Tip na článok
Dubinský dub: Cez vojnu ho chceli vyťať, ale miestni si svoju dominantu ubránili.

V dubinskom dube sa ukrývala matka s dieťaťom a chovali v ňom prasa

Každý strom má svoj príbeh.

Galéria k článku (7 fotografií )
Rákociho dub: Občas príde aj plný autobus turistov z Maďarska, aby si ho pozreli.
Ozbrojená plánka: Nominoval ju Jozef Struhár a v roku 2006 vyhrala, stala sa Stromom roka.

Aké konanie, také skonanie, vraví sa vo Zvolenskej Slatine podnes. A oplatí sa tam správať slušne, lebo tým, ktorí ich zradia, sa vedia kruto odplatiť.

Spisovateľka Mária Ďuríčková to v jednej zo svojich povestí opísala takto: „Martalúza Galka dal zvolenský župan a kapitán zámku Juraj Barbarič potrestať podľa zásluhy a vtedajšieho spôsobu: zaživa mu stiahli kožu z tela a potom mu na znamenie toho, že zapredal svoju kresťanskú vieru, priklincovali na hlavu turecký turban. Napokon ho zavesili na hák.“

Štyristoročné dámy

Povesti, legendy, ale určite aj kus historickej pravdy. A môžete sa jej dotknúť, dokonca sa o ňu oprieť. Hruška, plánka, ktorá rastie na Borovinách za dedinou, mohla byť svedkom historického boja Turkov a hradných posádok okolitých hradov v roku 1575, keď miesto, kde rastie, pomenovali - Krvavník.

„Mláky vôkol sa červenali krvou a až do samého leta krvou podmokali. V tej bitke oslobodili Slatinčania a Očovčania vyše tristo zajatých,“ píše.

Za všetko mohol Galko, ktorý kolaboroval s Turkami a v roku 1580 ho odsúdili. Plánka za tie roky narástla, obvod kmeňa má vo výške 130 centimetrov vyše troch metrov! Dominuje celému okoliu a keď z nej vraj spadnú hruštičky, v okolí dvadsať metrov niet kam stúpiť. Vedľa má kamarátku, morušu čiernu, a povráva sa, že jej semienka sem priniesli ešte Turci. Tá však nevyhrala. Stromom roka 2007 sa stala hruška z Krvavníka. Veľká, košatá, krásna štyristoročná dáma.

Jej rovesníčka stojí aj pri kaštieli v Opinej na východe Slovenska, ibaže nie je plánka, ale lipa veľkolistá, a nikdy sa nestala víťazkou, musela sa uspokojiť len s druhým miestom. Zrejme tam bola už v roku 1589 na nádvorí, keď budovali nový kaštieľ vedľa ešte staršieho. „Bývam tu už štrnásť rokov a za ten čas sa vôbec nezmenila,“ zavtipkuje si kňaz Radoslav Grega.

Bol to práve on, kto opinskú lipu prihlásil do súťaže. „Máme však aj fotografie zo začiatku minulého storočia a tiež na nich vyzerá rovnako!“ Všetko ostatné sa zmenilo. Po panstve Kecerovcov zostal iba názov neďalekej dediny Kecerovce, po grófoch Vécseyovcoch, ktorí mali v 18. storočí v prenájme dubnícke opálové bane, ani to.

Iba obraz grófky Terézie Vécseyovej Dennesy- Palavicinny, ktorá v roku 1906 predala kaštieľ aj s lipami cirkvi, len aby sa nedostal do gazdovských rúk. Pod podmienkou, že kým bude stáť, jej portrét bude visieť na stene. Visí. A lipa, pod ktorou sa prechádzala, stále stojí.

Lipa z Opinej: Kedysi sa pod ňou prechádzala grófka Terézia Vécseyová. Foto: Tony Štefunko

Gaštan na buzeráku

Dalo by sa povedať, že stromy si žijú svoje životy nezávisle od nás. Je dobré, že nevedia rozprávať, lebo by sme sa zrejme podozvedali kadečo, aj to, čo možno počuť nechceme. Čo by asi tak mohol poprezrádzať pagaštan konský, ktorý pol druha storočia rastie vo dvore dnešnej Strednej priemyselnej školy dopravnej v Košiciach?

To je dnes, a hoci mu vravia Matuzalem Dopravák, celú mladosť prežil - na buzeráku. Od roku 1729, keď budovu postavili, totiž slúžila ako kasárne rakúsko- uhorskej monarchie a práve pri ňom každý deň nastupovali vojaci. Nevieme, kto ho zasadil, vieme, že pri ňom bola studňa, a vieme aj to, že v roku 1967 tam studňa už nebola. A že sa pri ňom rok čo rok fotografujú všetky triedy školy.

