Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Niektorí rodičia by si zaslúžili tvrdú prevýchovu a&nbsp;nad sebou pevnú ruku! Ale nie tú detskú, ktorú majú nežne chytiť a&nbsp;viesť tak, aby sa z&nbsp;malého človeka raz stala zrelá, samostatná a&nbsp;vyrovnaná osobnosť. Lenže stáva sa, že je to naopak a&nbsp;oporu a&nbsp;pochopenie očakávajú práve od&nbsp;svojich ratolestí. Labilný rodič, ktorý sa zmieta v&nbsp;chaose vlastných pocitov, zlyhaní či sebaľútosti, nie je práve najvhodnejším príkladom do&nbsp;života svojich detí. Každý potrebuje lásku a&nbsp;pozornosť. Ak ju však mama či otec hľadajú a&nbsp;dávajú všade inde, len nie svojim potomkom a&nbsp;nechajú sa strhnúť ľúbostnou vášňou, ktorá im zaslepí oči, môže to ich deti trvalo poznačiť.

Aký obraz si vytvorí o&nbsp;ženách chlapec, ktorého mama v&nbsp;slzách prosí každého muža, aby pri nej zostal, hoci šliape po&nbsp;jej dôstojnosti aj deťoch? Alebo dcéra? Bude schopná niekedy uveriť, že je hodná lásky? Dokážu chlapci, ktorí vidia otca nekriticky zamilovaného do&nbsp;egoistickej panovačnej a&nbsp;zištnej ženy, uveriť hlbokému úprimnému citu?

Mnohým iste pri sledovaní rozprávky o Popoluške napadlo, prečo otec vdovec dopustil, aby zlá macocha týrala jeho vlastnú dcéru. Nuž, v reálnom živote vás zrejme nikto nebude nútiť triediť hrach a šošovicu, ale príkladov zlej macochy či otčima sa zopár nájde. Niekedy sa ich dokonca v rodine, kde žena či muž zostanú na deti sami, vystrieda viacej. Tibor bol šikovné dieťa a&nbsp;pomerne bezproblémový tínedžer. Lenže od&nbsp;desiatich rokov bol dosť často vystavený trápeniam svojej mamy, ktoré v&nbsp;ňom zanechali hlboké stopy. Nie, netýrala ho, bol milovaný, ale na&nbsp;druhej strane zanedbávaný. „Moja mama neustále riešila nejakú traumu s&nbsp;mužmi. Tak často som ju videl nešťastnú a&nbsp;uplakanú! Raz, keď ju niekto opustil, inokedy, keď ju jej partner podozrieval či využíval. Bolo hrozné byť svedkom jej bolestí. Vo mne videla najistejší zdroj šťastia, ale často jej lásku ku mne prevalcovala vášeň k&nbsp;nejakému mužovi a&nbsp;ja som to musel chápať,“ spomína mladý muž.

Strata jedného z&nbsp;rodičov prináša deťom nové, neprimerané roly. „Je to niečo podobné, ako keď umrie matka a&nbsp;staršia dcéra sa stáva náhradnou matkou mladšiemu bratovi. Ni­kto to od&nbsp;nej nemusí vyžadovať, býva to tak samo od&nbsp;seba. Nebráni sa tomu a&nbsp;často to považuje za&nbsp;svoju morálnu povinnosť,“ vysvetľuje Melinda Kešická, individuálna a&nbsp;párová terapeutka. Rovnako sa povýši väzba medzi matkou a&nbsp;synom na&nbsp;pseudopartnerský vzťah, ktorý narúšajú „avantúry“ matky túžiacej po&nbsp;vášni, no syn jej ju nemôže poskytnúť. „Inak je však syn ako partner poskytujúci emočnú oporu v&nbsp;silnom citovom pute oveľa stabilnejší a&nbsp;spoľahlivejší, a&nbsp;tak sa k&nbsp;nemu matka vracia ako k&nbsp;svojej bezpečnej opore. Tu dochádza k&nbsp;deformácii citového vývoja syna, vytvoreniu až patologickej závislosti, keď si ho matka ďalej stráži pre seba. Bráni synovi v&nbsp;jeho prirodzenom osamostatnení a&nbsp;nadviazaní nového, primeraného vzťahu,“ opisuje odborníčka.

