Tip na článok
Údajné čarodejnice v stredoveku upaľovali na hranici.

Bosorky boli uctievané aj obávané, rešpekt pred nimi mali aj farári

V Starom Hrozenkove už vychýrené bosorky, ktoré vedeli liečiť aj porobiť, nenájdete. Čo všetko dokázali?

Galéria k článku (5 fotografií )
Tvrdá žena: Irma Gabrhelová povýšila „prácu“ a modlitby nad rodinu.
Bosorka Chupatá: Tak prezývali najznámejšiu žitkovskú bohyňu Irmu Gabrhelovú. Pochovaná je na starohrozenkovskom cintoríne.
Starý Hrozenkov: Hraničná moravská obec vyžaruje tajomnú atmosféru.

Tu bola bosorka na bosorke. Ale vymrelo to, - pokrčí plecami päťdesiatnička Dana zo Starého Hrozenkova. Na čáry- máry neverí, ale vie, akú povesť mala moravská obec pri slovenských hraniciach.

Usadená medzi kopcami už na prvý pohľad vyžaruje tajomnú atmosféru. V nej svoje magické umenie po stáročia rozvíjali uctievané i obávané ženy. Bohyne - ako ich volali domáci.

Liečenie i porobenie - pre bosorky z oblasti Bielych Karpát nič nebolo problém. Domáci hovoria, že rešpekt pred nimi mali aj farári.

Liečenie i exorcizmus

Vyhľadávali ich nielen ľudia z Česka a zo Slovenska, ale aj z Poľska či Rakúska. Zvesť o výnimočných starých ženách, ktoré liečili, veštili, pomáhali v ľúbostných záležitostiach, sa doniesla naozaj ďaleko. Dokonca sa vraj o tamojšie bohyne počas druhej svetovej vojny zaujímal aj výskumný tím Heinricha Himmlera.

Táto skupina zhromažďovala informácie o čarodejníckych procesoch aj o ľuďoch disponujúcich magickými schopnosťami a zostavovala takzvanú Hexenkartothek. Donedávna si ľudia na moravskej strane Bielych Karpát rozprávali legendy o pôvode bohýň. Vraj za osadou Žitková stával v stredoveku starý ženský Kláštor svätej Anny.

Práve jeho obyvateľky mali byť predchodkyňami vychýrených vediem. Po vojne, keď mníšky popravili, vystreklo vraj na tom mieste deväť studničiek.

„Zaujímavé je, že deväť studničiek sa často objavovalo aj v zariekavacích formulkách a iných praktikách bohýň v okolí Starého Hrozenkova. Magické praktiky týchto žien vrátane rôznej symboliky môžeme prirovnať k praktikám údajných čarodejníc, ktoré v stredoveku upaľovali na hranici, a to nielen na území dnešného Slovenska."

"Svedčia o tom mnohé, dodnes zachované zápisy výpovedí týchto žien, ktoré pred smrťou mučili,“ upozorňuje religionista Tomáš Szmrecsányi, ktorý sa téme bohýň zo Starého Hrozenkova venoval v odbornej práci.

Mali svoje tajomné modlitby a rituály. Modlili sa k Ježišovi a Panne Márii, ale pokojne sľúbili pomoc i pri zneškodnení nepriateľa. Najrozšírenejšou praktikou bolo liatie olova, ale najmä zlievanie vosku do vody. Svojím vycibreným zrakom sa zahľadeli na zvláštne tvary, ktoré vosk po sebe zanechal, a bez mihnutia oka záujemcovi vyveštili jeho osud.

„Ľudia žijúci na moravských kopaniciach okolo mestečka Starý Hrozenkov a na slovenskej strane od Trenčína k Novému Mestu nad Váhom poznali vedmy pod názvom bohyne už v 19. storočí,“ vysvetľuje Tomáš Szmrecsányi. Etnológ Jozef Ľudovít Holuby zaznamenal na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia niekoľko zaujímavých rozprávaní o bielokarpatských vedmách.

Jedným z nich bola povesť o žene zo Zemianskeho Podhradia, ktorú posadol zlý duch. Pomoc išla hľadať - ako inak - do Starého Hrozenkova.