Gaštan na buzeráku: Obvod kmeňa vo výške 1,30 metra je 252 centimetrov. Foto: Tony Štefunko

O dube v Dubinnom v Bardejovskom okrese sa toho rozpráva viac. Vraj v dutinách kmeňa už chovali aj sviňu a údajne tu na čas našla domov Rómka s dieťaťom! Osemstopäťdesiatročný dubinský dub si zasúťažil o Strom roka, dokonca dvakrát, a v roku 2010 aj vyhral. Prečo? Okolie duba je najstaršie dokázateľné trvalé osídlenie v severnom Šariši.

Dub bol ústredný bod v dedine, posvätný strom, rokovací, zasadací, prísažný i súdny. Riešili sa pod ním problémy občiny. V polovici 15. storočia, počas bratríckeho hnutia, sa Dubinčania poskladali vojakom na výpalné, aby ho nezničili - bol to dôležitý zameriavací bod pre delostrelectvo. Opakovalo sa to aj v prvej a druhej svetovej vojne. Zachránili ho aj pri elektrifikácii obce. V roku 1995 doň udrel blesk.

To je pár viet z tabule, ktorá je oproti domu Ilekovcov v Dubinnom. Hoci je veľký, pri starom dube sa stráca. Gigant. Výška dvadsaťpäť metrov, obvod kmeňa bezmála osem metrov. Mimochodom, je starší než dedina Dubinné. „Je to dub v dube,“ spomínal Jozef Ilek. „Vnútri má dve nové žily, z ktorých vyrastajú nové stromy. Nové stromy zo starého duba. Takže nás zasa pekne všetkých prežije.“

Plánka plná munície, oskoruša s vílami

A niekedy je veľa aj sto rokov! Toľko by mohla mať smutná vŕba v Trenčíne. Rástla na svojom mieste už v čase, keď ju obklopovali staré domce, a napodiv tam rastie aj dnes.

„Keď stavali novú budovu banky, architekt ju navrhol do polkruhu tak, aby nemuseli vŕbu vyťať. A to je na Slovensku naozaj výnimočný počin,“ rozpráva Milan Hronec z Nadácie Ekopolis. Prežila teda aj nástup kapitalizmu po roku 1989 a dokonca sa spamätala aj z víchrice v roku 2008. Vŕby toho vydržia veľa, majú vraj vynikajúcu regeneračnú schopnosť. Nie nadarmo z nich pletieme košíky. Rýchlo rastú, ale rovnako rýchlo aj starnú, nežijú dlho. Veru, veď čože je to stodvadsať rokov?!

„Môj otec hovorili, že ich otec hovorili, že pod ňou vyspevovali víly, ale to sú hlúposti,“ vraví Marta Čechvalová v Bošáci. Jej rodine patrí pozemok, kde rastie jarabina oskorušová, strom, o ktorom sa vraví, že jeho plody sa nejedia, ale pijú. „Otec mali už svoje roky, keď umreli, ale ani oni nevedeli, kto to sadil,“ dodá a posťažuje sa: „Tento rok nemá žiadne ovocie. Dobrá úroda býva tak každé štyri roky. Ale potom je čo páliť aj zavárať, len musia byť plody prezreté, hniličky. A kompót je veľmi dobrý proti hnačke!“

Príbehu o vílach neverí ani Jozef Struhár z Bošáce, z časti Zabudišová, vraj si to možno vymysleli majitelia, aby im nekradli oskoruše. „Za socializmu šiel liter oskorušovice po štyristo korún, dnes sa predáva od šesťdesiat do sto eur. A kupujú!“ Vyberie fľašku, naleje, ponúkne liečivý mok. Určite jedinečný, ale - horký.

Jozef Struhár nominoval nielen oskorušu, ale aj plánku hrušku, čo rastie neďaleko jeho domu, tá v roku 2006 vyhrala súťaž Strom roka. Vek tristo až štyristo rokov, obvod kmeňa 3,76 metra, výška 17 metrov, šírka koruny 16 metrov a v útrobách ešte aj náboje. Tie tam do hlbokej diery ukryli cez vojnu partizáni, keď utekali pred Nemcami, a v diere vraj aj zostali.

Dnes stojí na pozemku, kde našla svoj pokoj rodina, čo sa do Bošáce prisťahovala z Bratislavy. Raj na zemi. Ako sa doň dostať? „Stačí dobrý zamestnávateľ, živnostenský list,“ zasmeje sa žena.

Rákociho dub a jasovský brest

Vraj sa pri tom strome skrýva poklad, oslovíme Gejzu Müllera, riaditeľa lesov opátstva rádu premonštrátov v Jasove. „Keby sa aj skrýval, určite vám to nepoviem,“ zavtipkuje.

