Píše sa 1. september 1992. Po diaľnici D1 mieri z Bratislavy do Prahy vládne BMW, za jeho volantom sedí šofér Ján Rezník, vzadu sa vezie poslanec Federálneho zhromaždenia Československej republiky Alexander Dubček. Silno prší, fúka vietor, diaľnicu s vyjazdenými koľajami pokrýva vrstva vody. Vládny bavorák na 88. kilometri predbieha Škodu 105 a zhruba po dvesto metroch dostáva šmyk. Limuzína chytí akvaplaning, vyletí z cesty a preletí cez zvodidlá.

Konšpiračné teórie

Šofér škodovky Alojz K. je na mieste nehody ako prvý, vidí, že pasažieri ležia vedľa vraku. Silný náraz ich vymrštil z auta. Šofér Ján Rezník je zranený ľahko. Alexander Dubček si prerazil chrbticu, panvu, rebrá a má mnoho ďalších zranení. Ani jeden z pasažierov nie je pripútaný. Podľa svedka išlo vládne auto rýchlo, odhadoval od 140 do 170 kilometrov za hodinu. Pritom dopravné značenia upozorňovali na riziko šmyku za mokra a počas dažďa bola rýchlosť v tomto úseku diaľnice obmedzená.

Dubčeka s vážnymi zraneniami previezli do nemocnice, vzápätí sa vynorilo množstvo konšpiračných teórií o tom, že nehoda nemusela byť náhoda, ale úkladná vražda a jej cieľom bolo odstrániť nežiaduceho politika. Vyšetrovanie však tieto teórie nepotvrdilo. Šoféra odsúdili pre ublíženie na zdraví na jeden rok väzenia, požiadal prezidenta Václava Havla o milosť, ale nedostal ju. „Pri preverovaní prípadu okolností dopravnej nehody, pri ktorej došlo k vážnym zraneniam bývalého predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR Alexandra Dubčeka, neboli zistené skutočnosti, ktoré by potvrdzovali záver, že úmrtie A. Dubčeka spôsobil trestný čin vraždy,“ vyhlásil pre Tlačovú agentúru SR generálny riaditeľ sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru Jaroslav Ivor osem rokov nato.

Smútok a nepokoj

Alexander Dubček zomrel po troch operáciách 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici. Keď sme sa Pavla Dubčeka, syna legendárneho politika, pýtali na dôvod, odpovedal nám protiotázkou. „Prečo Kennedyho rodina nepátrala po tom, kto dal pokyn, aby mu vzali život? Prečo nepátrala rodina predsedu švédskej vlády Olofa Palmeho, kto stojí za atentátom na neho? Skúste to vy. Možno budete úspešní,“ nabádal nás. Dubčekove vlastnosti, najmä cit pre spravodlivosť, boli stále pre niekoho nepohodlné.

„Nepohodlní sa odstraňujú od počiatku sveta. Zoberte si len Kaina a Ábela. Môj otec bol nepohodlný pre Novotného, Husáka, Havla a mnoho iných,“ zauvažoval ďalší syn Alexandra Dubčeka, Milan. Takisto je presvedčený, že nehoda jeho otca nebola s kostolným poriadkom. „Nemám v rukách nič, na základe čoho by som mohol jednoznačne na niekoho ukázať. Mám len smútok a nepokoj v hlave,“vyjadril sa.

Husáka ušetril

Alexandra Dubčeka pochovali rok po smrti jeho manželky Anny, ktorá zomrela na rakovinu pankreasu. Keď sa jej zhoršil zdravotný stav, zašiel na cintorín Slávičie údolie a so správcom hľadal pre ňu, ale aj pre seba hrobové miesto. Keď mu ho pracovník ukázal, namietal, že je hneď pri vchode. „Nebude to neskromné, keď tu budem na výslní, hneď prvý v rade?“ zamýšľal sa. Kto iný, ak nie vy, by tu mali byť prvý,“odpovedal mu správca. O výrobu majestátneho náhrobku sa postaral syn Pavol.

Pod dohľadom: Alexander Dubčekmi s deťmi, keď neskôr už ako dedo šantil s vnúčatmi, ŠtB mala prehľad o všetkom.
Pod dohľadom: Alexander Dubčekmi s deťmi, keď neskôr už ako dedo šantil s vnúčatmi, ŠtB mala prehľad o všetkom.
Zdroj: Archív

„Ja som vybral aj otcov citát na ňom - Nezahynie ten národ, ktorý sa riadi tak svojím rozumom, ako aj svojím svedomím“.Na rozlúčku s legendou pražskej jari do Slovenského národného divadla prišli tisíce ľudí, medzi nimi mnoho významných zahraničných politikov celého sveta. Dubčekova nečakaná smrť však iba vyhrotila česko-slovenské vzťahy. České politické špičky na čele s Václavom Havlom pohreb odignorovali. Havel zrejme veľmi rýchlo zabudol, že prezidentom sa stal len vďaka Dubčekovej veľkodušnosti a tomu, že sa uspokojil „len“ s funkciou predsedu Federálneho zhromaždenia.

„Ak by som sa stal prezidentom, Husák by utrpel poslednú politickú porážku a stratil by zmysel vlastnej existencie,“vyhlásil vtedy Dubček. Kandidatúru, hoci s obrovskými preferenciami, odmietol aj preto, lebo nechcel, aby vzniklo napätie medzi Čechmi a Slovákmi. „Dubček sa naozaj netajil, že chcel byť prvým ponovembrovým československým prezidentom. Ťažko preto niesol, že sa ním stal Havel. Mali korektný, občas rozporuplný vzťah, no jeden druhého rešpektovali,“vyjadril sa Ľuboš Jurík, ktorý o Dubčekovi napísal biografickú knihu.  

