Vanda Felšöci Rusnáková

Nie nadarmo sa prostitúcii hovorí najstaršie remeslo. Dnes sa slovo prostitútka používa ako urážka, no kedysi išlo o jedno z najuznávanejších a vyzdvihovaných remesiel. Nielen vo svete, ale aj na východe Slovenska.

V tom, že kňažky lásky existovali aj v našich končinách, majú jasno archeológovia, ktorí bádajú pri Nižnej Myšli. Dôkazy o nich našli v osade z bronzovej doby.

„Prvé zmienky o tomto najstaršom remesle nájdeme už pri vyspelých Sumeroch, ktorí žili štyritisíc rokov pred naším letopočtom. Ich písomné záznamy na hlinených tabuľkách jasne hovoria o dvoch remeslách - akýchsi vyberačoch daní a kurtizánach. Bolo to významné postavenie,“ prezrádza archeológ Ladislav Olexa z Archeologického ústavu SAV v Nitre, pracovisko Košice.

To vyše tridsaťpäť rokov báda na archeologickom nálezisku otomanskej civilizácie pri Nižnej Myšli. Poukazuje na fakt, že ľudia žijúci v tejto osade v bronzovej dobe - teda asi v roku 1600 pred naším letopočtom - mali určitú hierarchizáciu a rozdelené povolania. Boli vzdelaní a najmä „poznačení“ čulým obchodom so zvyškom Európy.

„V tej dobe v Pompejach existovali nevestince. Zachovali sa fresky z verejných domov, ktoré jasne hovoria o vtedajšej prostitúcii. Našli sa odkazy o cenách aj o spokojnosti hostí s prostitútkami. Ak teda existovala prostitúcia tam, existovala aj v Nižnej Myšli.

Pretože títo ľudia získali vďaka obchodným kontaktom nielen ekonomické informácie, ale aj iné. Je jasné, že vedeli o kňažkách lásky. Tak ako v ostatných ekonomických, vojenských a náboženských centrách. A tým osada pri Nižnej Myšli nesporne bola,“ prezrádza Olexa.

Doterajší výskum dokázal, že v tomto období rozhodne nežili ľudia v osade pri Nižnej Myšli len vo zväzku s jednou osobou. „Bežne sme našli mužský hrob a okolo neho tri až päť ženských hrobov. Bolo evidentné, že mŕtve ženy k mužovi patrili,“ vysvetľuje Olexa.

A dodáva: „Darmo si budeme navrávať, že iba táto osada nebola poznačená sexom. Vtedy to ľudia brali ako prirodzenú vec a ženy, ktoré takéto služby poskytovali, mali najmä náboženskú a pedagogickú úlohu.“

Poukazuje najmä na príklady zo starovekého Grécka, konkrétne na ostrov Lesbos, kde v časoch pred Kristom existovali dievčenské školy, v ktorých „učiteľky“ učili dievčatá manželskému životu. A k tomu patrilo uspokojenie sexuálnych potrieb.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/slovenske-radodajky-egypte-nocna-bratislava-vedela-rozpravat.html">Slovenské radodajky v Egypte: Nočná Bratislava by vedela rozprávať...</a>

„Predkresťanské obdobie bolo kňažkám lásky veľmi naklonené. Prostitúcia mala totiž dve formy - jedna bola spomínaná nábožensko-pedagogická, vykonávaná v chrámoch na to určených a platená milodarmi. Druhá bola, takpovediac, zdravotná a ekonomická - na vtedajších obchodných cestách. Určená pocestným a kupcom,“ hovorí s úsmevom Olexa.

Vysvetľuje, že išlo o vážené osoby - a neboli to vždy len ženy. „Mužská prostitúcia v období pred Kristom bola bežná. Nebolo to nič zakázané. Veď aj Alexander Veľký mal svojho priateľa. Aj vtedy platilo, že tieto služby si mohol dovoliť iba ten, kto na to mal.“

Až kresťanská viera a najmä stredovek zmenili pohľad na prostitúciu. Sex sa stal podľa cirkvi len prostriedkom na splodenie potomkov, uspokojenie bolo nežiaduce. Nielen pre telesnú rozkoš, ale najmä pre pohlavné choroby, ktoré boli v tom čase smrteľné.

Či fungovala v tomto období prostitúcia v lokalite dnešných Košíc, nevedno. Prvé zmienky o prostitúcii v centre východoslovenskej metropoly siahajú do prvej polovice 17. storočia. No pôvodne to nebolo nič dovolené. Skôr sa objavujú správy o trestoch pre hriešnikov.

„Dostupné písomnosti hovoria o istom ženatom Pálolim Mészárosovi Morwayovi, ktorého mesto v roku 1632 odsúdilo za nemravný život. Trest bol krutý. Priviazali ho ku konskému chvostu a dali odvliecť k popravisku. Keďže mal kontakty, trest mu zmiernili. Na popravisko ho odviedli normálne. Sťatie hlavy mu však neodpustili,“ číta z archívov Košíc Ladislav Olexa.

