Tip na článok
Miroslav Válek: Známi ho obhajujú v rozpore s historickými faktmi.

Známy básnik chválil mlátenie bezbranných nevinných ľudí, Slováci ho majú za hrdinu

Písal verše o milovaní v husej koži. Husiu kožu však budete mať z toho, ako chválil brutálne mlátenie bezbranných nevinných ľudí

Galéria k článku (5 fotografií )
Marec 1988: Na pokojnej manifestácii ľudia držali v rukách sviece a chceli si uplatniť základné ľudské práva.
Milovanie v husej koži: Básnik mal nesporný talent a moderné poetické obrazy
Ako minister: Bol zodpovedný za katastrofálny stav normalizačnej kultúry, na snímke vľavo, v strede predseda vlády Peter Colotka a vpravo biskup Július Gábriš.

Od sviečkovej manifestácie, ktorá žiadala náboženskú slobodu a dodržiavanie občianskych práv, ubehlo tridsať rokov. Dnes vďaka historikom vieme mnohé, ale stále sa dozvedáme nové fakty. Taký je aj prejav popredného slovenského básnika Miroslava Válka, kde opisuje svoj postoj k sviečkovej manifestácii. Odznel krátko po tom, ako túto pokojnú akciu brutálne rozohnali zložky komunistického režimu. Zábery vtedy obleteli svet a boli jedným z posledných útokov režimu, ktorý skrachoval v novembri 1989. Ak neprekvapí bezcitnosť komunistických fízlov, o to viac prekvapí tá básnikova. Válkov podiel na zločinoch sa dodnes maže.

Štvrté poschodie

„Videl som celý priebeh demonštrácie. Myslím si, že môžem zodpovedne povedať... že zásah bezpečnostných zložiek bol adekvátny. Bezpečnostné zložky by bolo možné obviniť skôr z prílišnej ohľaduplnosti.“

Prílišná ohľaduplnosť: Také bolo mlátenie ľudí v podaní Miroslava Válka.
Prílišná ohľaduplnosť: Také bolo mlátenie ľudí v podaní Miroslava Válka.
ARCHÍV ÚPN

Tieto slová nepochádzajú z úst komunistického fanatika, ale básnika, ktorý veršoval o nehe, láske, smrti a milenkách. Popredný básnik Miroslav Válek takto hovorí o sviečkovej demonštrácii, ktorá sa konala v marci 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave a dozeral na ňu zo štvrtého poschodia hotela Carlton.

Neocitol sa tam nechtiac či náhodou. Okrem toho, že písal básne, bol Válek vysokým komunistickým pohlavárom, členom Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a ministrom kultúry Slovenskej socialistickej republiky. Podľa záverečnej správy o prešetrení zásahu, ktorú spísali po páde komunizmu v marci 1990, boli s Válkom v hoteli aj najvyšší papaláši - vedúci tajomník Mestského výboru KSS v Bratislave Gejza Šlapka, minister vnútra Štefan Lazar, náčelník bratislavskej polície Štefan Mikula i šéf Štátnej bezpečnosti (ŠtB) Alojz Lorenc.

Ako minister: Bol zodpovedný za katastrofálny stav normalizačnej kultúry, na snímke vľavo, v strede predseda vlády Peter Colotka a vpravo biskup Július Gábriš.
Ako minister: Bol zodpovedný za katastrofálny stav normalizačnej kultúry, na snímke vľavo, v strede predseda vlády Peter Colotka a vpravo biskup Július Gábriš.
TASR

Válkova účasť v Carltone je známa, oveľa menej známe sú citované slová. Podľa dokumentov s pôvodným označením Tajné! ich vyslovil na pléne ÚV KSS o celé tri týždne po mlátení ľudí. „Minister Válek bol členom riadiacej politickej komisie a tá nielen sledovala, ale aj riadila brutálny zásah proti sviečkovej manifestácii,“ súhlasí historik Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský. A básnik nielenže celý zásah aj s odstupom času schvaľoval, ale hlásil, že mohol byť ešte brutálnejší.

Talent aj slaboch

Stále je považovaný za talentovaného básnika. Právom. Počas vojny začal ako nádejný kresťanský poet, po komunistickom prevrate presedlal na novú líniu. Písal nadčasové ľúbostné a existenciálne básne s fantastickými obrazmi - rovnako ako lacné veršíky pre stranu. Je autorom skvelého Milovania v husej koži - rovnako ako trápnych veršov o traktoristovi na Zetore či zbierky Slovo venovanej „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“.

