reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Vypľuli ste žuvačku na zem? Máte čas celých päťdesiat rokov sa po ňu vrátiť. Čo s pomarančovou šupkou? Veď zhnije, tak pod krík. Svätá pravda, ale bude tam ešte jeden a pol roka. Cigaretový ohorok? Veľmi trvanlivá záležitosť, filter sa rozletí za pätnásť rokov.

Rovnako dlho to trvá napríklad plechovici od piva. Sprostá igelitová taška sa bude na zemi váľať celé štvrťstoročie. Nuž a potom sú tu borci, ktorí nás prežijú určite: Jogurtový téglik zmizne za sedemdesiat rokov, tetrapaková škatuľa povedzme z džúsu alebo umelohmotná fľaša za sto rokov.

Ak si chcete v prírode vybudovať vlastný pamätník, vyhoďte sklenú fľašu. Z vás už nebude ani prach, ale ona bude v zemi stále. Tisícročia!

Tieto údaje nájdete na tabuliach, ktoré nielen v Bratislave rozmiestnilo občianske združenie Všestranko v rámci projektu Les nie je smetisko. Chýba tam však údaj, ako dlho hnije – podprsenka. Jedna visí už prinajmenšom od Vianoc, keď sme si ju všimli prvýkrát, na konári na prístupovej ceste k rusoveckému jazeru. Môžeme len konštatovať, že ju nosila útla osôbka obľubujúca veľké osušky. Tá totiž visí na konári pod podprsenkou spolu s gaťkami.

Sherlock Holmes by sa mohol pustiť do vyšetrovania, ako dáma prišla o spodnú bielizeň, nás však zaujímalo čosi iné. Sneh zliezol, tráva ešte nevyrástla a hlavné mesto Slovenska sa zmenilo na „hlavný chliev“. Stačí chodiť s otvorenými očami a uvidíte všetko: poldecové sklené fľaštičky, umelohmotné tégliky s najlacnejším alkoholom, také, že šup na jedenkrát do úst, tie sú teraz všade.

Pod balkónmi sú namiesto trávnikov „špakoviská“, zimné dielo fajčiarov sa ukázalo v plnej paráde. Papieriky, papiere, kartóny, fľaše, vlastne, načo to vymenúvať? To predsa poznáme všetci! Slovom, bordel.

A predsa sme sa Dušana Oravského zo Všestranka spýtali, kde vzal svoje nehnijúce exponáty do výstavných tabúľ. „Plienka je z vlastných zásob, fľašu minerálky sme vypili, keď sme tabuľu osádzali.“ A potom príde na rad príbeh, ako sa toto občianske združenie zrodilo.

„Býval som v Ovsišti, chodil som na prechádzky s kočíkom, a všade tam, kde bol kedysi, keď som bol malý ja, poriadok, bol teraz - neporiadok. Nedalo mi to a spolu s kolegami z rôznych firiem sme každý mesiac organizoval zber smetia, raz v Devíne, potom pri Malom Dunaji, či na Kolibe. No a nakoniec sme si v roku 2014 založili občianske združenie,“ rozpráva.

Do svojej práce zapojili aj hráčov geocachingu. Keby ste nevedeli, to sú tí, ktorí sa zabávajú tak, že čosi skryjú, zadajú len súradnice GPS a iní to hľadajú a popritom spoznávajú okolie. Nuž a popri spoznávaní okolia začali zbierať aj smetie.

„Napríklad vlani. V marci sme takto vyčistili čiernu skládku a okolie bufetu Na konci sveta v Poddunajských Biskupiciach. To bol masaker! Zo sedem ton smetia a ešte sme sa dvakrát otočili s autom, aby sme odviezli pneumatiky. Z chráneného vtáčieho územia. V apríli sme boli v Rusovciach: tiež masaker. Čistili sme prírodu, keď sme osádzali tabuľu a dočkali sme sa vyhrážok, že zaplatíme pokutu 10-tisíc eur, lebo sme tak robili bez povolenia v chránenom území! V septembri sme sa vrátili do Poddunajských Biskupíc a opäť sme čistili. Po dvoch mesiacoch sme sa vrátili a zozbieraný odpad stále ležal vo vreciach, hoci nám prisľúbili, že ho odpracú. Nuž a v septembri sme boli spolu s geocachermi v Čunove, bolo medzi nimi aj veľa cudzincov, a vyzbierali sme zo 60 vriec odpadu. Ale, to je nič.“

Starý petržalský cintorín za Matadorom a jeho okolie. V strede cesty stojí zhorené kreslo z auta a oň sa opiera pneumatika. Pri pozornejšom bádaní prídeme na to, že slúžia ako upozornenie pre vodičov, že na kanáli chýba poklop.

Popri ceste však nájdete všetko, na čo si len pomyslíte okrem injekčných striekačiek. Tých bolo veľa v Poddunajských Biskupiciach, Matadorka je zrejme ďaleko. A keďže je ďaleko, nikto nevidí tony tamojšieho odpadu. Vrátane záchodovej sanity. A spálených pneumatík. Nech nevymenúvame, zhrňme to do slov Dušana Oravského, ktorý na otázku, čo nachádzajú v prírode, odpovedal: „Polovicu tvorí sklo, 20 percent plasty, 20 percent plechovky a desať percent – perličky: napríklad televízor. Alebo počítač."

