Existuje len jeden filmový záznam, ktorý zobrazuje Milana Rastislava Štefánika (†38). Na ďalekej Sibíri kráča energický muž v uniforme, obklopený inými dôstojníkmi, napriek tomu priťahuje pohľady. Francúzskeho generála so slovenskou krvou predchádzal bájny chýr. Ale mnohí, keď sa s ním stretli prvý raz, vraj zostali v rozpakoch. Stál pred nimi útly a vychudnutý chlap, vysoký len 162 centimetrov, s nepeknou pleťou a plešinou.

Stačila však chvíľa a zabudli na nedostatky. „Arbiter elegantiarum,“ aj tak ho opísali pamätníci. Dokázal ihneď upútať mužov, ale aj krásne ženy z najvyšších kruhov. A tie sa, keď im dával zbohom, nehnevali. Naopak, o Milanovi písali knihy plné lásky.

Nezostalo pri frázach

V ankete Najväčší Slovák, ktorej výsledky zistíme na RTVS v galaprograme 1. mája, bodoval rodák z Košarísk právom. A či vyhrá? To je otázka. Stotožniť sa s ním môže málokto z nás, len s lupou by sme našli človeka, ktorý za taký krátky život stihol toľko ako Štefánik. Hoci panské dieťa evanjelického farára, do vrecka mal hlboko, a keďže počas štúdií sa nemal za čo najesť, vypestoval si chronické žalúdočné vredy a tie ho kvárili celý život. No výpočet Štefánikových zásluh, nielen národných, nemá konca. „Dostal dar od Boha a stále išiel naplno,“ povedia vám aj v jeho rodných Košariskách.

Aj sto rokov po generálovej smrti, hoci príbuzní sa rozleteli do sveta, tu stále cítiť ducha Milana Rastislava. Staré chalupy sú malebne upravené, evanjelická fara, odkiaľ budúci astrónom pozoroval hviezdy, dnes vyzerá ako z katalógu - vďaka anonymnému darcovi, ktorý nechcel zverejniť meno. Na nádvorí síce chýbajú kvety, ktoré tam podľa dobových fotografií pestovala Milanova mama, no vnútri je skutočný poklad. Zariadenie bytu, v ktorom Štefánik vo Francúzsku žil. Medzi obrovskými cestovnými kuframi vidíme predmety neuveriteľnej hodnoty, ktoré si priniesol z ciest, kožušinu zo šelmy či extravagantný bicykel, na ktorom možno jazdil po Paríži.

A to tam prvýkrát pricestoval takmer bez peňazí. Ako cudzinec roky nemal nárok na dotáciu výskumu, napriek tomu sa stal svetoznámym astronómom. Šesťkrát s výpravou vystúpil na Mont Blanc, s teleskopmi sa terigal po severnej Afrike, navštívil Turkménsko, Brazíliu, Ekvádor, Tichomorie. V pozostalosti nachádzame nákresy vynálezov, ktoré nemal čas dať si patentovať. Potom prišla prvá svetová vojna, keď sa francúzske letectvo vďaka Štefánikovi začalo riadiť meteorologickými predpoveďami. Nebezpečný srbský front prežil len tak-tak. Zvlášť dramatický bol jeho let do Talianska, kde skončil na operačnom stole.

Nato prišiel do parížskeho salóna madame de Jouvenel, kde si podával ruku s najvýznamnejšími predstaviteľmi krajiny. Podľa niektorých otvorene vedel so ženami flirtovať, podľa iných nezostalo pri frázach. „Pretože pani de Jouvenel sa do nášho krajana vášnivo zamilovala, o čom svedčí množstvo zaľúbenej korešpondencie. Pri jednej z recepcií v jej salóne potom hosťom ukázala spálňu, kde ‚strávila nezabudnuteľnú noc so Štefánikom‘,“tvrdí historik Miroslav Musil.

Jediná fotka, na ktorej sa Milan Rastislav smeje: Takýto imidž mal až do prvej svetovej vojny.
Jediná fotka, na ktorej sa Milan Rastislav smeje: Takýto imidž mal až do prvej svetovej vojny.
Zdroj: Archív

Sex s dohrou

Život Štefánika pripomínal príbehy Indianu Jonesa či Jamesa Bonda, ibaže Milan Rastislav bol skutočný. Dnes ho poznáme z notoricky známej fotografie. Neusmieva sa na nej, hoci tak vraj robil stále. Škaredá pleť ako dôsledok ovčích kiahní z detstva je vyretušovaná. Cez obrázok nevnímame auru aristokrata, schopnosť rýchlo sa s každým spriateliť ani jeho rozprávačský talent. A ženy?

