Hovoria si reálne žijúci upíri, a navonok ide o bežných mladých ľudí. Niektorí milujú gothic módu a nemajú obavy prispôsobiť svoj vizuál svojmu vnútornému prežívaniu a stotožňovaniu sa z vampirizmom. Iní však vyzerajú ako bežní mladí ľudia. Obe skupiny spája potreba občasného pitia krvi prevažne od dobrovoľných, alebo honorovaných donorov.
Chýbala im krv
Moderní upíri sú oveľa umiernenejší a sofistikovanejší než Stokerov Dracula. „V rokoch 2006 až 2008 sme robili etnologický výskum na túto tému. Išlo o skupinku mladých ľudí, ktorí zistili v období dospievania, že im niečo chýba - a to niečo bola krv,“ hovorí etnologička Katarína Nádaská.
Stačilo malé porezanie, inštinktívne olízanie rany a začala sa u týchto ľudí rodiť závislosť. „Tvrdili, že pitie krvi zmenilo ich život k lepšiemu, pretože predtým často trpeli depresiami. Išlo prevažne o vysokoškolsky vzdelaných ľudí vo veku od 19 do 30 rokov. Zaujímali sa hlavne o humanitné vedy ako literatúra, hudba a umenie,“ dodáva Nádaská.
V byte upíra
Etnologička sa očividne novodobých krvavých „labužníkov“ nebojí. Dokonca navštívila byt jedného z nich.
Izbu mal potiahnutú čiernym súknom, na oknách čierne žalúzie, čierne kachličky na toalete, čierne umývadlo i vaňa. „Izby boli ladené v čierno-červenej kombinácii a nechýbala veľmi komfortná rakva,“ opisuje Nádaská.
Slovenskí upíri najčastejšie získavajú krv od dobrovoľných darcov. „Napríklad zdravotná sestra, ktorá si pravidelne raz za dva týždne odobrala štyri skúmavky krvi, aby mal jej milý zásobu na celý mesiac," spomenie K. Nádaská.
S krvou sa vraj celkom slušne obchoduje a závislí na tejto tekutine presne vedia, na koho sa obrátiť. Ak nie je ľudská, vystačia si aj s krvou z bitúnkov.
Upír sa stal idolom
V našich končinách je upírskou tematikou očarená najmä mládež. Populárna sága Twilight a americký seriál Upírske denníky prišli pred pár rokmi s novým typom hrdinu, ktorý je krásny, vznešený, nesmrteľný, silný, priateľský a pije krv.
„Sebapoškodzovanie u detí, alebo unikanie do sveta upírov a iných podobných bytostí je výrazným signálom, že sa niečo deje, že dieťa uniká do svojho vnútorného sveta a že sociálny systém, ktorého je súčasťou ako rodina a priatelia, nefunguje tak, ako by mal,“ objasňuje psychológ Ľudovít Dobšovič.
Hovorí, že nejde iba o jednoduché vyrovnávanie sa s dospievaním. „Predpokladám skôr vnútornú nevyrovnanosť a stratu vnútornej istoty a bezpečia, pochybnosti o sebe, najmä však stratu dôvery vo svojich blízkych.”
