Tip na článok
Mladý kráľ: Mal sa ženiť, už vyhotovili aj dvojportrét s francúzskou princeznou Magdalénou.

Bol to poriadny európsky škandál. Podozrenie z vraždy trvalo päťsto rokov

Pred 560 rokmi zomrel náš kráľ
 Ladislav Pohrobok a vyše pol tisícročia 
trvala fáma, že ho otrávili

Galéria k článku (7 fotografií )
Jiří z Poděbrad: Správcu Čiech storočia obviňovala najmä katolícka strana z kráľovraždy.
Komárno: V rodisku Ladislava Pohrobka zostalo málo zo stredoveku, na fotografii najstaršia časť z pôvodného hradu, Ferdinandova brána.
Zbožný aj zhýralý: Modlitebná knižka kráľa, ktorý vyhľadával najmä zábavu a ľahké ženy.

Išlo o európsky škandál 15. storočia. Veď mladučký a zdravý kráľ zomrel v priebehu sotva niekoľkých dní a po kontinente sa rýchlo roznieslo, že ho otrávili. V tých chladných novembrových dňoch sa udalosti valili doslova ako lavína. Uhorského a českého kráľa krátko po príchode do Prahy niesli v rakve do kráľovskej hrobky. Stredoveký bulvár mal z čoho žiť a podozrenie na vraždu trvalo 500 rokov. Ladislav Pohrobok, rodák z Komárna, zomrel 23. novembra 1457.

Zhasol ako svieca

„A tu neděli, když bude k wečeruom, tehdy král jide s hradu do Prahy, a hned jeho hlawa zaboli. A nazajtří w pondělí wywrhne jemu dwě hlíze, a on jich tajil... i kázal k sobě swým lékařuom. A jeden ohledaw jemu ruku, řekl - králi, neškodiť nic; a druhý lékař podržaw krále za ruku, i řekl - zle se máš... A tak leže we mdlobách tento krásný mládenec, i pustil duši w tu středu...“

Takto opisoval kronikár nemoc panovníka Uhorska, Čiech a Rakúska. Priebeh bol brutálne rýchly. Prvé príznaky sa objavili v nedeľu 21. novembra 1457, v pondelok už mal hrče v rozkroku, v kráľovskom zverinci zúfalo revali levy a na nebi sa ukázala kométa, znamenie smrti. Mladý kráľ ju videl cez okno, mal silné bolesti a horúčku, okrem reďkovky zapitej pivom odmieta jesť. V utorok mu bezradní lekári ordinujú dávenie, preháňanie, púšťanie žilou a v stredu 23. novembra nastáva smrť.

„Keď chorľavá duša nemohla viac zostať, požiadal kráľ o svätenú sviecu, uchopil ju do ruky a modlil sa... Keď povedal posledné slová ‚ale zbav nás zlého‘, viac neprehovoril a zdalo sa, že neumiera, ale zaspáva... Zhasol ako jasná svieca... Ladislav, najurodzenejší mladík, ani nie osemnásťročný, v samom kvete života, vládnuci toľkým kráľovstvám, toľkým národom, zomrel tridsaťšesť hodín po tom, ako začal chorľavieť.“

Za tri dni zomrel mladý, krásny a zdravý kráľ. Škandál sa rýchlo šíril - pri zlej správe netreba mobily ani internet.

Kriminálka s motívom aj páchateľmi

Nešlo len o kráľovraždu, ale aj o kriminálnu záhadu. Kto bol vrah? Prečo ho zavraždili? Ako to urobili a podali mu otravu v jedle či v pití? Kriminálka mala možný motív aj páchateľov.

„Ladislavovu smrť pričítali jedni nemoci, druhí jedu,“ písal kráľov súčasník, humanista a spisovateľ Eneáš Silvio Piccolomini, neskorší pápež Pius II., ktorý disponoval správami z kráľovej blízkosti. „Lekári, ktorí sa starali o jeho zdravie, po návrate do Rakúska verejne vyhlásili, že len čo kráľ ochorel a privolali ich, rozoznali zjavné známky smrti jedom a že sa neodvážili v cudzej krajine vyhlásiť, čo uvideli, lebo sa obávali moci tých, ktorých zločinom kráľ zahynul. Kráľovi vraj tajne odhalili všetko a on im povedal, že dobre vie o podanom jede. Rozkázal im však, aby mlčali, lebo inak pripoja ku kráľovej smrti aj tú svoju.“

Kráľovi okrem hŕč na tele naskočili škvrny, podkožné hematómy. Sprvu sa zľakli moru, ktorý kosieval celé krajiny, ibaže šlo o mrazivý november a baktérie moru sa šíria len v teplých obdobiach. Podozrivo rýchly bol aj pohreb.

