Niektoré miesta lákajú svojím pôvabom, iné zimomriavkami, ktoré pri ich návšteve prebehnú vaším telom. Takým je aj opustené sanatórium Wienerwald v Dolnom Rakúsku, ktoré už dávno neslúži svojmu pôvodnému účelu. Zo zariadenia, v ktorom si pred sto rokmi liečil pľúca jeden z najvýznamnejších spisovateľov 20. storočia Franz Kafka a cez druhú svetovú vojnu v ňom prichádzali na svet nelegitímne deti nacistov, je dnes spustnutá budova. Pochmúrnou atmosférou a pohnutou históriou prilákala aj slovenských lovcov duchov. Štvorica nadšencov pre paranormálne javy zbalila svoje špeciálne prístroje, aby zistila, či sa na tomto desivom mieste zdržujú entity z iného sveta.

Nacistická pôrodnica

„Našu poslednú akciu sme naplánovali za hranice Slovenska. Vyrazili sme do Rakúska, do oblasti zvanej Wienerwald,“ opisuje Matej Cích, zakladateľ skupiny Slovak ghost hunters (SGH) - Slovenskí lovci duchov. Niektorí ich považujú za bláznov, majú však aj množstvo fanúšikov, ktorí si radi pozrú výstupy z ich pátracích akcií. Nesnažia sa za každú cenu vidieť ducha aj v tieni. Navštevujú miesta spojené s tragickými udalosťami. Tam je podľa nich najväčší predpoklad výskytu tajomných bytostí. Nikoho nepresviedčajú, nikomu sa nevnucujú. „V podstate zaujímavým spôsobom popularizujeme rôzne miesta na Slovensku,“ vysvetľuje Matej Cích.

Rakúske sanatórium Wienerwald vzniklo v roku 1903 a vďaka špeciálnym metódam pľúcnych lekárov Huga Krausa a Arthura Baera sa stalo vyhľadávaním liečebným zariadením. Päťposchodovú budovu s množstvom izieb určených na liečenie aj relaxáciu pacientov však 21. apríla 1938 obsadili jednotky SS. Podľa svedka bodli Huga Krausa do hrude, ale oficiálna verzia znela, že Kraus spáchal samovraždu - otrávil sa. Ďalšieho lekára, Arthura Baera, zatkli a niekoľko dní vypočúvali. Musel sanatórium zmeniť na pôrodnicu, ktorej cieľom bolo zvýšenie pôrodnosti árijských detí. Zomrel v roku 1941 v Pardubiciach.

Bývalé sanatórium Wienerwald: Leží v Dolnom Rakúsku. Pred sto rokmi si v ňom liečil pľúca Franz Kafka a cez druhú svetovú vojnu v ňom prichádzali na svet nelegitímne deti nacistov.
Bývalé sanatórium Wienerwald: Leží v Dolnom Rakúsku. Pred sto rokmi si v ňom liečil pľúca Franz Kafka a cez druhú svetovú vojnu v ňom prichádzali na svet nelegitímne deti nacistov.
Zdroj: Archív SGH

Nacistom slúžil objekt až do konca vojny. V tajnosti tu prichádzali na svet aj nelegitímne deti straníckych lídrov. Vo Wienerwalde prvý raz uzrelo svetlo sveta vyše tisíc novorodencov. Osud stoviek z nich je neznámy. Stačilo, ak niektoré z detí malo fyzickú chybu, už nespĺňalo predstavy o čistej árijskej rase, a tak sa jeho narodenie nedostalo ani do záznamov.

Po skončení druhej svetovej vojny sa nacistická pôrodnica zmenila na útočisko pre 4 100 podvyživených detí z Viedne a okolia, ktorým tu niekoľko rokov poskytovali lekársku starostlivosť. Budova slúžila istý čas aj ako hotel. Od roku 2002 je objekt prázdny. V marci 2007 toto miesto opäť vyvolalo rozruch. Jedna žena v bývalých hotelových izbách chovala 46 psov a 18 mačiek. Posledný plán - premena stavby na súkromnú liečebňu závislostí - sa nikdy nezrealizoval.

Postapokalyptické prostredie

„Robili tu rôzne pokusy na malých novorodencoch. Deti, ktoré neboli podľa Hitlerovho vkusu, ihneď zabíjali. Diali sa tú mnohé zverstvá, o ktorých ani nevieme,“ povzdychne si Matej Cích. „Chceli sme zistiť niečo viac, preto sme sem prišli,“ dodáva. „Sanatórium je pomerne ukryté pred svetom, na konci malej dediny, pod lesom, kde aj líšky dávajú dobrú noc. Už po príchode na toto miesto máte pocit tiesne a úzkosti,“ hovoria členovia SGH. Objekt aj jeho okolie pôsobia priam postapokalypticky. Všetko naokolo je zarastené, spustnutá budova s porozbíjanými oknami je rovnako desivá aj vnútri. Zničený interiér podčiarkujú nasprejované čarbanice. „Často sem chodieva mládež, aby zažila niečo strašidelné a dobrodružné,“ vysvetľuje Matej.