Ľuboš zase zažíval trápenia so svojím otcom. „Musel som sa pozerať, ako ho ženy po rozvode s mamou zneužijú a odkopnú. Bol to strašný pocit! Každá od neho len brala, snažil sa im vyhovieť, neraz si požičiaval peniaze od nás, detí, aby mohol niečo kúpiť priateľke,“ spomína. Keď otca nejaká žena opustila, celé hodiny sedel na balkóne alebo sa zavrel do spálne a nedokázal s deťmi normálne komunikovať,“ rozpráva. Ak mal nový objav, deti museli pochopiť, že na dovolenku radšej vezme svoju novú lásku ako ich. A, nedajbože, mala dieťa! „Malé dievčatká, ktoré sa mu zalíškali, mali vyhraté. My sme boli na vedľajšej koľaji, neustále nás napomínal, nikdy nám nedal za pravdu, nevypočul nás. Viac sa zaujímal o cudzie dieťa než o nás. Keď sme chceli ísť na futbal či hokej, nikam nás nevzal, lebo to jeho dievčatá nebaví,“ povzdychne si Ľuboš.

„Základným modelom poskytujúcim stabilitu potrebnú pre vývoj detí je pár otec - matka a&nbsp;stratou jedného z&nbsp;nich sa uvoľní miesto na&nbsp;neprimerané zážitky,“ pripomína Melinda Kešická. „Syn sa stáva neprimeraným spoločníkom svojho otca v&nbsp;jeho neúspechoch u&nbsp;žien tak, akoby to bolo u&nbsp;jeho kamaráta. Aj ostatné rodinné konštelácie dcér a&nbsp;osamelých matiek, respektíve osamelých otcov prinášajú predčasné poznanie nestability, ktorá má tým závažnejší dosah na&nbsp;ich vývoj, čím sú v&nbsp;tom čase mladší, a&nbsp;teda zraniteľnejší,“ upozorňuje.

Aké stopy môže na deťoch zanechať spoluprežívanie búrlivého citového života a sklamaní jedného z rodičov? „Platí, že človek vydrží veľa. Podmienkou je, aby si záťaž nakladal postupne. Inak sa skriví a pravdepodobne už nikdy dokonale nenarovná. Dvojnásobne to platí pre krehkú detskú psychiku. Tá sa láme a jazvy po jej hojení sú nápadné celý život. Strata viery v istotu a bezpečie v stabilnom zväzku otca a matky prináša celoživotnú kolísavú úzkosť v závislosti od životných situácií, ktoré im pripomínajú detstvo spojené s neistotou rodiča v jeho partnerskom postavení,“ vysvetľuje terapeutka. "Deti sa podľa jej slov stávajú svedkami či dokonca účastníkmi hier spojených s dvorením otca či matky a následným krachom ešte neexistujúcich vzťahov rodiča ako prototypu nestability a obáv z budúcnosti,“ hovorí.

Aká je teda rada párovej terapeutky pre rodičov? „V prvom rade, aby nezabudli, že deti splodili spolu, a tak by ich mali aj vychovať. Torzo rodiny vedie k okyptenému produktu výchovy. Ak sa tak už stane, nech majú na pamäti, že deti im partnerov nenahradia,“ pripomína. „Vstup nového partnera do rodiny je vítaný, ale až v čase, keď je takmer jasné, že je ochotný stať sa aj čiastočnou náhradou pôvodného rodiča v každodennom rytme praktického života,“vysvetľuje.&nbsp; Aj rodič má právo na&nbsp;lásku. Kým si ňou však nebude istý a&nbsp;nemá indície, že jeho nový partner si dokáže vytvoriť k&nbsp;deťom vrúcny a&nbsp;úprimný vzťah, nemal by otec či matka vystavovať deti neprimeraným stresom a&nbsp;citovej záťaži. Rozhodne im neprospieva obraz rodiča ako zamilovaného pubertiaka, ktorému city a&nbsp;pudy zatemnili rozum. „Deti sa plodia až po&nbsp;období prechodných pubertálnych a&nbsp;adolescentných lások rodičov a&nbsp;prirodzene nie sú uspôsobené na&nbsp;návrat rodiča do&nbsp;týchto čias. Takto sa očakávaný obraz zrelého otca či matky mení na&nbsp;nestabilného jedinca zmietajúceho sa v&nbsp;spomienkach na&nbsp;pokusy o&nbsp;vytvorenie vzťahu, ktoré prebehli často vo veku, v&nbsp;ktorom sa teraz nachádzajú ich deti,“ dodáva terapeutka.