Hana Lasicová vyzradila tajomstvo otca Milana (†81): Viem, ako zbalil mamu Magdu. Sedel a iba…

HANA LASICOVÁ (43), s ktorou sa zhovárala redaktorka FELÍCIA BORONKAYOVÁ, napísala o otcovi dve zásadné knihy. Prvá – Všetko o mojom otcovi – vznikala ešte v spolupráci s ním, kde formou rozhovorov preberali súkromné záležitosti. Druhá – Milan Lasica – sa venuje tvorbe a vznikla po jeho smrti.

Ktorá z nich sa vám písala ťažšie?
Jednoznačne prvá. Bol to otcov nápad. Neviem, či ste s ním niekedy robili rozhovor, ale on bol veľmi ťažký respondent.

Robila, ale vtedy sa usiloval. Pri vás nie?
Pôvodne sme ju chceli robiť tak, že sa stretneme niekde v kaviarni alebo v reštaurácii a budeme sa rozprávať. Trvalo to dlho, až som pochopila, že takto to nepôjde. Nakoniec sme si už len e-mailom posielali otázky a odpovede.

Preto sú tie odpovede také stručné. Keby ste sa zhovárali zoči-voči…
Boli by ešte stručnejšie. Áno alebo nie. Pochopila som, že potrebuje čas, aby si odpovede premyslel.

Pán Lasica sa tak trochu rád mancoval. Ako odznelo na nedávnom krste, tvrdil, že ho nič nezaujíma, že ide na rozhovor, ale nechce sa mu, že ide niečo nahrať, ale bude to poslednýkrát, čo nedodržal. A raz, keď ste odchádzali od starej mamy Weselej, oprel sa o výťah a vyhlásil: Ja sa už nepreslávim.
Mával aj takéto melancholické chvíle. Zaujímavé bolo, že nám tvrdil, že si nič neodložil, že dokonca nemá ani žiadne fotografie z detstva, tváril sa, že mu už na ničom nezáleží, nechajte ma na pokoji, nerobte o mne dokument. Keď sme však jeho pozostalosť našli, uvedomili sme si, že mu na tom záležalo. Samozrejme, vekom sa človek odpúta od pozemských vecí, ale to, že si toho toľko odložil, napríklad recenzie divadelných kritikov, svedčí o tom, že predsa len chcel, aby tu po ňom niečo ostalo.

A nie je toho málo. Čo sa týka tvorby, s Julom Satinským nemali na ružiach ustlané. V prepočte ich charakterizuje asi pätnásť rokov zákazov. Muselo to byť frustrujúce, veď od muža sa očakáva starostlivosť o rodinu. U vás to bolo skôr tak, že vás a sestru Žofiu mladšiu o rok vzala mama do Prahy na nakrúcanie, aby bolo z čoho žiť.

Otec vždy hovoril, že naposledy sa na divadelnú sezónu tešil v divadle Lasicu a Satinského Na korze. Čiže všetky tieto zákazy, a teraz už nechcem hovoriť v trpnom rode a poviem to tak, ako to bolo, čiže keď mu Slováci a Česi zakázali hrať, zobrali mu radosť z divadla. Tá sa mu už nikdy úplne nevrátila a postupne jeho tvorivá sila vyprchala.

Veľmi tvorivé obdobie mali ako dvojica L+S koncom 60. a začiatkom 70. rokov. Ako poslednú uviedli hru Ako vzniká sliepka v Brne v roku 1972. Zrazu sa to uťalo a nemohli tvoriť až do 80. rokov. Hru Náš priateľ René zakázali týždeň pred premiérou v roku 1980. A Deň radosti sa dočkal premiéry až v roku 1986.

Áno, v podstate štrnásť rokov absolútnych zákazov je pre umelca veľmi frustrujúcich. Najmä ak sa udejú v najväčšom tvorivom rozkvete. Keď mal pred päťdesiatkou, písať novú divadelnú hru sa už nechcelo ani Julovi. Z otcovho denníka z 80. rokov cítiť veľmi veľkú frustráciu a súčasne potrebu vytvoriť niečo veľké. A je tam aj veľká zlosť, čo si možno u môjho otca veľa ľudí nevie predstaviť. Ale keď si prečítate jeho denník z rokov 2009 až 2015, ktorý vyšiel pod názvom V krátkosti, v ňom už vidno, že si v podstate naplnil svoje ambície a zmieril sa s osudom.

V časoch, keď nemohol tvoriť, sa našlo pár ľudí, ktorí mu hodili pomocné lano. Nepísal síce pod svojím menom, ale aspoň čo-to zarobil. Napríklad u Karla Gotta.
S ním spolupracoval tak, že mu písal scenáre na koncerty s vtipnými bonmotmi. Gott to zobral na seba a potom tie peniaze otcovi vyplatil. No spravil pre neho aj viac. Keď bola napríklad dvojica L+S zakázaná, dovolil si veľkú vec. V roku 1978 ich pozval do svojho programu v Slanom. Dnes si ani nevieme predstaviť, čo si dovolil a že to chcelo poriadnu odvahu.

