Neverili mu, presadil sa. Spoznajte tajomstvo seriálu Textári, ktorý odhalil, kto za koho kope

Jeho nasadenie na Dvojke v nedeľu večer bolo mimoriadne nešťastné. Išiel do priamej konkurencie s Jednotkou proti premiérovému seriálu Dotyk života a posledné dva diely čelili Duelu šampiónov a tanečnej šou Let’s Dance. Napriek tomu si získal veľmi pekné čísla sledovanosti. Premiéru a dve reprízy prvých častí si pozrelo okolo 200-tisíc divákov, po zvyšok vysielania sa hýbal od 120- do 150-tisíc.

Spočiatku tomuto projektu málokto veril. V televízii aj v Audiovizuálnom fonde sa väčšinou pýtali: „Koho zaujímajú socialistickí textári?“

Omyl. Len vo svojom okolí poznám množstvo ľudí, ktorí čakali na každý medailón ako kedysi na slávne pondelkové inscenácie. Je to obrovský kus kultúrnej histórie, príbehy textov piesní, ktoré desaťročia tešili Slovákov. Pozná ich naspamäť takmer každý, ale skúste sa ich opýtať, kto je autorom textu...

Dramaturg Robo Valovič musel dať najprv plánovaný seriál schváliť. Začal ešte v čase riaditeľa Václava Miku (2012 – 2017), veci sa však pohli až pri jeho nasledovníkovi Jaroslavovi Rezníkovi (2017 – 2022). Keďže bolo jasné, že samotná STVR finančne celý projekt neutiahne, hľadal finančnú podporu aj inde. Dva roky sa nikam nepohol, Audiovizuálny fond projekt spočiatku nepodporil. A tak prvú sumu vytiahol z vlastného vrecka producent Patrik Pašš a Trigon Production.

Za profilmi jednotlivých autorov stojí partia ľudí, ktorých nič z toho neodradilo. Možno ste zachytili známu historku autora námetu, textára Ľuboša Zemana, kedy mu v hlave tento nápad skrsol.

„Mne to napadlo pri nezavinenej autonehode. Prišli policajti a pýtali si doklady. V tej rýchlosti som ich nevedel nájsť, tak som im dal vizitku, na ktorej bolo napísané: Ľuboš Zeman, textár. Jeden z nich sa ma vtedy spýtal: ,A to je čo?‘“

Toto sa udialo pred štyrmi rokmi. A tak si povedal, že by to bol dobrý námet na televízny dokument. Oslovil s ním dramaturga verejnoprávnej televízie Roba Valoviča.

„Rok trvalo, kým ho v televízii schválili – a koľko peňazí naň nájdu v rozpočte. Začali sme robiť a potom prišla korona,“ hovorí Zeman.

Vtedy už boli do hry zainteresovaní producent Patrik Pašš a režisér Peter Pokorný. 

Spočiatku boli podmienky na výrobu seriálu viac demotivačné ako motivačné.
„Nedôvera prevažne pramení zo strachu alebo z malej miery poznania. A práve to je úloha producenta. Ak téme, myšlienke verí a má dobrý tím, s ktorým dokáže prekonať nedôveru investorov, premení ju na úspešný výsledok,“ ujme sa slova producent Patrik Pašš.

Projekty, ktoré sa zaoberajú „audiovizuálnou archeológiou“, analýzou spoločenského myslenia, považuje za predurčené pre verejnoprávneho vysielateľa. Preto viedli jeho prvé kroky do kancelárie vtedajšieho riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka.

„Mali sme šťastie, v televízii ešte rezonovali pozitívne dozvuky z vysielania Zlatej lýry z našej dielne, ktorú k dnešnému dňu videlo na Slovensku a v Česku 5 101 000 divákov,“ urobí malý exkurz a pokračuje. „A tak na otázku generálneho riaditeľa ,Patrik, dokážete spracovať aj Textárov kvalitatívne ako lýru?‘ a moju odpoveď ,Dokážeme to ešte lepšie‘ sa s porozumením pre umeleckú samoľúbosť usmial, podal mi ruku a povedal: ,Platí,‘“ spomína a pokračuje. „Takýto časovo aj finančne objemný projekt nie je možné zafinancovať len z limitovaných zdrojov televízie, preto sme veľmi radi, že sa nám ho podarilo realizovať aj s finančnou podporou Audiovizuálneho fondu. Podporil nás na etapy, vo fonde sme sa po niekoľkých odmietnutiach stretli s čiastočným porozumením a nakoniec sa spolu s televíziou podarilo zabezpečiť 70 percent finančného rozpočtu a mohli sme nakrúcať,“ prebehne Patrik Pašš zdĺhavý proces v skratke. „No a ten zvyšok vkladajú do projektu tvorcovia a protagonisti ,barterom‘, pretože ich honoráre nevystihovali kompenzáciu množstva kreatívneho času, ktorý všetci do projektu dobrovoľne vkladajú ako neodmenenú nadhodnotu. Celkový rozpočet Textárov je necelých 890 000 eur.“

Okrem peňazí bojovala realizačná partia aj s časom. Mnohí textári mali svoj vek a trápili ich rôzne choroby, pre ktoré účasť v seriáli odmietali.