Ani o vražednú zbraň a motív nebola núdza. Stredovek poznal celú škálu jedov a pri panovníkoch šlo takpovediac o riziko povolania. Jed bol vraj práve v reďkovke, ktorú zjedol. A páchatelia? Aj tí sa našli a hneď niekoľko. Veď európske encyklopédie ešte donedávna vážne tvrdili, že sa stal obeťou intríg a smrteľnej otravy.

Prvým podozrivým bol správca Čiech Jiří z Poděbrad, ktorý po Ladislavovej smrti nastúpil na uvoľnený trón a po celé storočia niesol biľag kráľovraha. Pritom sa akosi zabúdalo, že kráľ Jiřímu z Poděbrad na smrteľnej posteli odkázal vládu nad Čechami. Druhým podozrivým bola v stredovekej šuškande istá šľachtičná, ktorá mu vraj podala otrávené jablko v kúpeľoch - tie vtedy fungovali ako bordely. Ba prebleslo aj meno Johany z Rožmitálu, manželky Jiřího z Poděbrad, ktorá údajne vraždila z ohrdnutej lásky - inokedy sa v tejto stredovekej telenovele tvrdilo, že
išlo o jej dcéru. A napokon sa ako travič spomínal Jan z Rokycian, farár a teológ husitského hnutia, ktoré Ladislav ako horlivý katolík úprimne nenávidel, a už to stihol dať aj verejne najavo.

Dojča kráľom

Už nástup Ladislava na uhorský trón bol problematický. Narodil sa v Komárne, ako jediný syn uhorského a českého kráľa Albrechta II. Habsburského, ktorý zomrel počas výpravy proti Turkom. Keďže sa narodil až po otcovej smrti, po latinsky ho volali Posthumus, teda Pohrobok. Vdove Alžbete záležalo na synovej korunovácii natoľko, že dala ukradnúť kráľovskú korunu. V Stoličnom Belehrade ho korunoval ostrihomský arcibiskup - dvojmesačné dojča. Koruna mu na hlavičku, prirodzene, nepasovala a celý obrad decko prevrieskalo. Uhorská šľachta beztak korunováciu neuznala a zvolila si protikráľa.

Mimochodom, dojča má údajne aj podiel na podobe slávnej svätoštefanskej koruny s jej čudne nakloneným krížikom na vrchole. Hoci niektorí maďarskí „znalci“ vyrátali, že vraj naklonenie sa presne zhoduje so sklonom zemskej osi, úsmevná legenda tvrdí, že sa tak stalo pri úteku matky so synom do Viedne. Korunu schovali do kolísky - dieťa tak revalo, že mestské stráže ich prepustili bez kontrolovania. Korunu vytiahli až v cieli a tam aj odhalili dôvod revu dieťaťa - krížik sa mu zabodol do plienok, omínal na háklivých miestach a pokrivil sa. „Ako vravia Taliani, ak to aj nie je pravda, je to dobre vymyslená historka,“ ironicky dodáva vtedajší kronikár.

Mládenček kučeravý

Ladislav bol švihák, potrpel si na drahú módu a kronikár v Starých letopisoch českých píše, že to bol „mládeneček kudrnatý, postavy štíhlé, jemně rostlé, pod světlými vlasy se usmívá andělsky sličná tvář“. Najväčšou ozdobou boli jeho dlhé vlnité vlasy - opisovali ich ako zlaté. Dostal dobré vzdelanie a ako dedič troch trónov mal pred sebou skvelú budúcnosť. Ženu si vyberal z najvyšších európskych dynastií a svadba s francúzskou princeznou Magdalénou bola na spadnutie. Už po ňu vyslali sprievod.

Ladislav počas svojho krátkeho života nemal podľa historika Vladimíra Segeša z Vojenského historického ústavu v Bratislave vlastne čas preukázať vladárske schopnosti a tobôž činy. „Už od malička bol skôr hračkou v rukách mocných, jednak svojho strýka cisára Fridricha III. Habsburského a jednak ujca Ulricha Cilského. Obom vyhovovalo, že Ladislav bol ľahtikárskej povahy, rád sa zabával a veľa času trávil v spoločnosti dvorných dám, ale aj žien pochybnej povesti,“ podotýka.