Ďalší človek, ktorý otcovi veľmi pomáhal, bol Tomáš Janovic. Ten sa buď pod pesničku podpísal svojím menom, alebo ho pridal k otcovmu, aby bola garancia, že to prejde cez cenzorov. A neskôr dal otcovi všetky peniaze.

Občas sa vraj stalo, že mu niekto nezaplatil vôbec.

To neviem. Ale stalo sa, že niekto si zvykol, že tam vidí svoje meno, a už sa toho nechcel vzdať.

Takýto prípad je zrejme Pacho, hybský zbojník. Pokiaľ viem, väčšinu textu napísala dvojica Lasica-Satinský. Keď si však dnes vyhľadáte autorov, ich mená tam nenájdete ani po desiatkach rokov. Tieto veci ste potom riešili ex post?
To sa nedá vyriešiť. Nijako. Ani neviem, ako by sa to dalo spraviť, lebo to by sa ľudia, ktorí sú niekde uvedení ako autori, museli autorstva formálne vzdať.
Aj nedávno nás kontaktovala LITA, že ako to vlastne je s Plnými vreckami peňazí a piesňou Na Miami v pote tvárí, lebo v rozhlasovej databáze je ako autor uvedený Tomáš Janovic, hoci pán Bázlik tvrdil, že autorom je výlučne Milan Lasica. Na platni sú zase uvedení obaja. Ako to presne bolo, už my nezistíme. Otec takéto veci na pravú mieru neuvádzal, bol mnohým ľuďom v prvom rade vďačný, a to platilo aj v prípade Ťapákovho filmu, a už na nejakom spätnom autorstve asi nechcel bazírovať. V tom bola jeho veľkosť, jeho nadhľad.

Popri práci a zákazoch fungoval ako muž hľadajúci spriaznenú dušu. Svojimi textami nenápadne balil Marcelu Laiferovú. Potom vraj nevedel povedať, že sa nechce ženiť, a na desať rokov skončil v manželstve so Zorou Kolínskou. A nakoniec prežil 41 rokov s vašou mamou. To je v knižke takisto veľmi stručne. Viete o tom viac?
Je to tam stručne, lebo to aj bolo stručné. Spoznali sa, keď mala mama trinásť rokov. S jej sestrou Emíliou chodil na VŠMU, čiže moju mamu spoznal v Banskej Štiavnici vďaka nej. Neskôr písal pesničku do hry Senzi mama, kde hrala. Potom spolu účinkovali v Divadle Na korze, a keď ho zrušili, presunuli ich na Novú scénu, samozrejme, nie spolu a malo to svoje úskalia.

Pán Lasica sa netajil tým, že nevedel dáme, ktorá ho zaujala, slovami prejaviť náklonnosť. Ako postupoval teraz? Nosil jej kvety? Písal básne?
Na Novej scéne dali otca s Julom najskôr do spevokolu, až neskôr, okolo roku 1978, do činohry. A tam sa zblížili, ale v podstate tak, že mama chodila za Julom, s ktorým sa rozprávali o pesničkách, literatúre, knižkách a divadle. No a otec tam sedel a mlčal. A mlčal. Nikto nevedel, čo si myslí.

Až spolu v roku 1979 účinkovali v televíznej inscenácii Ťaví zadok, v úlohe milostného páru. No a tak nejako sa dali dokopy. Myslím si, že to nebolo extra romantické. Vraj si povedali, ak máme byť spolu, uvidíme, či môžeme mať deti, keď nie, tak to nemá zmysel.

To, že deti spolu mať môžu, zistili pomerne rýchlo, lebo keď sa v roku 1980 brali, bola mama s vami asi vo štvrtom mesiaci tehotenstva.
V piatom. Brali sa v októbri a ja som sa narodila vo februári.

Vy a Žofia ste boli ako deväť- a osemročné s mamou vo Viedni, kde pôsobila ako veľvyslankyňa, a otec tu ostal sám. Kto sa o neho vtedy staral?
Je čudné, že sa na to pýtate, lebo ja som už z generácie, ktorá nerieši, či dokáže muž žiť sám. Podľa mňa sa vedel o seba postarať. Neviem, či bola Zora Kolínska žena, ktorá by okolo neho obskakovala a každý deň mu varila. To zažil možno prvýkrát naozaj až s mamou.

Čiže podľa mňa ho netreba podceňovať. Hoci bol zo staršej generácie, veľmi dobre fungoval sám. Vedel udržať poriadok, vedel si aj navariť. Nikdy sme sa nebáli, čo s ním bude. Myslím, že v tom čase chodieval častejšie na obedy k mame, ktorá sa z toho veľmi tešila.

Ja ho nepodceňujem, ale my sme ho poznali v prvom rade ako človeka, ktorý niekde hral, moderoval, bol vtipný a zabával nás.
Všetko vedel spraviť. Keď sa mama vrátila z Viedne, zamestnala sa v Brne, starala sa o český paralympijský tím. Ja som išla študovať naspäť do Rakúska a otec bol v podstate celý týždeň sám so sestrou a fungoval ako ten rodič, ktorý sa stará. Takže hoci mama o ňom stále hovorí, že on v domácnosti nerobil nič, ponechaný sám na seba bol naozaj sebestačný.

