Tip na článok
Úspešní: Anton a Vladimír sú v Írsku uznávanými umelcami.

Hrajú od piatich rokov. V Írsku sponzorov nepotrebujú, ako to bude na Slovensku?

Príbeh rodiny Jablokovovcov pripomína slávny americký seriál. No protagonistov slovenskej verzie nespájajú peniaze, ale husle

Galéria k článku (5 fotografií )
Úspešní: Anton a Vladimír sú v Írsku uznávanými umelcami.
Veľký úspech: Vladimír a Anton si zahrali aj na najväčšom festivale klasickej hudby na svete BBC. Pred 12-tisíc ľuďmi.
V Írsku: Vlani v National Concert Hall v Dubline po vypredanom vianočnom koncerte. Dievčatko v strede je Vladimírova dcéra Dominika, ktorá spievala na koncerte.

Starí rodičia, rodičia aj deti, všetci hudobníci. Nielen remeslo sa prenáša z generácie na generáciu, ale, ako rodina Jablokovovcov ukazuje, dedí sa aj láska k hudbe. A talent. Hoci - umelci o talente rozprávajú neradi a tvrdia, že talent je len pekne zabalená drina.

Láska z Moskvy

Slovenka Katarína stretla Rusa Alexandra niekedy koncom sedemdesiatych rokov v Moskve. Obaja študovali hru na husliach. Zamilovali sa. A rozhodovali sa, kde budú spolu žiť. „Mama chcela bývať v Československu, tak sa sem s otcom presťahovali. Chcela žiť v Bratislave a nikde inde,“ rozpráva príbeh rodičov ich syn Anton. Aj starí rodičia z ruskej strany boli hudobníci. Dedo huslista a babka flautistka. Slovenskí starí rodičia zas mali blízko k literatúre.

Starší brat: Vladimír na fotke z roku 1988, rok pred tým, ako sa Anton narodil.
Starší brat: Vladimír na fotke z roku 1988, rok pred tým, ako sa Anton narodil.
ARCHÍV A. J.

Jablokovovci majú okrem 28-ročného Antona päť detí a hoci si takmer každé vybralo na život inú krajinu, rodičia zostali Slovensku verní. „Mama hrala na Novej scéne, bola koncertmajsterka v operete. Keď ju zrušili, začala učiť na Základnej umeleckej škole v Petržalke a je tam dodnes. Otec učí na Vysokej škole múzických umení (VŠMU),“ prezradil Anton.

Husle a jedine husle

Malí Jablokovovci začali hrať už vo veku piatich-šiestich rokov. Anton za celú rodinu vraví, že už vtedy na deväťdesiat percent vedeli, čo z nich vyrastie. Preberajú štafetu. Jedna klaviristka, violončelista, ktorý „konvertoval“ na atletiku. Pre zvyšok chlapov z rodiny boli husle jasná voľba. „Nemali sme veľmi na výber. Ale ani sme nechceli mať,“ smeje sa Anton Jablokov.

V Írsku: Vlani v National Concert Hall v Dubline po vypredanom vianočnom koncerte. Dievčatko v strede je Vladimírova dcéra Dominika, ktorá spievala na koncerte.
V Írsku: Vlani v National Concert Hall v Dubline po vypredanom vianočnom koncerte. Dievčatko v strede je Vladimírova dcéra Dominika, ktorá spievala na koncerte.
ARCHÍV A. J.

Čo by povedal otec Jablokov, ak by si deti vybrali iný nástroj? „No neviem… Veľmi chcel husle,“ vraví syn váhavo. Skutočná vzbura potomkov sa však nikdy nekonala. „Keď som mal asi osem, chcel som byť futbalistom. A brat Vladimír zas trochu otáľal, keď odchádzal do Írska. Oznámil, že si husle neberie. Vtedy som mu ja povedal, nech nežartuje. Bolo by škoda zahodiť všetky tie roky cvičenia.“

Rus či Slovák?