A ešte si jeho slová požičajme, aby sme vysvetlili, prečo je práve za Matadorom toľko smetia: „Najhoršie je to v periférnych častiach mesta.“

Sme pri cintoríne, takže aj smetiam povieme, aby odpočívali v pokoji a na rozlúčku hodíme očkom do stredu poľa, kde vyrástol pestrofarebný šiator, útočisko bezdomovcov.

Lenže bordel je všade, nielen na perifériách. Alebo je perifériou aj Ružinov? Niekdajšie verejné toalety pri Štrkoveckom jazere. Vidíme to tam na dvadsať vriec. Okolie zakliateho bazéna nad tunelom vedúcim popod hrad, centrum mesta, s vyhliadkou na luxusný hotel: možno zo desať nákladniakov. Množstvo bielej techniky, ktorá sa zmenila na čiernu alebo zelenú, ak ju už stihol obrásť mach. Hlavná cesta z Devína do Devínskej Novej Vsi. Vyzerá, ako keby tadiaľto viezli smetie na otvorenej kapote nákladného auta v silnom vetre. Bordel, špina, prach. Až ma človek pocit, že nechodí po hlavnom meste, ale po hlavnom slovenskom chlieve.

„Najhoršie sú na tom začiatkom roka veľké mestá, potom sa neporiadok presúva do hôr,“ tvrdí Dušan Oravský. Rozpráva o ich bratislavskej skupine na sociálnej sieti – dokopy sa dalo osem ulíc a takto sa dohovárajú, kde čo treba vyzbierať. Vyzbierajú a o týždeň môžu zase.

Nevzdali by ste to? Najmä, ak si vypočujete vety – „A to už šesť rokov bojujem s úradmi, aby nám uzatvorili kontajnerové stojisko“ alebo „Keď chceme zbierať smetie v chránenej oblasti, hrozí nám pokuta. Musíme mať – povolenie od životného prostredia. A to treba vybaviť.“

A predsa zbierajú smeti! Oni, kresťania, aktivisti. Nielen. Pracovníci miestneho úradu v Rusovciach na každoročnej akcii, ktorá bude aj koncom tohto mesiaca, keď hádam konečne zmizne aj podprsenka z konára, vyzbierajú vždy okolo dvoch ton odpadu a za jeho odvoz zaplatia približne 600 eur. Suplujú dobrovoľníci prácu niekoho iného? Dušan Oravský si to myslí.

Ale Peter Pintér z Oddelenia životného prostredia a mestskej zelene Hlavného mesta SR Bratislavy to popiera. Vysvetľuje systém, ako to celé v meste funguje. „Hlavné mesto odstraňuje odpad iba z nehnuteľností a miest, ktoré má v priamej správe. Na ostatných miestach, ak sa nezistí pôvodca, musí odpad zneškodniť mestská časť,“ hovorí.

Mestské časti majú zase svojich inšpektorov verejného poriadku, ktorí chodia na pravidelné obhliadky svojho „revíru“ každých pár dní a zaznamenávajú množstvo i druh odpadu, ktorý našli a GPS miesta, kde ho našli, zaznačia do mapky. Ďalej zisťujú, komu miesto patrí podľa listu vlastníctva a ak ide o „väčší bordel“, hlásia to aj Okresnému úradu.

Ak nájdu pôvodcu, vyzvú ho, aby si urobil poriadok. Alebo nariadia odstránenie skládky. Aby sa to neťahalo donekonečna, niekedy mestská časť smetie odprace zároveň s tým, ako podáva hlásenie.

To podstatné, čo však nás ako občanov môže zaujímať je, že našim právom je podať podnet ktorémukoľvek z verejnej správy, že kdesi sa kopia smeti. Telefonicky, mailom, listom. „V roku 2015 sme malo hlavné mesto 220 takýchto podnetov od občanov. Šlo dokopy o dvadsať skládok, 515 ton odpadu, za čo sme zaplatili 20 650 eur. O rok neskôr – 136 podnetov, opäť dvadsať skládok, 44 ton smetia, 1750 eur za ich odstránenie.“ Nuž a pokiaľ ide o „zberačov“, teda aj o združenie Dušana Oravského, Peter Pintér si myslí, že „každý sa hrá na vlastnom piesočku“. Inými slovami, je to nesystémové.

A tak sme si systém vyskúšali. Udali sme niekdajšie verejné toalety pri Divadle Aréna v Bratislave. Ústne, priamo. Je to – raj káblov! Pestrofarebných i čiernych, dlhých i krátkych. Raj igelitových tašiek i vriec. Raj vyhodeného šatstva. Dokonalé peklo. Uvidíme, čo sa zmení. A rovnaký návod máme aj pre vás – píšte, mailujte, telefonujte, udávajte smetie! Ale predovšetkým, začnite od seba, ak nechcete žiť v hlavnom – chlieve.