Ďaleko od Dubčekových ideí

Keď sme Pavlovi Dubčekovi povedali, že o jeho otcovi pripravujeme pri príležitosti ankety Najväčší Slovák článok, len mávol rukou. „On si nepotrpel na to, aby sa mu niekto klaňal. Pre neho bolo najväčším šťastím, keď bol národ spokojný. Preto podstupoval všetky možné ťažkosti a riziká. Keby bol myslel na osobný profit, tak v období, keď mu hrozilo nebezpečie, by sa vystískal s mocnými pohlavármi a nič by sa mu nestalo. Celý život tvrdil, že politika je služba občanom. Hovoria to aj dnešní politici, ale nenapĺňajú to. Spoločnosť, kde pribúda čoraz viac hladných a chudobných ľudí, speje k revolúcii. Treba na to myslieť, kým nie je neskoro,“ varuje Pavol Dubček.  

Čistá špina

Alexander Dubček bol celoživotný prívrženec socializmu, no presadzoval ho s ľudskou tvárou. Po rôznych funkciách v strane sa v roku 1960 stal tajomníkom ÚV KSČ. U ľudí postupne získal obrovskú popularitu pre svoju bezprostrednosť. Bežne s nimi komunikoval na ulici, na kúpalisku, do práce chodil mestskou dopravou a pravidelne nav­števoval folklórne slávnosti.

Veľmi sa zasadzoval tiež za slobodu médií. „Precestovali sme s ním mnoho krajín. Vždy sa rád pri niekom pri­stavil. Môj brat sa raz pozastavil nad nejakým robotníkom na ulici a pýtal sa, prečo je ten ujo taký špinavý. „To je čistá špina, od práce. Tú si váž,“ odpovedal mu. Ja zas tvrdím, že horšie ako špinavé ruky od práce je špinavé svedomie,“zauvažoval pred nami Pavol Dubček.

Nehneval sa

 Ruskej strane na čele s Brežnevom sa maniere voľnej spoločnosti nepáčili a trval na zavedení cenzúry médií a odprataní inteligencie. Dubček sa odmietol podvoliť. Nasledoval august 1968 spojený s násilným podpísaním Moskovského protokolu a okupácia. V roku 1970 Dubčeka zbavili členstva v Komunistickej strane Československa a stal sa zamestnancom v Západoslovenských štátnych lesoch. „Prakticky bol väzňom na slobode, pretože ŠtB celú našu rodinu a priateľov neustále monitorovala. Každého, kto k nám prišiel, legitimovali. Napriek tomu k nám chodil Machata, Dibarbora, Kráľovičová, Kňažko alebo spisovateľka Katarína Lazarová,“dozvedáme sa.

Medzi eštebákmi, ktorí na neho boli nasadení, mal aj svojich donášačov. Presne vedel, kedy sa na neho čo chystá a kde má nainštalované odpočúvacie ploštice. So svojím osudom na druhej koľaji bol zmierený a občas si z prenasledovateľov, ktorí mu boli neustále v pätách, vedel vystreliť. „Keď som išiel okolo budovy Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, necítil som v sebe žiadne emócie, ani hnev. Bola to pre mňa budova, ktorá symbolizovala vrtošivosť osudu a politickej premenlivosti,“ povedal. Viac ako čokoľvek iné ho vzalo, keď o ňom v škole hlásali nepravdu. „Moja vnučka to už nevydržala počúvať, vstala a povedala - To nie je pravda, čo hovoríte. Môj dedko je dobrý človek,“zaspomínal si Dubček so slzami v očiach na sklonku života.

Obhajca: V ankete RTVS preferuje Dubčeka bývalý hokejista Jozef Golonka.
Obhajca: V ankete RTVS preferuje Dubčeka bývalý hokejista Jozef Golonka.
Zdroj: Archív

Múzeum mu zriadia Turci

Podľa Pavla Dubčeka, na úroveň jeho otca ešte nedorástol žiaden politik. „Vniesť do politiky ľudskú tvár je ťažké, pretože tlak na nich je zo všetkých strán obrovský. Boj cez médiá je neraz neúnosný, takže nie je ľahké byť sám sebou. Slušní novinári sú napriek tomu pre politika prínosom. Nie je dobré nadávať na národ. Nie národy sú zlé. Problém je, že v každom období prišli bezohľadní a chamtiví politici. Možno sa niekedy vynorí aj niekto, ako bol môj otec. Mohol by byť vzorom pre iných politikov,“ vyznáva sa. Hoci je v Dubčekovom rodnom dome v Uhrovci zriadená expozícia s jeho fotografiami a písomnosťami, podľa Pavla Dubčeka by si zaslúžil vlastné múzeum.

„Aj som sa hanbil, keď sa v tureckom parlamente čudovali, prečo otec nemá na Slovensku múzeum. Ja som sa snažil, ale nemal som dosť síl na jeho zriadenie. A oni, že to nevadí a pomôžu mi,“ vraví a významne dodáva, že vo svete je aj veľa ulíc a univerzít, ktoré nesú jeho meno. „Viem, že má napríklad ulicu v indickom meste Dillí, v tureckom meste Ankara po ňom pomenovali najdlhšiu ulicu a detský park, kde má aj svoju sochu. Tú má i na univerzite v Madride,“vraví. Množstvo ulíc a pamätníkov má tiež na Slovensku. V Česku sme sa však okrem pamätníka v Humpolci, kde sa mu stala nehoda, nedopátrali k žiadnej ulici, ktorá by pripomínala najväčšieho bojovníka za spoločnú republiku Slovákov a Čechov.