Jablokovovci mali vždy dvoch učiteľov naraz - jeden bol oficiálny, zo základnej umeleckej školy (ZUŠ), a druhý domáci - otec. „Občas nebolo ľahké skĺbiť to, našťastie, mali sme vždy veľmi tolerantných a chápavých učiteľov na ZUŠ-ke,“ spomína si Anton, ktorý s bratom Vladimírom, starším o päť rokov, žnú úspechy v Írsku.

Veľký úspech: Vladimír a Anton si zahrali aj na najväčšom festivale klasickej hudby na svete BBC. Pred 12-tisíc ľuďmi.
Veľký úspech: Vladimír a Anton si zahrali aj na najväčšom festivale klasickej hudby na svete BBC. Pred 12-tisíc ľuďmi.
ARCHÍV A. J.

Berú vás ako Rusa alebo ako Slováka? - pýtam sa ho. „Ako Slováka. Keď sa ma spýtajú, odkiaľ som, poviem, že zo Slovenska. Ale keď vidia meno, myslia si, že som Rus. A niekedy si to myslia, aj keď ich opravím,“ smeje sa.

Nuž, mnohým ide ruské meno a klasická hudba akosi prirodzenejšie dokopy. „Keď vystupujeme v Írsku, nepoužívame priezvisko. Sme jednoducho Anton a Vladimír,“ dodáva mladý Slovák. Po rusky vraj hovoria všetky deti, hoci s prízvukom.

Pôvod riešia len Slováci. Sťahovania sa Jablokovovci neboja. Najstarší brat Andrej (35) žije v Innsbrucku, kde hrá v opernom orchestri. Vladimír (32), ktorý koncertuje s Antonom vo dvojici, sa usadil v Írsku. Sestra Oľga (34) a Alexander (26) zostali na Slovensku, Viktor (24) študuje v Moskve za dirigenta.

Prebili sa sami

Rodičia Jablokovovci dali deťom výchovu, naučili ich sústrediť sa na hru, viedli ich k láske k hudbe a k vzdelaniu. Deti učiteľov hudby si však na svoje vlastné predstavy a plány odísť z vlasti museli zarobiť samy. Zlatá tácka s kontaktmi a bankovkami sa nepodávala. „V osemnástich som sa rozhodol ísť študovať do švajčiarskeho Luzernu. Štúdiá som si dokázal financovať sám. Väčšinu prázdnin som koncertoval. Mal som viaceré projekty, aby som si privyrobil na zvyšok roka,“ opisuje Anton svoje začiatky.

Jednoduché to vraj nebolo. „Ale inak sa nedalo. Nechcel som žiť zo štipendií a ocitnúť sa po štúdiách bez kontaktov a skúseností,“ dodal. Aj Vladimír odišiel z Bratislavy po strednej škole. „Rozhodol som sa nechať svoje štúdiá na VŠMU a odísť do Írska s cieľom nájsť si nejakú inú robotu. Po pár týždňoch bez roboty a bez poriadnej angličtiny som si musel začať privyrábať hraním na ulici,“ povedal. Na tej istej, ktorá zažila U2. A čo je krásne, začal si viac užívať reakcie ľudí. Postupne ho pozývali na svadby a menšie „kšefty“. Neskôr už mohol organizovať vlastné koncerty, ba dokonca sa vybral na turné. Teraz už roky žije výlučne zo sólových koncertov.

Učiteľ a žiak

„Ak chce byť človek v niečom dobrý, musí začať skoro a sústrediť sa na to,“ radí Anton Jablokov. Je mu smutno, keď počuje, že pre niektoré deti je chodenie na hodiny klavíra či gitary utrpenie. „Často záleží na učiteľovi, ak vie deti zaujať, hudba môže byť najkrajšie hoby. Niekedy sa stáva, že učitelia nedefinujú presne cieľ ich učenia a ku každému pristupujú tak, ako keby z neho mal byť profesionál, a to môže niektoré deti odstrašiť. Najlepšie to funguje vtedy, keď vás to baví,“ myslí si.

