Pohreb Štefana Kvietika: Prehovoril syn Martin. Rozlúčka na javisku SND, kde sa politikárči?

Štefan Kvietik (†90) vo svojej vile, ktorú s manželkou Evou vlastnil len pár krokov od Bratislavského hradu, žil do konca života aktívnym životom. Stretával sa s rodinou, priateľmi, pomáhal s drobnými prácami v domácnosti či záhrade a skvele mu fungovala aj hlava. Svoj vysoký vek si ale uvedomoval a vedel, že do konca mu veľa času neostáva.

Napriek tomu bola jeho smrť pre obstojnú fyzickú kondíciu prekvapením. „Bolo to veľmi rýchle,“ vyjadril sa pre PLUS 7 DNÍ hercov syn, finančník Martin Kvietik. Ani tri dni po skone Štefana Kvietika nie sú známe presné detaily poslednej rozlúčky. „Ešte trúchlime,“ hlesol Martin v rodičovskom dome, kde je teraz oporou svojej mame, pani Eve. Či už stihli prísť zo zahraničia hercove dve dcéry Ľuba a Ivica, nevedno.

Majster Kvietik opustil Slovenské národné divadlo už v roku 1996, no Slováci ho dodnes velebia nielen ako skvelého umelca, ale aj ako človeka s triezvym svetonázorom a obrovskou pokorou. Dôvodom jeho odchodu bola nepríjemná atmosféra a intrigy, pre ktoré dal erbovej inštitúcii zbohom aj jeho najväčší kamarát Karol Machata a Jozef Kroner. Do divadla sa vracal, len keď pri posledných rozlúčkach odprevádzal kolegov na onen svet.

Prekvapujúco pozvanie do SND neodmietol, keď pri príležitosti jeho 90. narodenín zaradili do repertoáru predstavenie Vojna a mier, kde kedysi exceloval v postave kniežaťa Bolkonského. Dávna krivda a ťažké srdce na našu prvú scénu v ňom ale driemali stále. Aj preto je otázne, či rodina privolí, aby mal majster Kvietik poslednú rozlúčku aj na doskách Slovenského národného divadla. Podľa našich informácií ponuku pozostalí pána Kvietika už dostali, no ešte sa nerozhodli, či ju využijú.

Majster bol totiž roztrpčený aj z toho, že aktuálne sa na javisku, kde by mala prebiehať dôstojná rozlúčka po predstaveniach, politikárči. „Viete, ja som nikdy nebol človek, ktorého sa nedotýka to, čo sa okolo neho deje. Na politikárčenie ale treba mať hrošiu kožu. Ja, keď som istý čas pôsobil v politike, vnútorne ma to ničilo. Bol som z toho jednoducho chorý, radšej som odišiel,“ povedal PLUS 7 DNÍ otvorene.

Kvietik dostal počas svojho života množstvo uznania, cien, aj ocenení, no priam mimoriadne si vážil slávnosť, ktorú na jeho počesť usporiadali v rodných Plachtinciach. Keď ho privítali chlebom a soľou a vyznali sa mu z obdivu, neskrýval slzy dojatia. Prehovoril k nim s rukou položenou na hrudi. „Z môjho úprimného Kvietikovského srdca vám veľmo pekne ďakujem za túto neobyčajnú a pre mňa vzácnu chvíľu. Prepáčte mi ale, že vstupujem medzi vás v takomto stave. Toto nie je fór. Je to moja tretia noha,“ poukázal na drevenú paličku, ktorou si pomáhal pri chôdzi.

"Môžem len poďakovať tamtomu hore, že som prežil, a ak som ponúkol nejakú hodnotu, niekoho oslovil, urobil radosť, či dojal tak, že sa mu roztvorilo srdiečko a aspoň na chvíľu videl svet krásny, nežil som márne. Dôležité je, že som medzi vami a že som skutočne šťastný. Z vašich tvárí cítim veľkú lásku. V dnešnej dobe je už veľká vzácnosť, že sa vieme na seba usmiať, objať sa, podať si ruku a povedať milô slovo. Spoločne prosme posolstvo lásky, porozumenia a pokoja, aby rozprestrelo božské ochranné krídla nad naším krásnym Slovenskom,“ predniesol ďalej.

Smútil, že spomienky na ozajstných umelcov, ktorí dali pevný základ slovenskému divadelníctvu, blednú v kolobehu času. „Máme v náture zabúdať. Česi by to nedopustili. Nehovorím, aby sa stavali sochy a piedestály, ale hádam títo umelci niečo pre to naše slovenské divadelníctvo urobili. No, ale asi sa treba zmieriť s tým, že u nás je iný trend. Ale nepomôžeme si,“ pokrčil ramenami.

Na obdiv ľudí si nemohol nikdy sťažovať, no jeho život tiež nebol vždy jednoduchý. Zvlášť, keď mu emigrovala dcéra. „Do zahraničia odišli obe dcéry. Mladšia Ivica odišla do Švajčiarska legálne, to bolo už po nežnej revolúcii, no o tom, že staršia Ľubka chce emigrovať, som nevedel. Zrejme nám to nepovedala preto, aby nás neranila,“ uvažoval. Svojim odchodom rodičom vtedy poriadne zavarila. „Zavolali ma, aby som ju išiel do Rakúska prehovárať, nech sa vráti. Oficiálne vám vtedy nikto nič nepovedal, len človek v takýchto prípadoch dostal tichučké embargo. Zrazu ma menej pozývali do spoločnosti a tiež som mal menej práce. U mňa to ale mali veľmi ťažké, pretože ja som ich nepotreboval, no oni mňa áno. Nikdy som sa nechválil tým, že poznám nejakého papaláša, alebo funkcionára. To oni sa chválili, že poznajú mňa,“ povedal.

Po emigrácii dcéry sa musel vyrovnať aj s tým, že mu ´tajní´ odpočúvajú telefón a čítajú listy, ktoré jej do Ameriky posielal. „Mám jednu príhodu. Raz v noci, keď som prišiel z filmovania, pocítil som silnú vnútornú rodičovskú túžbu, počuť svoje dieťa. Tak som vytočil jej číslo. Zrazu som v slúchadle počul: ´Spíš? Nevidíš, že ti bliká Amerika?´ Povedal som: ,Súdruh poručík, pokojne spite. Chcem len povedať svojej dcére, že ju mám rád´. A v tom cvak. Odpojili sa,“ priblížil nám vtedajšie bežné praktiky Štátnej bezpečnosti.

Majster Kvietik sa pred nami vyznal, že sa snažil po celý život všetko riešiť tak, aby si zachoval vlastnú tvár a slušnosť. „Dával som si veľký pozor na to, aby som nestratil seba, ako človeka. Driemu vo mne isté pochybnosti, že čas, kedy sa nebudeme pozerať na veci v spoločenskom a kultúrnom živote cez objektív tolerantnosti a vzdelanosti, bude pretrvávať ešte veľmi dlho,“ predpovedal smutnú dobu, ktorej čelíme v súčasnosti.

Na sklonku života sa tešil z navonok obyčajných vecí. „Mám dvoch vnukov a dve pravnučky. To je obrovská radosť. Aj keď je obloha zamračená, keď prídu k nám, zasvieti u nás slniečko. Inak každé ráno som zachvátený veľkou radosťou, že som sa vôbec zobudil. Potom sa trošku mocem a snažím sa nejako prispieť do pokojnej atmosféry rodiny a drobné povinnosti, ktoré mi pripadnú, urobím s radosťou,“ povedal.