Okrem madam de Jouvenel ich bolo neúrekom, veď zasnúbený bol minimálne štyrikrát. „Nebol sukničkár, on sa do nich naozaj zamiloval. Ale nikdy ich neopúšťal chrapúnsky. Rozchádzal sa kulantne so slovami - ‚Nie som hodný ženy ako vy, nemôžem vás na seba viazať, mali by ste ísť ďalej a spoznať lepšieho muža‘,“ hovorí Mariana Čengel Solčanská, autorka knihy Generál, v ktorej vykreslila Štefánika všelijako, len nie pateticky.

„Milan bol škaredý chlap. Nízky a plešatý, ale sexi. Žil sexi život, mal sexi povolanie a dostal každú ženu, na ktorú ukázal. Musel mať charizmu, akú si my nevieme predstaviť,“ zostáva presvedčená. Škoda len, že taký výklad Štefánikovho životného štýlu je pre jeho žijúcich príbuzných až príliš strhujúci. Generálova sedemdesiatdvaročná praneter Tamara Dudášová, rodená Štefániková, sa neprehrýzla cez viac než druhú stranu.

„No to mi ani nehovorte, to bude mať inú dohru... Svojmu otcovi som sľúbila, že budem chrániť meno Štefánika, šíriť to, čo všetko dokázal. Ale to takých ľudí nezaujíma, ale lacné senzácie áno,“ prežehnávala sa v mysli pani Tamara, keď sme s ňou hovorili. „Uvedomujete si, že on bol vychovávaný na evanjelickej fare v určitom duchu? To u nás bolo zakorenené. Preto sa nečudujte, že ma ide šľak trafiť,“ zahundrala si praneter slávneho Slováka, ktorá si ctí jeho pamiatku.

Muž s očami morského prúdu

No pozor, prvý slovenský akt, ktorý nafotil práve on - počas vedeckej misie na Tahiti -, naznačuje Štefánikovu otvorenú myseľ. Nahá exotická kráska sa uprene pozerá do fotoobjektívu, za ktorým stojí tatahiofetia (človek, ktorý počíta hviezdy) či eripene hapate (muž s očami farby morského prúdu medzi koralovými útesmi), ako mu domorodci hovorili. Podľa súdobých pamätníkov bola tmavovláska do Štefánika taká zamilovaná, že keď odchádzal, plávala za loďou, až kým sa načisto nevysilila. Mohlo sa stať, že po ostrove začal neskôr behať modrooký Tahiťan? Je naozaj možné, že pri Štefánikovom životnom štýle nesplodil ani omylom potomka?

„No je to veľmi pravdepodobné, ak neobjavil nejaké taje antikoncepcie,“ usmieva sa Čengel Solčanská. Nevylučuje to však ani blogerka Monika Holečková, ktorá vedie pozoruhodnú stránku pandorinaskrinka.sk, zaoberajúcu sa Štefánikovou dobou. „V spomienkach jeho pamätníkov som sa zatiaľ nič také nedočítala. Mal sex so ženami, aj keď nie so všetkými, s ktorými bol v kontakte. Ale či to viedlo k potomstvu, neodvažujem sa povedať,“ podotkla a dodala, že „v roku 1916 sa mu zhoršilo zdravie na srbskom fronte“. „Mal obdobia, keď zomieral, a tie sa striedali s obdobiami, keď bol v pohode. Napríklad na Tahiti prežil pekné chvíle. Ak nejakých potomkov zanechal, tak budú tam,“ doplní blogerka.

Sprievodcu zo Štefánikovho rodného domu však rovnakou otázkou zaskočíme. „Fúha, toto je veľmi citlivá téma,“povzdychne si Ma­rián Imriška, ktorý sa na Štefánika v mladých rokoch tak trochu podobá. Výklad robí turistom v prvej osobe a v uniforme. „Ľudia to neradi rozoberajú, ale v tomto sa mi Milan zdal ako distingvovaný, dokonalý džentlmen,“zamyslí sa nahlas.