Časom ste sa so sestrou dostali do štádia, keď sa patrilo vážnejšiu známosť predstaviť rodičom. Mal otec vo zvyku podrobiť budúceho zaťa výsluchu?

My sme mali na rodičov veľké šťastie. Otec síce nebol veľmi komunikatívny, nevedel vyjadriť svoje city banálnym spôsobom, neznášal banalitu. Nikdy mi však nepovedal, toto nemôžeš, toto sa mi nepáči. To isté platí aj o našich láskach. Nepamätám sa, že by k nim mal nejaké poznámky. S mojím partnerom sa nejako extra nerozprával, a keď áno, tak úsečne, akoby tu bol odjakživa.

Pán Lasica chodieval rád do kina, väčšinou sám. Na kávičky do podnikov, kde si čítal noviny, spoločnosť takisto nepotreboval?
Zrejme nie, lebo aj jeho pracovná korešpondencia vyzerala tak, že mu niekto napísal dlhý e-mail a on odpísal OK. Preto si nemyslím, že by sa s niekým stretával na káve, on by nezniesol rozprávať sa s niekým o niečom veľmi dlho.

Jediní ľudia, s ktorými sa pravidelne stretával na káve, boli Tomáš Janovic a právnik, doktor Hrtko, s ktorým chodil aj na golf. No nemyslím, že sa pri tom zhovárali. Viem, že s Tomášom Janovicom väčšinou na káve spoločne mlčali.

Ten golf ma zaujíma. Na jednej strane si otca pamätáte, ako stále ležal, ale pri tomto športe treba pomerne veľa a dlho chodiť. Ako sa k nemu vôbec dostal?
Objavil ho už v 70. rokoch, ale potom to na dlhý čas zaspalo. Keď mu po revolúcii niekto navrhol, aby sa k nemu vrátil, veľmi sa mu zapáčil. Navyše mu lekár povedal, že mu to predĺži život, tak sa toho chytil; zo začiatku chodil pešo, neskôr na golfovom vozíku. Našiel si partiu, chodievali spolu dokonca na turnaje, neskôr i do zahraničia. Odleteli napríklad do Portugalska, a kým ostatní behali po Lisabone, otec s partiou boli na greene. Golfu naozaj prepadol a myslím si, že mu skutočne predĺžil život, lebo to srdce mal náchylné na choroby.

Zaujímavý vzťah mal k televízii. „Je to sila zvyku, lenivosť a akási zvrátená zvedavosť,“ vysvetlil vo vašej spoločnej knihe dôvody, prečo jej venuje pozornosť. Mimochodom, keď začala vysielať, mal šestnásť rokov a prvý televízor si kúpil v 24 rokoch.
Na toto sa aj mama vždy hnevala, že on vlastne pozeral všetko.

Napríklad Súdnu sieň a Panelák.
On to mal rád. A ešte športové prenosy. Okrem toho mal veľmi rád filmy, komédie alebo filmovú klasiku z 30., zo 40. a z 50. rokov. Z komerčnejšieho súdka obľuboval filmy o Jamesovi Bondovi. Keď ešte vychádzali na kazetách, kúpil si všetky.

Ďalšia vec, ktorú by o ňom málokto povedal, bola jeho nákupná vášeň.
Mal neuveriteľnú schopnosť v tom, že nám vedel kúpiť všetko. Vôbec sa nepýtal, čo chceme. Nakupoval podľa seba a vždy to malo hlavu a pätu, veľkosti sedeli. Čím bol darček exotickejší, tým lepšie. Kupoval kabáty, kabelky, odborník bol na topánky, mame ich kupoval pravidelne. Ja som raz od neho dostala lodičky od Jimmyho Chooa a na posledné Vianoce mi daroval červené kožené nohavice.

Nakupoval všade. V Londýne, Manchestri, v Poprade aj v Košiciach. Ku každému výjazdu s reláciou Sedem patrilo behanie po obchodoch. Oľga Feldeková a Eňa Vacvalová mi hovorili, že tam omaciaval látky a rozmýšľal, čo kúpi dcéram a vnučkám.

Čím ste ho, naopak, dokázali potešiť vy?
Napríklad sme mu so sestrou vydražili knižku Woodyho Allena s podpisom, kúpili podpis Ernsta Lubitscha či jedno z prvých vydaní Bernarda Shawa.

Keď pán Lasica odišiel, ostali po ňom veci, ktoré vaša mama darovala. Golfové palice dostal Ady Hajdu, klavír Ľubica Čekovská …
Michal Havran dostal baloniaky, pretože v Bratislave nebolo veľa známych, ktorí boli vysokí ako otec.

Čo ste si z jeho pozostalosti vypýtali vy?
Knihy z nesmierne rozsiahlej knižnice, asi sto. Vybrala som si také, ktoré sa mi buď viazali k otcovi, alebo mali osobné venovanie. Zvyšok knižnice sme venovali VŠMU, kde je aj knižnica Milana Lasicu.