Do strany vstúpil v roku 1962, jeho politická hviezda zažiarila po invázii do Československa - od roku 1969 bol ministrom kultúry, dostal titul zaslúžilý aj národný umelec. Medzitým už bol komunistickým poslancom a členom ÚV KSS. Postupne v sebe nahradil básnika funkcionárom. Údajne ako minister pomáhal niektorým vybraným autorom, čo je však podobne absurdné ako pri Tisových výnimkách Židom - chránil ich pred tým, čo sám zosobňoval. Válek bol ako šéf rezortu priamo zodpovedný za katas­trofálny stav kultúry počas normalizácie, kde na jednej strane fungovali povolení, vyzdvihovaní autori a na druhej strane boli „nevhodní“ autori zakázaní a perzekvovaní. Zodpovednosť nesie napríklad aj za vylúčenie Hany Ponickej zo spisovateľskej obce a za jej obťažovanie eštebákmi až do pádu komunizmu.

Marec 1988: Na pokojnej manifestácii ľudia držali v rukách sviece a chceli si uplatniť základné ľudské práva.
Marec 1988: Na pokojnej manifestácii ľudia držali v rukách sviece a chceli si uplatniť základné ľudské práva.
ARCHÍV ÚPN

Paradoxné tiež bolo, že niekdajší zapálený mladý katolík Válek ako normalizačný káder kontroloval cirkvi - preto bol aj členom komisie v Carltone. Zásah obhajoval napríklad aj na zasadnutí Pacem in terris, združenia duchovných kolaborujúcich s režimom, ktoré zakázal pápež. „Možno bol Válek slaboch,“ zamýšľa sa historik Patrik Dubovský. „Mal talent na písanie básní a pri tom mal ostať. Ak sa nádejal, že zachráni slovenskú kultúru, keď bude vo vysokej funkcii z času na čas protežovať nejakého umelca, tak sa mýlil. Možno niekomu vy­šla knižočka, ale systém mlel spokojne ďalej a navyše sa mohol kryť básnikom ministrom.“

Rázne zakročiť

Podľa dokumentov Válek aj vedome klamal. Tri týždne po nakladačke tvrdil, že pri zásahu nepoužili psy, obušky, kasery. „Hocikedy ma môžete konfrontovať so skutočnosťou, nič také sa tam nepoužilo.“

Okrem obuškov, psov a kaserov mala pritom polícia antony pre zatknutých, posilnili ju aj členovia pohotovostného útvaru, takže dovedna to bolo so zálohami až do tisíc policajtov a päťdesiat nasadených eštebákov. Desivo pôsobí fakt, že nemocnice mali pohotovosť a pripravenú krv na transfúzie, ale najmä, že vo výzbroji polície bolo aj päťdesiat ostrých nábojov. To všetko na ľudí, ktorí sa rozhodli pokojne manifestovať so sviečkami v rukách a akciu vopred ohlásili.

V totalite však občianske práva nemajú hodnotu - komunistickí fízli nabiehali do ľudí autami a napokon nasadili vodné delá. Nasledovalo zatýkanie, výsluchy a ďalšie mlátenie. O absolútne neadekvátnom zásahu písali svetové agentúry. A kým podľa komunistickej propagandy vraj „spľasla bublina provokácie“, o represívnych zákrokoch vzápätí prijal rezolúciu Európsky parlament.

Litera spravodlivosti

Hoci demokratická Európa zásah odsúdila, u nás sa nikdy nenaplnila litera spravodlivosti. Trestnoprávnu zodpovednosť nevyvodili proti pohlavárom ani fízlom zo zásahu. Po novembri 1989 odsúdili jediného policajného dôstojníka - aj toho oslobodili, keď preňho v revolučnej eufórii vyžiadali milosť organizátori sviečkovej manifestácie Ján Čarnogurský s Františkom Mikloškom. Nejde o uzavretú kapitolu - aj na nedávnych protestoch zneli heslá o dokončení revolúcie a odstránení komunistov z verejného života.

Válek zomrel krátko po páde komunizmu - mal 63 rokov - a jeho podiel na zločinoch komunizmu sa odvtedy relativizuje. Patrí medzi umelcov kolaborujúcich s mocou, ktorých obraz sa romanticky prifarbuje. Vraj so surovým bitím nemal nič spoločné, vraj vnútorne nesúhlasil... Romantizáciu predkladajú encyklopédie, učebnice aj básnikovi známi. Tí vystupujú aj v najnovšom dokumentárnom filme Válek, ktorý plánujú v lete odvysielať vo verejnoprávnej televízii.

Ako sa pri tom môžu cítiť zbité obete? Prečo si nechceme priznať pravdu? „Válek bol členom najvyšších orgánov strany a v tom je jeho priama politická a osobná zodpovednosť za zločiny komunizmu až do jeho pádu, a to i za vraždy ŠtB a zabitia na hranici,“ myslí si Patrik Dubovský. „Nebol nútený pracovať v orgánoch strany a svojím členstvom legitimizovať jej neoprávnenú moc v štáte. Táto moc prijímala zákony, ktoré dovoľovali perzekúcie až do stavu vrážd. Ak vnútorne nesúhlasil, mal aj navonok, inak sa javí ako duchovný schizofrenik alebo človek, ktorý uznával teóriu ‚menšieho zla‘. Táto teória však nemyslí na to, že aj menšie zlo je zlo.“

VIDEO Plus 7 Dní