Kým väčšina spoločnosti z hladu chrúmala aj kôru zo stromov, on trávil podľa kronikárov dni takto: „Ráno, len čo vstane z postele, ponúkajú mu grécke lahodné víno a sladké orechy, potom sa odoberie na omšu a keď sa vráti do komnát, čaká ho prestretý stôl, pečená hydina a uhorské vína. Na obed mu prestierajú aspoň trinásť druhov jedál, o kráľovu náladu sa starajú šašovia, speváčky a tanečnice, zatiaľ čo pochlebujúci dvorania napĺňajú kráľovu zmámenú myseľ ilúziami o jeho veľkosti. Potom kráľ odpočíva. Po prebudení ho silné víno a ovocie povzbudia v túžbe po nových rozkošiach, najčastejšie zájde do mesta na návštevu k pôvabným dámam. Po návrate ho čaká honosná večera, ktorá sa zvyčajne pretiahne do neskorej noci.“

Stihol však ukázať tvrdú ruku, keď dal popraviť spurného syna Jána Huňadyho Ladislava - najprv ho pozval na večeru a priateľsky spolu hodovali, po nej ho dal zatknúť a nešikovný kat mu v Budíne až na štvrtý pokus odťal hlavu. Poprava vzbudila v Uhorsku takú vlnu nevôle, že Ladislav Pohrobok sa radšej rýchlo pobral do Viedne a do Čiech. Tam ho zakrátko čakala rýchla smrť.

Telo ako korunný svedok

„Dňa 19. novembra 1984, za prítomnosti odbornej komisie, bola otvorená tumba Ladislava Pohrobka v hrobke kráľov v Katedrále svätého Víta na Pražskom hrade. Po odstránení neporušených pečatí sa zložilo veko rakvy. V nej boli pozostatky zabalené do brokátu,“ opisuje český antropológ profesor Emanuel Vlček okamihy, ktoré prepísali históriu. Vo svojej knihe Jak zemřeli dodáva: „Telesné pozostatky samy umožnili podať nezvratný dôkaz o historickej pravde. Z pôvodnej obete sa pozostatky kráľa stali korunným svedkom historického
sporu.“

Exhumácia mŕtvoly po vyše pol tisícročí odhalila, že kráľ zomrel - prirodzenou smrťou. Stopové množstvá arzénu boli bezpredmetné a pozostatky ortuti v oblasti hlavy zostali po líčení mŕtvoly. Okrem skúmania kostí Emanuel Vlček zrekonštruoval na základe dobových správ chorobopis, príznaky, vtedajšiu liečbu. Telesné pozostatky vyšetrili röntgenom, kostné tkanivo podrobili makroskopickému aj histologickému vyšetreniu, nálezy konzultoval aj s hematológmi.

Samotné kráľove kosti boli podľa Vlčka prakticky prešpikované „mnohopočetnými osteolytickými ložiskami doslova od hlavy k päte“. Ukázali, že diagnózu treba hľadať medzi zhubnými krvnými chorobami - svojím rozvojom do ložiskovej formy šlo o akútnu hemoblastomatózu lymfatického typu. Inými slovami, o leukémiu. Samotná choroba má neurčité, takmer len chrípkovité príznaky, posledným štádiom bola takzvaná blastická kríza - dôležitým faktom boli aj dobové zmienky o kráľovej únave, horúčke, bolesti kostí, podkožné hematómy aj posmrtné zdutie brucha. Kráľ ani jeho okolie skrátka vôbec nevedeli, že už niekoľko mesiacov zomiera a podľa Vlčka boli spomínané posledné tri dni len „dramatickým finále neodvrátiteľnej zhubnej nemoci“.

Ako to v prípade smrti Ladislava Pohrobka ukázala antropológia. Práve súhra viacerých vedných disciplín nám dnes umožňuje objektívnejší pohľad na históriu. „História sama osebe nie je exaktná, ale aproximatívna veda, čiže len približujúca sa skutočnosti,“ podotýka historik Vladimír Segeš. „Každý dobrý historik si preto musí prvorado osvojiť pomocné historické vedy - z tých najdôležitejších spomeniem paleografiu, diplomatiku, chronológiu, genealógiu i heraldiku - a ďalej musí využívať výsledky, ku ktorým sa dopracovali iné spoločenské vedy ako archeológia, sociológia, politológia, kultúrna antropológia, jazykoveda, ale aj medicína, fyzika či chémia. Navyše by mal mať dostatok empatie, čiže schopnosť vcítiť sa do atmosféry doby či myslenia a konania ľudí danej doby.“

VIDEO Plus 7 Dní