Štvorica nadšencov pre paranormálne javy postupne prechádzala všetkými miestnosťami. Museli byť stále v strehu, aby nezakopli o porozhadzované veci a kúsky skla. „Našli sme jednu miestnosť, ktorá slúžila ako ambulancia. Na stenách, posteli aj vo vani bola červená farba, podobná zaschnutej krvi. Človeku ihneď napadnú rôzne hororové myšlienky. Je to naozaj strašidelné! Hlavne, keď sme pri spracovávaní videonahrávok zistili, že už počas dňa nás v tejto miestnosti ,niekto‘ upozornil na to, aby sme si dávali pozor. ,Pass auf‘ - zaznelo po nemecky, a to ešte za bieleho dňa!“ dodáva.

„Odvšadiaľ sme počuli divné zvuky. Často to bola kvapkajúca voda, ale niektoré iné si človek nevedel vysvetliť. Ako napríklad kroky alebo akoby niekto bežal po chodbe. Dosť desivé, keď viete, že v budove ste iba vy,“ vťahujú nás do svojich pocitov lovci duchov. „Celá budova sanatória pôsobila deprimujúco, naháňala strach a úzkosť už za svetla. Hovorili sme si, čo bude v noci?“ priznávajú.

Duchovia sa ozývajú

Matej, Hanka, Dušan a Matúš si pripravili techniku. „Pustili sme kameru, točíme úvodné introvideo a vtom náš kameraman Matúš vidí, ako sa na jednom z balkónov z ničoho nič otvorili dvere. Čo sme si mali o tom myslieť? Nuž, pekné privítanie pre nás! Alebo je to skôr varovanie, aby sme odišli?“ zamýšľa sa Matej.

Slovákov sprevádzala ich rakúska fanúšička, ktorá im dala tip na toto strašidelné sanatórium. „Ona sama na tento jav otvorených dverí pozerala s údivom a so strachom v tvári,“ tvrdia členovia tímu.

Partia vošla dovnútra a pomocou prístrojov sa skúšala spojiť s duchmi. Prihovárala sa im po slovensky aj po nemecky. „Prvotné vyšetrovacie pokusy na prízemí nám nepriniesli žiadnu reakciu. Postupovali sme na vyššie poschodie. Na jednej z chodieb sa nám podarilo na kameru nahrať niečí hlas, ale nebolo rozumieť, čo nám povedal,“ pokračuje v opise duchárskej pátracej akcie Matej.

V jednej miestnosti využili na komunikáciu s neznámymi entitami spiritbox, prístroj podobný diktafónu, ktorý je založený na princípe AM a FM vĺn. Tie sa stále točia dokola, ale hlas ducha prejde cez päť-šesť vĺn a tak sa vraj dá začuť. „Kameraman Matúš sa pýtal, či má dotyčný z nás strach, a zaznelo - ,Kannst du.‘ V preklade - Môžeš. Na otázku, či je tu niečo nebezpečné, sme dostali odpoveď, že nič - ,Nicht‘. Snažili sme sa o ďalšiu komunikáciu s prítomným, ale na kamere sme si už všimli len to, ako niečo letí preč,“ delia sa s nami o svoje zážitky. Štvorica skúmala ďalej, ešte sa jej podarilo kde-tu zachytiť hlas či začuť kroky. Alebo len pracovala fantázia?

Bývalá plaváreň: „Staré historky hovoria o tom, že Hitler pod bazénom zakopal mŕtve telá malých novorodeniatok. Chceli sme zistiť niečo bližšie, ale zaznamenali sme iba smiech,“ hovoria členovia SGH.
Bývalá plaváreň: „Staré historky hovoria o tom, že Hitler pod bazénom zakopal mŕtve telá malých novorodeniatok. Chceli sme zistiť niečo bližšie, ale zaznamenali sme iba smiech,“ hovoria členovia SGH.
Zdroj: Archív SGH