Spomína aj ďalší prípad. V roku 1633 mesto odsúdilo Ilonu Tóthovú na smrť pre hriešny život a pre to, že po pôrode zabila svoje dieťa. Poprava bola krutá. Kat jej vyhĺbil jamu a vystlal ju tŕňmi. Na ne položil Ilonu a zahrabal ju. To nebolo všetko. Ešte ju kolom priklincoval k zemi.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/slovenske-luxusne-spolocnicky-su-arogantne-samy-seba-klamu-robia-modelky.html">Slovenské luxusné spoločníčky: Seba aj okolie klamú, že robia modelky</a>

„Ukazuje to na fakt, že toto remeslo prežilo aj krušné chvíle - a pretrvalo. Ďalšie existujúce dochované zmienky z 19. storočia hovoria o tom, že prostitútky boli riadne evidované a chodili na zdravotné prehliadky. Teda tie, ktoré to robili legálne. Mali aj svoje lokality. Košičanom sú dobre známe dodnes. Napríklad Varšanská (dnes Hradbová) ulica či Vrátna.“

Známe sú najmä z 19. storočia. „Práve na Varšanskej ulici stáli domčeky so svietiacimi lampičkami, v ktorých prostitútky vykonávali svoje remeslo,“ prezrádza detaily Olexa.

Aj v Košiciach však boli bordely v tom období kastované. Nóbl pre majetných alebo obyčajné pre robotníkov. „Za luxusnejšie sa považoval podnik na Alžbetinej ulici číslo 22 a budova hotela Európa, dnes je tam banka. Robotníkom boli určené tie na Vrátnej či na Varšanskej alebo na dnešnej Štefánikovej - v bývalej budove Prefy,“ vypočítava archeológ.

Vysvetľuje, že nevestince boli vždy v blízkosti trhových miest alebo na krížnych obchodných trasách. Pretože boli určené nielen robotníkom, ale najmä pocestným a kupcom.

„Aj keď v Uhorsku bola prostitúcia v podstate legálna, za prvej republiky bola zakázaná. Pravdaže, len na papieri. Nevestince fungovali - aj počas svetových vojen.“

Prostitútky museli dodržiavať prísne spoločenské pravidlá. Napríklad po Košiciach nemohli chodiť po druhej strane korza - po hlavnej ulici. Tadiaľ sa mohli prechádzať len vojaci so svojimi legitímnymi partnerkami. Paradoxne, vojaci patrili k najvýznamnejším klientom.

„Jednu z historiek oprášil historik Jozef Duchoň. Podľa neho jeden z nemeckých vojakov sa po skončení 2. svetovej vojny z mesta pri odchode pozabudol v nevestinci na Varšanskej ulici. Keď sa prebral z opice a vyšiel na ulicu, kým sa stihol zorientovať, zastrelili ho. Môžeme sa len čudovať, že aj v takýchto stresujúcich chvíľach majú ľudia chuť na sex a alkohol,“ vraví Olexa.

A chuť na sex pretrvala v Košiciach - a pravdaže aj inde - tiež za socializmu. V tomto smere sa preslávil košický hotel Slovan, kde sa zdržiavali nielen veksláci, ale aj bordelmamy, ktoré mali pod palcom košické prostitútky.

„Vtedy bola prostitúcia striktne zakázaná a aj tak prekvitala. Pasáci a bordelmamy boli napojení na vlakových sprievodcov a taxikárov. Tí presne vedeli, koho majú z vlaku kam odviezť, aby bol klient spokojný,“ smeje sa Olexa.

Doteraz sa v Košiciach traduje historka, ako horliví policajti v rámci programu Reflektor mladých išli po stopách prostitúcie. Nielenže našli prostitútky v troch miestnostiach na Tomášikovej ulici v priestoroch budovy Socialistického zväzu mládeže, ale prišli aj na to, že peniaze z tejto „činnosti“ sa odvádzali papalášom na krajský národný výbor.

Dnes slovenské zákony prostitúciu nepovoľujú, no ani nezakazujú. „Bordely“ existujú, no už neprosperujú tak ako v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Aj keď prevádzkovatelia erotických salónov lákajú klientov zľavami aj bilbordmi.

„Dnes sa ženy ponúkajú doma na vlastnú päsť. Riskujú, že ich zbijú či prepadnú,“ myslí si jeden z nich. S nostalgiou spomína na časy pred dvadsiatimi rokmi, keď „kunčafti“ čakali na lásku v rade.

„Nech je už situácia, aká chce, podľa môjho názoru opäť prídu časy, keď budú prostitútky váženými osobami a prostitúcia váženou profesiou. História sa vždy opakuje. Je len otázka času, kedy sa to stane,“ myslí si Ladislav Olexa a dodáva: „Prostitúcia tu bola odjakživa. Sex a telesná rozkoš sú človeku jednoducho blízke.“