„Bohyňa jej ho aj vyčitovaním vyhnala, ale čo to bolo platné, keď zlý duch za tou ženou šiel a neďaleko Zemianskeho Podhradia v hone Pod červeným ju dohnal, tam ju roztočil a roztrhal na kusy. Na druhý deň našli kusy tela tej ženy po chotári porozhadzované,“ napísal.

Hoci sa o vedmách z okolia Starého Hrozenkova hovorilo, že vedeli okrem liečenia aj porobiť človeku i zvieraťu, ba dokonca i spôsobiť smrť, temné sily nikdy nevzývali. „Preto ich mágiu nemôžeme doslovne považovať za čiernu. Zaujímavé je, že sa vždy vo svojich zariekavacích formulách obracali na Svätú Trojicu a na Pannu Máriu. Jednou z praktík bola výroba začarovanej vody. Vedma ju dala zákazníkovi a ten ju potom vylial pred svojou obeťou,“ dodáva odborník.

Bohyňa Chupatá

Najznámejším fenoménom tejto oblasti neboli bohyne priamo zo Starého Hrozenkova, ale zo Žitkova, priľahlej osady tohto moravského mestečka.

Posledná žitkovská bohyňa zomrela vo veku nedožitých 96 rokov v roku 2001. Tajomná starena sa volala Irma Gabrhelová a žila osamelo v malom domčeku na kopci nad Starým Hrozenkovom. V jednej izbe mala kaplnku s asi metrovou sochou Panny Márie, kde sa modlila.

„Všetci ju prezývali Chupatá, tak ako jej matku. Keď sme ju ako študenti v rámci terénneho výskumu navštívili, nebola spočiatku veľmi zhovorčivá. Priznala, že má rada samotu, trikrát denne sa venuje modlitbám, a keď prídu zákazníci, aj magickým praktikám."

"Hneď nás prekukla, že sme skôr zvedavci a nemáme žiadne zdravotné problémy. Veľmi dlho popierala svoje veštecké schopnosti. ,Ništ neviem. Som hlúpa‘ - niekoľkokrát zopakovala,“ spomína Tomáš Szmrecsányi.

Nakoniec sa študentom podarilo z Irmy vytiahnuť zopár informácií a pridala aj nejaké praktické rady ohľadom zdravia. „Boľavé oči si vraj máme potierať slivovicou. Ale večer - lebo páchne,“ prezradila bohyňa študentom religionistiky z Bratislavy.

Irma bola tvrdá žena. O svojho mladšieho syna sa veľmi nestarala, vychovala ho jej staršia dcéra, chlapcova sestra. Keď jej zomrel manžel, nevyronila ani slzu. Nezmietali ňou žiadne emócie, dôležitá bola pre ňu práca a modlitby. A, samozrejme, privyrobiť si nejakú korunku mágiou.

„Nerobila to však len pre peniaze ako mnohé moderné bosorky. Kto koľko zaplatí, nechala na klientovi. Išlo jej skôr o symboliku, teda že nerobí len tak nadarmo. Zákazníci platili aj naturáliami, keďže nie každý mal peniaze navyše. A práve tento prístup k záujemcom o magické služby je charakteristickým znakom ,pravej‘ vedmy. Pani Irma sa venovala magickým praktikám dlhé desaťročia, a predsa nebola bohatá. Žila skutočne v skromných podmienkach,“ zdôrazňuje Tomáš Szmrecsányi.

Poznala bylinky i zaklínadlá. Tento dar zdedila od svojej mamy Anny Pokornej a tá zase od svojej. Všetky boli vychýrenými bohyňami. Dokonca aj Irmina dcéra Štefánia Michalčíková, ktorá bývala na slovenskej strane hraníc v osade Liešna, dlhé roky ponúkala svoje veštecké a liečiteľské služby.

Ešte kým žila - už je niekoľko rokov po smrti -, sme sa niekoľkokrát pokúšali urobiť s ňou rozhovor. Ale po medializácii, rovnako ani jej mama, netúžila.

Z pokolenia na pokolenie si tajomné ženy z jej rodu odovzdávali špeciálnu modlitbu - akúsi magickú formulku - a tú držali v prísnej tajnosti. Dnes je, zdá sa, všetkému koniec. Nikto netuší, či nejaká z rodu žitkovských bohýň udržiava čarodejnícku tradíciu.

Do neba či do pekla?