„Začali sme nakrúcať s Milanom Lasicom a bolo to o päť minút dvanásť. Chýbali ešte viaceré scény, ale Milan náhle zomrel. Mali sme tri natáčacie dni, ešte sme mali naplánované dokrútky, potom odišiel na večnosť. Dosť sme sa s jeho medailónom natrápili. Našťastie nám pomohla Hanka Lasicová, ktorá na seba prevzala úlohu narátorky filmu,“ spomína Robo Valovič a pridá ďalší príklad. „Tri roky som lámal Dana Mikletiča, ale stále ma odmietal. Tri mesiace pred smrťou súhlasil – dobre, urobme to. Bol mimoriadne otvorený, nakrútili sme dvojhodinové interview a ja mu to musím splatiť,“ hovorí o ďalšom chystanom profile.

„Tomáša Janovica sme viacerí prehovárali, ale odkladal to, lebo bol chorý,“ vloží sa do debaty Ľuboš Zeman. „Dúfali sme, že sa jeho zdravotný stav zlepší a on sa posadí pred kameru a svojím typickým humorom nám porozpráva niečo zo zákulisia svojej ,textárčiny‘. Žiaľ, osud to zariadil inak.“

Doteraz bolo natočených 314 hodín filmového záznamu a na celkovej produkcii sa podieľalo okolo 200 ľudí.

Na úplnom začiatku aj konci bol Ľuboš Zeman. „Tešil som sa, že môj nápad realizovali, a vážil som si, že kreatívny tím so mnou konzultoval celý priebeh výroby jednotlivých dielov seriálu,“ hovorí. „Skoro všetkých textárov som ,obchodil‘, obtelefonoval, aby boli ochotní do toho ísť, s viacerými som sa následne stretol na káve. Musel som ich presvedčiť, že to nebude bulvárne, že to bude dobre urobené a že si môžu povedať, čo chcú, a nahrávať, kde chcú. Do súkromia, do bytov, do domov a záhrad sme kamery a štáb, paradoxne, pustili iba my starší,“ smeje sa.

Počas celej prípravy boli v totálnom nasadení dramaturg Robo Valovič a režisér Peter Pokorný a kontinuálne sa do nakrúcania zapájal Patrik Pašš so svojím tímom. „Scenáre si mali najskôr písať sami o sebe jednotliví textári, ale nakoniec si to rozmysleli a nechali nám voľnú ruku.“

„Základom každého úspechu je, povedané športovou terminológiou, postaviť harmonický a spolupracujúci tím, ktorý zaň dá srdce. Jeho prvý pevný pilier predstavuje dramaturg a ,srdciar‘ Robo Valovič, ktorý s nesmiernou húževnatosťou vytvára vzťahy a otvára komunikačnú dôveru s respondentmi. Toto prináša úprimnosť, emočné podtóny a skryté príbehy. Vedie s nimi dialóg, z ktorého v strižni vyberajú ,hrozienka‘,“ postupne vymenúva.

„Druhým pilierom, na ktorom kvalita tohto seriálu stojí, je režisér Peter Pokorný. S nesmiernym štrukturálnym nadhľadom vedie samotný príbeh a zbiera emočné myšlienkové podnety pre viac­vrstvovú komunikáciu s divákom,“ predstaví ho, čím sa dostáva k tretiemu, oveľa početnejšiemu pilieru – k realizačným spolupracovníkom, teda ku kameramanom a k strihačom.

„Kamera dotvára estetiku a psychologickú drobnokresbu v neverbálnych prejavoch respondentov. Kľúčovým je strih, ktorý z veľkého množstva záznamu vyberá a vytvára stavbu príbehovej, emočnej a vedomostnej myšlienkovej línie.“

V strižni pracovalo okolo jedenásť strihačov.

„Bolo to neskutočne náročné, mimo akéhokoľvek štandardu práce na dokumentoch. Všetci sú hrdinovia,“ poznamená Patrik Pašš a svoje tvrdenia doloží príkladom.

„Len záznam textov Kamila Peteraja mal 150 strán textu formátu A4. Strihačka na to, aby pozbierala podstatné témy a myšlienky, pracovala na výbere materiálu desať dní. A to bol len jeden respondent, pričom hlavných je zatiaľ spolu desať ,“ zdôrazní Pašš s tým, že ďalších respondentov, ktorí o hlavnej postave rozprávali, bolo približne 50.

