reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Červený, žltkastý, sivý, ktorý sa vraj mení na zelený, keď ho polejete vodou. Kamenný svet starý 250 miliónov rokov, spomienka na časy, keď tu bolo morské dno. Zmizlo, vápence zostali aj s odtlačkami a odliatkami tvorov, ktoré tu kedysi žili. Je to svet, ktorý nám má čo povedať aj dnes. Lenže kameňolom patriaci k Považským cementárňam v Ladcoch vám môže prehovoriť aj do duše. A to je presne to, čo by ste na takomto mieste nečakali.

„Minulý rok tu bol koncert. Vondráčková, Rottrová, Zelenková a gospelová skupina Zachej,“ hovorí Mária Tulkisová z Púchova. „A nedávno, v máji, sme tu boli na vysviacke sochy Panny Márie. Veru, pútnikov sem priviezlo 76 autobusov, tisíc áut tu bolo a ľudí tisíce, hlava na hlave. Všetci sa chceli pozrieť na najväčšiu sochu Panny Márie, patrónky Slovenska, pokloniť sa jej, pomodliť sa.“ Ani nie o mesiac prišla na Skalné sanktuárium Božieho milosrdenstva znova, tentoraz aj so svojou 85-ročnou mamou Máriou Kresáčkovou. Navrch kopca vystúpili peši a cestou sa pomodlili na krížovej ceste. Pani Kresáčková s paličkou.

„Samozrejme, že s palicou, bez nej by sa mi sem išlo ťažšie!“ povie. Ony aj ich priateľka Anna Žemlová hľadia na patrónku Slovenska a z ich úst vychádzajú modlitby. „Stojí tu len chvíľu a pôsobí, akoby tu bola odjakživa,“ vraví. „A ten pohľad! A tie ruky! Akoby nás volala - Poďte ku mne!“ dodá Mária Tulkisová.

Socha Panny Márie, Matky milosrdenstva, má šesť metrov, podstavec, na ktorom stojí, tri. Váži 25 ton, čo je 25-tisíc kilogramov. A predsa nemáte pocit, že je obrovská. Aspoň dovtedy, kým si pod ňou neurobíte fotografiu. Ako a prečo sa ocitla navrchu kameňolomu? Neďaleko nej stojí dvanásťmetrový kríž, pomník pápeža Jána Pavla II., pomník svätej sestry Faustíny, sekretárky a apoštolky milosrdného Ježiša, opodiaľ Kaplnka Božieho milosrdenstva. To všetko tu vyrástlo za posledných päť rokov a hora Butkov sa stala najmladším pútnickým miestom na svete. Ale prečo?

„Veď aj Golgota stála na kameňolome,“ odpovedá Anton Barcík, generálny riaditeľ Cementární Ladce. Je to on, komu Slovensko vďačí za tento unikát. Dá sa rozprávať príbeh o tom, ako v roku 2012 horu Butkov navštívil známy exorcista z Malty a spolu s ním prišla pani Sue Farrugia - „osoba taktiež mimoriadnych duchovných darov“, ako sa píše na tabuli v sanktuáriu. Boli to práve oni dvaja, ktorí povedali: „Postavte na tejto hore kríž!“

„Keď už stál na hore kríž, pútnici chceli, aby tu bola aj socha Panny Márie. Videl som ju vo svojich predstavách s roztvorenou náručou, so všeobjímajúcimi rukami,“ hovorí Anton Barcík. Opäť to bol on, kto oslovil Vladimíra Višvádera, aby sochu stvárnil. Chýba len odpoveď na otázku - Prečo?

„Človek v živote prechádza rôznymi etapami a má rôzne ciele, ktoré zodpovedajú jeho veku. Mal by za sebou zanechať pozitívnu stopu, najmä tí, ktorí na to majú možnosti. Dnes sa peniaze stali jediným bohom a ľudia, ktorí ich majú, si myslia, že s nimi nepotrebujú duchovno. Lebo duchovno uberá z pohodlia, ktoré ponúka bohatstvo. Ale to je veľmi zlá cesta,“ vysvetľuje Anton Barcík. Vo výške 765 metrov nad morom vystiera ruky k pútnikom socha, ktorá ho prežije. Pretrvá stáročia, lebo jej súčasťou sú kamene z tunajšieho lomu.

„Hoci som akademický sochár, špecializoval som sa na reštaurovanie, a tak som v živote obnovil veľa pamiatok. Voľnej tvorbe som sa venoval výnimočne, socha Panny Márie, Matky milosrdenstva, na hore Butkov je moja prvá a najväčšia socha,“ hovorí Vladimír Višváder a spomína, ako sa prvý raz stretol s Antonom Barcíkom. Pozhovárali sa o diele a sochár si myslel, že tým sa to skončilo. „Lenže o pol roka sa mi pán Barcík ozval. Priznám sa, v tej chvíli ma zalial studený pot. Veď to mala byť najväčšia socha Panny Márie tohto typu v Európe.“ Dva roky po ich prvom stretnutí už stála na svojom mieste. Butkovská Mária.

Vladimír Višváder začal tvoriť prvý metrový model z hliny. „Vedel som, ako by mala vyzerať. Je to patrónka Slovenska, ochrankyňa, takže veľký plášť, aby sme sa podeň všetci zmestili, otvorená náruč, aby nás všetkých mohla prijať. Nechcel som, aby bola smutná a ubolená, chcel som jej na tvári vyčariť jemný úsmev.“ Rehoľné sestry nosili Antonovi Barcíkovi obrázky, on ich preposielal sochárovi ako podnety. Živú predlohu však táto socha nemala. „Nie, jej tvár nie je tvárou nikoho z mojej rodiny ani ľudí, ktorých poznám. O to ťažšie je takúto tvár vymyslieť tak, aby sa páčila autorovi, ale aj všetkým, ktorí ju uvidia. Mal som pocit, že mi sama vychádzala spod rúk, keď som ju modeloval.“ Potom však nastal ďalší problém - inak vyzerá tvár, ak sa na ňu pozeráte priamo, a inak, ak je vo výške deväť metrov. „Model a socha nie sú to isté. Keď som sa pustil do sochy, musel som jej tvári prispôsobovať proporcie.“ A potom to prišlo - vyrobiť originál v skutočnej veľkos­ti. „Keď tam už stála, cítil som zimomriavky. Je to zvláštny pocit, vyrobiť také monumentálne, a predsa krehké dielo. A potom znova, keď ju požehnávali. Dá sa povedať, že to bola moja prvá a zároveň najväčšia vernisáž v živote. Dojímala ma tá atmosféra, slová sa mi strácali v hrdle, keď som sa mal prihovoriť šiestim tisícom ľudí. Slová nie sú materiál, s ktorým zvyknem pracovať. Ale boli to predovšetkým slová, ktorými som chcel vyjadriť vďaku. Všetkým tým, ktorí mi pomohli, veriacim, ktorí na vysvätenie prišli,“ dodáva Vladimír Višváder.

Butkovská Mária sa stala súčasťou Skalného sanktuária Božieho milosrdenstva. Ako napísala jedna z pútničiek do pamätnej knihy: „Až sem som musela prísť, aby som uverila, že aj po strate mojich najbližších je krásne žiť. Ďakujem.“

Butkovská Mária: Nad kameňolomom v Ladcoch vyrástlo najmladšie pútnické miesto na svete

Výber pre vás