď Nemci po atentáte prečesávali protektorátne kartotéky,“ rozpráva Miroslav Bellan. „A viete, čo vám poviem? Josef sa strašne podobá na Jozefa Gabčíka! Keby sa bol dožil vyššieho veku, vyzeral by zrejme presne takto. Usmievavý, láskavý muž. Ale on sa rozhodol inak, položil život za vlasť. Podľa mňa si titul najväčšieho Slováka naozaj zaslúži.“