Vďaka mobilizácii všetkých bezpečnostných a zdravotníckych zložiek sa nám podarilo zvíťaziť nad nebezpečným koronavírusom v priebehu niekoľkých dní - pochválil sa na tlačovej besede premiér Peter Pellegrini. „Chcel by som sa im všetkým verejne poďakovať. Ukázali sme, že disciplínou, odvahou a obetavosťou dokážeme ochrániť Slovensko aj pred najzákernejšími hrozbami.“

Týždenníku PLUS 7 DNÍ sa podarilo zistiť, že to celé s bojom proti vírusu bolo trochu inak. Je pravda, že nebezpečnú nákazu z Číny u nás zaregistrovali. No a potom, po niekoľkých dňoch, záhadne zmizla. Čo sa teda vlastne stalo? Odpovede sme sa dopátrali na bratislavskom letisku.

Je sychravý januárový deň. Medzi cestujúcimi, lenivo tlačiacimi vozíky s batožinou k odletom, pozornosť púta smutný, nahnevaný muž. Aj keď by zjavne chcel mať od všetkých pokoj, farba jeho pokožky ako magnet priťahuje pohľady okoloidúcich - je modrá. Najprv gestami naznačuje, aby sme šli niekam do hája, nakoniec súhlasí s krátkym rozhovorom.

„Hej, ja som ten slávny koronavírus,“ šokuje nás hneď na úvod. „A čo mám z toho. Len nekonečné cestovanie, nekonečné stretnutia s otravnými ľuďmi a žiadne peniaze.“ Zaujímalo nás, prečo sa rozhodol tak rýchlo opustiť Slovensko. „Žartujete? Prekvapuje ma, že tu vôbec ešte niekto žije,“rozčúlil sa pán koronavírus a potom konkrétne špecifikoval svoje výhrady voči našej krajine. „Že ma monitorujú, na to som už zvyknutý. Ale tu to sledovanie prekračuje únosné medze - nahrávky, zvukové záznamy,prepisy komunikácie cez rôzne aplikácie. A s nimi súvisiace vydieranie.“ Oveľa viac ho rozčertila všadeprítomná korupcia. „Keď som sa chcel dostať niekam do lepšej spoločnosti, debata sa okamžite obrátila na úplatky - percentá, hotovosť, všimné, všelijako im hovorili,“ sťažuje sa. „Áno, skolil som zopár ľudí vo fabrikách pri pásoch, ale to je v podstate jediné, k čomu som sa dostal. Vôbec ma to neuspokojuje,“ vysvetľuje. „Ak som chcel zabíjať chudobných robotníkov, to som mohol zostať v Číne, nemusel som merať takú dlhú cestu.“

Oprie sa do vozíka a urýchleným krokom sa poberie do útrob letiska. Ešte sa ho stihneme opýtať, kam má namierené. „Niekam, kde si ma - aspoň dúfam - budú viac vážiť,“ zakričí a už si nás viac nevšíma.