Bol to on, kto nominoval do tohtoročnej súťaže Strom roka brest hrabolistý. Na rozdiel od bošáckej oskoruše pod brestom netancovali víly, ale schádzali sa tu lesní robotníci a čakali, kým im rozdelili prácu.

Má tristo až štyristo rokov, vlastne dožíva, stred mu už vyhnil, ale práve to dáva kmeňu tvar, čo provokuje fantáziu. Môžete v ňom vidieť trpasličiu hlavu aj nohu dinosaura. Má šťastie, že rastie na čistinke a okolo nie sú ďalšie bresty, inak by bol zrejme pošiel. V sedemdesiatych rokoch, keď bresty ochoreli, deväťdesiat percent vyschlo.

Rákociho dub rastie pri Podlužanoch. Ceduľa tvrdí, že má 325 rokov, obvod kmeňa 4,33 metra a priemer koruny dvadsaťjeden metrov. Za chránený vyhlásili tento dub letný v roku 1996. Tento obor má jednoducho šťastie, slnko, vzduch, zo severu ho chráni les, vlahy je dosť a na jeho južnej strane sa v tráve vyvaľuje cyklista.

„Ja nič neviem, mňa sa nič nepýtajte, ja si tu len tak oddychujem,“ vraví vystrašene. A ako na skúške dodá, že to je ten Rákociho dub. Práve preto občas v Podlužanoch zastane autobus s maďarskými turistami a tí odkráčajú možno k poslednému živému tvoru, ktorý by sa na uhorského pána mohol pamätať. Možno aj na to, ako František Rákoci II. spadol z koňa, na chvíľu stratil vedomie, a to sa stalo osudným pre celú bitku.

Vojaci pokladali svojho veliteľa za mŕtveho, bojová morálka bola preč a kuruci napriek veľkej presile utrpeli od cisárskych vojakov ťažkú porážku. Tí ich prenasledovali až k Novým Zámkom a do konca roku stratili celé západné Slovensko. Bolo po Rákociho povstaní. Tá bitka pod Rákociho dubom sa odohrala 3. augusta 1708 a pod Rákociho dubom mali vojaci tábor.

Dub je stále na svojom mieste, rok čo rok obťažkaný tisíckami žaluďov, čo počas dlhej zimy nakŕmia celú čriedu divých svíň. A s Rákocim ho spája už len jedno: hoci ho vlani nominovali do súťaže Strom roka, nevyhral.

Ktorý je najkrajší?

Vraj nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Môže to platiť aj o stromoch? Ktorý z nich je najkrajší? Je impozantnejšia lipa, strom Slovanov, ako, povedzme, nejaká plánka? Sú to rovnako hlúpe otázky, ako keď sa pozeráte na finalistky súťaže Miss Slovensko a hádate sa, či je krajšia tá, alebo oná, akoby tie, čo zostali doma, boli všetky do radu škaredé.

Stromy rastú všade okolo nás a hádam každý má svoj obľúbený. Strom, ktorý mu čosi pripomína, vracia ho o celé roky dozadu a keď sa jeho čas naplní, chýba mu. Viem to, lebo aj moja lipa je už preč. Dávno.

Padla v osemdesiatych rokoch. Stará lipa, ktorá rástla v Žiline pod Domom odborov. Prešlo pomaly tridsať rokov, ale ja sa stále pamätám na jej príbeh. Mal ju zasadiť otec štyroch dcér, za každú jednu lipu, ale posadil ich tak blízo, že sa napokon zrástli do jedného veľkého stromu. Prežili otca aj dcéry, aby ich pripomínali ešte celé desiatky rokov.

Každý strom má svoj príbeh a každý človek má svoj strom. Čas toho môjho sa už naplnil. Darmo sa ochranári usilovali žilinskú lipu zachrániť. Zostali mi na ňu iba spomienky a množstvo fotografií z detstva pri nej. Strom roka Anketa Strom roka má na Slovensku jedenásťročnú tradíciu a je čoraz obľúbenejšia. Vlani v nej hlasovalo vyše štrnásťtisíc ľudí.

Princíp je jednoduchý - každý môže navrhnúť ktorýkoľvek strom, spíše, čo o ňom vie a prečo ho do súťaže nominoval, a vy môžete hlasovať. Anketu vyhlasuje Nadácia Ekopolis vždy 22. apríla na Deň zeme a 29. októbra, na Deň stromov, sa dozviete, ktorý strom vyhral.

Porota nominuje dvanásť finalistov, do úvahy berie nielen krásu, ale aj príbeh stromu, a hlasy ľudí rozhodujú, ktorý vyhrá. Tri prvé stromy získavajú finančnú dotáciu určenú na ošetrenie stromu a úpravu jeho okolia.

VIDEO Plus 7 Dní