Mŕtvi novorodenci

Po chvíľach plných napätia si dali prestávku. Pred objektom stretli partiu mladých Rakúšanov, ktorí prišli do sanatória za dobrodružstvom. „Jedna slečna, Samira, išla s nami dovnútra a ukázala nám, kde raz videla niečo neuveriteľné. Akoby dym, ktorý vyzeral ako postava muža, a z toho dymu bolo vidno dve nebezpečné oči,“ opisujú. V ďalšej miestnosti bol na zemi nakreslený veľký hákový kríž. Opäť so zapnutým spiritboxom zisťovali, či sú tam nejaké deti, a dostávali odpoveď „nicht“, čiže nie. „V miestnosti cítiť zlo, bolesť na hrudi, úzkosť. Keď si človek predstaví, čo všetko sa tu udialo počas vojny, koľko zla sa tu páchalo… Až máme husiu kožu po celom tele,“ hovoria lovci duchov zo Slovenska.

Na kameru zachytili ďalší hlas, so skupinou neznámych Rakúšanov začuli na chodbe ďalšie kroky. Zamierili do budovy bývalej plavárne. „Staré historky hovoria o tom, že Hitler pod bazénom zakopal mŕtve telá novorodeniatok. Nič bližšie sme nezistili, zaznamenali sme iba smiech,“ priznávajú. Členovia SGH však zo starého sanatória odchádzajú plní dojmov. „Nie je až také opustené, ako sa na prvý pohľad zdá. Vieme, že sa tam ešte raz vrátime,“ tvrdia svorne.

Dvaja spisovatelia, dva odlišné postoje

Mark E. Pocha (37)

Spájajú sa sním prívlastky ako kontroverzný či dokonca Charles Manson slovenskej literatúry. Jeho diela sú plné hrôzy a zimomriavok. Debutoval v roku 2016 krvákom Krajina kanibalov, nedávno napísal ďalší desivý príbeh Dom 490 inšpirovaný strašidelným domom v Kriváni. Ako vníma činnosť spolku Slovak ghost hunters (SGH)? „Boli sme spolu na Mariánskej Čeľadi, v ruinách starého kláštora opradeného tajomnými historkami. Zdržali sme sa len krátko a za bieleho dňa, no bol to zaujímavý zážitok. Človek sa postupne vnorí nielen do stavby, ale aj histórie daného miesta. Akoby k vám múry prehovárali... V noci by som sa na návštevu podobných priestorov dal asi ťažko nahovoriť. Partia z SGH má určite odvahu, keď sa púšťa do svojich výskumov. Zahrávať sa so silami, o ktorých nemôžeme nič s istotou povedať, nie je len tak,“ hovorí.

Môžu sa teda na niektorých miestach zdržiavať záhadné entity? „Isté je, že stavby majú, podobne ako ľudia, vlastnú pamäť... Možnosť existencie duchov či posmrtného života je otázka, ktorá sa značne vymyká našim rozumovým schopnostiam. Preto nás odjakživa fascinuje. Nemôžeme celkom vylúčiť, že po smrti človeka ostáva na svete akási reziduálna energia. Tá sa môže prejavovať ako iné energie či prúdy, respektíve vlnenia. Preto majú lovci duchov vo výbave rôzne špeciálne vyvinuté prístroje, ktorými zachytávajú zvukové a vizuálne signály, aké by inak neboli dostupné ľudskému zraku či sluchu. Na niektoré javy okolo nás môžeme byť jednoducho krátki alebo nepripravení,“ vysvetľuje Mark E. Pocha.

Roland Oravský (27)

Lekár v nemeckom meste Chemnitz je členom a spoluautorom článkov skupiny Lovci šarlátanov, ktorá sa snaží vyvracať nezmysly a mýty v medicíne. Nedávno debutoval krimi sci-fi trilerom V tieni zeme. „Som racionálne založený človek. Neverím v čáry-máry, nadprirodzeno, naopak, verím tomu, že všetko vo vesmíre sa dá vysvetliť pomocou vedy. To, že to zatiaľ nedokážeme, neznamená, že sa to nedá,“ hovorí. „Všetky zverejnené paranormálne javy majú jedno spoločné - je to výpoveď človeka alebo skupiny ľudí a nám neostáva nič iné, iba veriť alebo neveriť. Jeden učiteľ na vysokej škole sa raz nahlas zamyslel, prečo sa duch nezjaví za bieleho dna na námestí plnom ľudí, kde sú kamery? Prečo je to v noci, v tme v opustených domoch a prečo sú tie akože zábery vždy nejasné? Myslím, že viera v paranormálne javy je dôsledok Gaussovej krivky pre inteligenciu populácie a jej schopnosti nekriticky prijímať informácie. Subjektívne sa mi zdá, že sa krivka posúva čoraz viac doľava…“ dodáva Roland Oravský.