TOP 10 Naj Slovák
TOP 10 Naj Slovák
Zdroj: Emil Vaško

A tým naozaj bol

Ako totiž vieme, ženou jeho života sa stala cnostná talianska markíza Giuliana Benzoniová. O ruku ju požiadal ako hrdina z románu, hneď na druhý deň, ako ju spoznal. „Zrazu ako mágiou mal v rukách malé puzdro a nasledovali tieto slová - ‚Získal som tento kameň na Tahiti.‘ A dodal neistou taliančinou - ‚Vždy som ho nosil u seba pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou.‘ Vládala som len kývnuť na jeho neuveriteľnú ponuku a zozbierala som odvahu opýtať sa ho na jeho meno,“ spomínala Giuliana neskôr v memoároch. Po tragickom skone Štefánika, pred ktorým jej zásahom osudu stihol napísať dojemný srdcervúci list, sa nevydala. Blízkym priateľom však priznávala, že s Milanom nestrávili spoločne viac než dva týždne čistého času.

„S Giulianou sa videl vždy iba v prítomnosti gardedámy. Bola vysokopostavená šľachtičná, bolo nemysliteľné, aby zostala so Štefánikom sama,“ myslí si Mariana Čengel Solčanská. Ani Tomášovi Garriguovi Masarykovi, ktorý celý život prežil s jednou ženou, nedávali Štefánikove flirty, ako im hovoril, spávať. „Ešte v roku 1916 napísal, že sa v Paríži často spolu prechádzali uličkami a Milan ‚mněl různé slabůstky‘. Čo pod tým myslel, nekonkretizoval. Iba sa na tom smial popod fúzy,“ upozorňuje nás na dobový zápis blogerka Monika Holečková. Nakoniec, úprimnosťou Milanovho citu voči Giuliane, vnučke vplyvného talianskeho politika, si Masaryk najprv vôbec nebol istý.

Aj podľa Marianny Čengel Solčanskej by sa naša pozornosť mala upriamiť aj francúzskym smerom. „Myslím, že žena, ktorú nevedel doceniť, bola novinárka Louise Weis­­­­sová. Úžasná osobnosť, veľká žena, najväčšia Európanka,“ hovorí, pretože práve Louise sa vedela astronómovi zo Slovenska ako jediná intelektuálne vyrovnať. Napriek tomu mu prejavuje zúfalú oddanosť. „Budem nežná, ak budete chcieť, aby som bola nežná, mlčanlivá, ak budete chcieť, aby som rozjímala, aktívna, ak budete potrebovať moju inteligenciu,“píše mu a nakoniec ho aj sama požiada o ruku. Dôkaz o Louisinej láske ešte aj dnes nachádzame v Košariskách. Na starej fare visí na stene sekretár so zlatým monogramom LW. „Louise sa snažil slušne odmietnuť, ale nechcel ju uraziť, tak tento dar prijal,“upozorní nás sprievodca.

Netypický Slovák

Zaľúbenej Parížanke Milan Rastislav, ktorý je o trinásť rokov starší, neskôr oznámi, že sa zasnúbil s tmavovlasou Taliankou. „Neoženíte sa s Giulianou, nebudete patriť žiadnej žene, tak ako ste nedokázali byť môj,“ odvrkne mu Louise. Weissová je dnes najznámejšia francúzska feministka a politička, ktorej meno nesie budova Európskeho parlamentu v Štrasburgu. Na Štefánika spomínala o desiatky rokov so slzami v očiach a až do svojej smrti v roku 1983 uschovávala lupene ruže, ktorú jej raz daroval na vlakovej stanici v Paríži. A Giuliana? Podľa starých archívov ju ako vzácneho hosťa s otvorenou náručou vždy vítal Masaryk, už ako československý prezident, na zámku v Lánoch. Košariská naposledy navštívila v roku 1968.

Šťastie teda Milan Rastislav Štefánik nenašiel po boku žiadnej ženy. Miesto toho, aby si užíval postavenie a venoval sa aspoň jednej naplno, opakovane dával prednosť životnému poslaniu. Všetku energiu vložil do toho, aby Slovensko získalo na mape Európy lepšie postavenie. To sa mu aj podarilo, no on sám sa živý do vlasti už nedostal. Onedlho to bude sto rokov, čo sa domov ponáhľal lietadlom v zlom počasí a neďaleko Ivanky pri Dunaji tragicky zahynul.
Či sa tento renesančný muž, hodný nasledovania, v ankete RTVS dostane až na samý vrchol, ťažko povedať. Veľmi výstižne to pomenovala Čengel Solčanská. „On bol netypický Slovák. Správal sa a žil, ako keby Slovákom ani nebol. Ako keby nám padol z neba. Mal slobodnú myseľ, nebál sa, nebál sa ľudí ani diaľok. Nebol upätý na našu rodnú hrudu pod Tatrami, vedel, že svet je široký a že nám patrí…“