„U nás už tie babičky, ktoré sa venovali liečeniu a vešteniu, pomreli. Nič sa tu nezachovalo. To skôr na slovenskej strane,“ povedala nám pracovníčka na Obecnom úrade v Starom Hrozenkove. Pri zmienke o bosoráckej tradícii tu každý len mávne rukou. „To bolo dávno, už sú všetky na cintoríne,“ tvrdia domáci.

Niektoré mená, ktoré spomínajú, naozaj nájdeme práve tam. Irma Gabrhelová má na náhrobku i fotografiu. Na návštevníka pozerá sympatická babička v šatke. Zďaleka nepôsobí tak tvrdo, ako ju poznali jej najbližší.

V Starom Hrozenkove, u bosorky Agáty, bola v učení aj veštkyňa Zana. V jedenástich rokoch po vážnych zdravotných komplikáciách začala mať videnia a rodinný známy ju vzal do Starého Hrozenkova. „Dostala som sa do učenia k bosorke Agáte. Bolo to hrozné,“ spomína Zana. Ako dievča mala iné záľuby, ale poslanie je poslanie, a tak sa namiesto hry s bábikami drvila anatómiu a pozorne načúvala hrozenkovskej vedme.

„Prichádzala som za ňou z Trenčína šesť rokov. Niekedy raz týždenne, niekedy aj päťkrát,“ dodá. Už počas učenia Agáte pomáhala, najmä s liečením. A postupne sa o svoje poslanie zaujímala čoraz viac, až sa postavila na vlastné nohy. Dnes patrí medzi najznámejšie slovenské veštkyne. A Agáta? Tá už dávno nie je medzi živými.

„Známa bola aj Božena Pekárková. Už nežije a ani jej dcéra, ktorá robí v bufete na hranici, sa tomu nevenuje,“ spomína pani Dana. „Ešte tu donedávna pôsobila Genovéva Štuberová. Tuším robila s kartami a možno sa tomu ešte venuje jej dcéra. Neviem.

Viete, ja na bosorky neverím,“ usmeje sa. Spomenie ešte jednu z mladších veštkýň, Martu Jankuovú. Má vraj okolo šesťdesiatky, používa magické praktiky hrozenkovských bosoriek, ale býva na slovenskej strane, v Drietome.

Podvod?

„Boli tu na kopaniciach šikovní ľudia. Vedeli, ako zarobiť peniaze,“ komentuje fenomén bohýň Dana. No domáci všeobecne o schopnostiach svojich rodáčok pochybujú. Prečo toľká nedôvera? Možno aj preto, že ich pre utiahnutý život na samotách vlastne poriadne nepoznali. A tak sa o nich šírili rôzne legendy.

Jedna hovorí, že vedmy žijúce na kopcoch využívali pomoc takzvaných andelov. Bol to zväčša mladý človek, či dokonca dieťa, ktoré čakalo v dedine na zákazníka a ochotne ho viedlo po strmej ceste k bohyni. Kým k nej došli, zistil od návštevníka niekoľko informácií, kúsok pred cieľom sa s ním rozlúčil a kým cudzinec dorazil k bosorke, „andel“ sa s ňou vraj už stihol o všetko podeliť.

A tak si mohla bohyňa nakloniť zákazníka zopár presnými poznatkami o jeho živote. Mladším obyvateľom Starého Hrozenkova bosorácka tradícia ich dediny už veľa nehovorí. Na druhý svet sa pobrali nielen staré vedmy, ale aj pamätníci, ktorí o nich vedeli zaujímavé príbehy. Mnohé sa zachovali v diele etnológa Holubyho a študentov Katedry religionistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorí pred pätnástimi rokmi uskutočnili v tejto oblasti terénne výskumy.

„Ľudia z dedín v Bielych Karpatoch nám o tamojších bosorkách porozprávali kadečo. Niektorí im verili, ale boli aj takí, ktorí ich nazývali podvodníčkami a klamárkami využívajúcimi poverčivosť ľudí. Okrem nedôvery prevládal aj strach. Najmä v katolíckych oblastiach považovali ich praktiky za hriešne a ak ich aj veriaci navštívil, radšej sa k tomu nepriznával,“ opisuje Tomáš Szmrecsányi. V každom prípade však pútali nevídanú pozornosť.

VIDEO Plus 7 Dní