„Všetci tvorcovia museli pridať k svojej práci niečo navyše, lebo len tak sa dajú prekračovať štandardy,“ konštatuje.

Možno ste si položili otázku, prečo sa doteraz ani v jednom z odvysielaných dielov neobjavila žiadna textárka. Nie ste prví. „Pýtalo sa ma to veľa ľudí. Možno preto, lebo sú tu aktuálne dve-tri, ale nie v hlavnom prúde alebo ide o spievajúce autorky, ako napríklad Sima Magušinová či Zuzana Smatanová. Možno je to aj preto, že ženy stoja radšej pred kamerou ako interpretky,“ zamýšľa sa Ľuboš Zeman.

„Baby textárky, ktoré boli dostupné, sme plus-mínus vyspovedali, máme ich nahraté, ale budú sa skôr prelínať tými všeobecnými dielmi ako podtéma,“ vysvetlí Robo Valovič. „Zamýšľame sa aj nad tým, prečo je viac textárov, dokonca tam odznie niekoľko možných dôvodov,“ prezrádza ďalej a jeden konkretizuje. „Možno to súvisí s témou pop hudby, kde sa väčšina textov točí okolo lásky a zvyčajne vyznávajú lásku muži ženám. Sú na to rôzne teórie, čiže túto odpoveď určite hľadať budeme. Ak by nám dala televízia zelenú, zahrnuli by sme do profilov aj ich.“

Len ako zaujímavosť, slovenských textárok zase až tak málo nebolo. Ľuboš Zeman, ktorý upísal kusisko života práci v rozhlase, si na ne veľmi dobre pamätá.

„V 60., 70. a 80. rokoch boli v tomto smere veľmi aktívne rozhlasové tvorkyne Bibiana Walnerová a Katarína Hudecová. Známa bola aj textárka Eliška Jelínková, ktorá s dirigentom Vieroslavom Matušíkom napísala pre Karla Gotta Mám rozprávkový dom. Texty tvorili aj Vlasta Brezovská a Viola Muránska,“ snaží sa spresniť ich počet. To bola éra Duchoňa, Kocianovej, Laiferovej, Blehárovej, teda vtedajšia belcantová éra. V tomto kontexte treba povedať, že hovoríme o časoch, keď nemal tak ako dnes každý interpret vlastného textára a, jednoducho povedané, každý písal pre každého.

Za zmienku takisto stojí veľa mužských mien, jeden príklad za všetky. Kto z vás nepozná hity Diridonda, Poď bielou alejou, Nemám auto, nemám motorku, Keď si sám, Dobré ráno želám či Zvony už ôsmu bijú? A za nimi stojí textár Alexander Karšay. Veľa dobrých textov majú na konte aj Zoro Laurinc a Alojz Čobej.

Jednoducho je ešte veľa mien, ktoré by sa v tejto relácii mohli objaviť.

„Veľmi dobré texty si píše aj spevák Peter Nagy,“ zauvažuje nad ďalším výberom Robo Valovič. To je však otázka budúcnosti, pretože pôvodná dohoda s televíziou je jasná – dve akoby všeobecné časti a desať profilov.

Ako sme už v úvode avizovali, seriál bude pokračovať koncom roka.

„Začneme prvým filmom, ktorý otvára celú sériu s pracovným názvom Na počiatku bolo slovo,“ avizuje Robo Valovič. „Bude o tom, čo text v hudbe vlastne je, kde sa prepracujeme od prvého slovenského tanga po Nežnú revolúciu. Hľadáme v ňom odpoveď na otázky, kto je textár, čo je to pop, aké je jej kultúrne poslanie a podobne. Zahŕňa aj historickú líniu, teda charakteristické texty jednotlivých období, aby divák ľahšie pochopil jej vývoj. Aké boli povojnové texty, prečo boli také, aké boli, kam sa uberali počas normalizácie až po novú vlnu 80. rokov,“ rozmieňa na drobné jeho obsah.

Druhý bude otvárať generáciu po Nežnej revolúcii. Súčasne zvažujú druhý cyklus, v ktorom by sa objavilo ešte minimálne päť až šesť textárov.

„Posledné dva sumarizujúce diely práve spracováva strihačka Alena Spústová, ktorú čaká neľahký proces výberu a možno osemmesačnej práce v strižni na spracovaní záznamov z celej série. O tieto dva profilové diely bude rozšírená repríza, ktorú STVR plánuje zaradiť do vysielania v zimnom období. Už dnes dosahuje celá séria Textári sledovanosť okolo 900-tisíc divákov. Verím, že poslednou časťou prekročí hranicu jeden milión divákov,“ nádeja sa Patrik Pašš.