„Priateľka má syna, práve mal prvé hodiny gitary. Nenútili sme ho nikdy, sám prišiel, že by sa chcel učiť. Ani súrodenci, ktorí majú deti, ich nenútia,“ dodal. Ďalším dôvodom, prečo deti niekedy nerady chodia na hudobnú, môže byť podľa neho, paradoxne, dostupnosť. „Na Slovensku je to takmer zadarmo. Na porovnanie, vo Švajčiarsku stojí jedna hodina hudby 80-90 eur. Keď rodičia platia deťom hodiny, je to privilégium alebo darček, nie ako u nás - povinnosť,“ vysvetlil.

Talent a drina

Koľko z úspechu je drina a koľko talent? „Ťažko povedať, lebo definícia toho, čo je talent, je zložitá. Je to schopnosť cvičiť? Alebo je to dobrá pamäť?“ pýta sa a opäť hovorí o tom, aký dôležitý pri zdolávaní problémov s motiváciou či s technikou hry je učiteľ. Sám vraj cvičí dve až štyri hodiny denne od svojich desiatich rokov. „Dnes trochu menej,“ priznáva.

„Odkedy som skončil štúdiá, cvičenie ma postupne začína baviť viac a viac,“ dodal. „Viem, že to robím sám pre seba. Je to taký dobrý kruh - keď som vo forme, cvičím rád, lebo mi to ide, a ide mi to preto, že cvičím,“ smeje sa.

Paganiniho telocvik: Je veľa skladieb, s ktorými si ani dobrí hudobníci nevedia rady. Anton sa napríklad borí s capricciami od Paganiniho. „Sú to etudy a vlastne každá z nich rieši nejaký technický problém. Sú veľmi ťažké a je to teraz pre mňa výzva. Raz, povedzme o dva-tri roky, chcem mať všetky capriccia nacvičené,“ trúfa si a vraví, že teraz je v polovici.

Bachove sonáty pre sólové husle sú zas jeho srdcovkou. Hrá ich denne a vždy vtedy, keď chce zistiť, v akej je forme. A hudobné vzory? „Môj profesor Sergej Krylov, ktorý ma učil v Lugane. Pred pár rokmi som sa dozvedel, že začína vyučovať a na vysokej škole má zatiaľ len dvoch žiakov. Zavolal som mu. Povedal mi, nech mu zahrám cez Skype, či sa mi vôbec oplatí cestovať na prijímačky,“ hovorí. Zahral a prijali ho. Skypová premiéra sa oplatila.

Koncerty? Nechodím

Okrem jeho ruského učiteľa bol Antonovým vzorom Maxim Vengerov. Cení si však aj hviezdu národnej, cigánskej a džezovej muziky Róbyho Lakatoša či džezmena Stephana Grapelliho. Kuriózne je, že na koncerty chodí zriedka. „Keď som bol malý, rodičia ma nútili chodiť na ne. Asi aby som sa vzdelával. Pamätám sa, že ma to veľmi nebavilo. Niektorých súrodencov áno, mňa nie. Nudil som sa tam. Hrozne. Averzia mi zostala. Ale ak ma niekto vytiahne, vždy som rád,“ vraví.

Mladý hudobník jedným dychom dodáva, že svoje návyky zrejme zmení, keď bude starší. To, že do filharmónií či hudobných sál chodí zriedka, ešte neznamená, že virtuózov nepočúva. Púšťa si ich doma cez YouTube. „Niekedy si sadnem a počúvam od desiatej a o druhej ráno sa spamätám. Jednoducho nemôžem prestať,“ vraví. Iný žáner ako klasiku? „Práveže počúvam hlavne iné žánre. Klasiku hrám, cvičím, takže jej mám dosť. Ako poslucháč oddychujem pri džeze. Mám rád Oscara Petersona,“ smeje sa.

Neflákajte teóriu

Deti, ktoré chodia do ZUŠ-ky, často zanedbávajú „teórku“. To je tá časť vzdelania na umeleckých základkách, kde sa učia čítať noty, prepisovať ich, spoznávať historické obdobia a kde do nich hustia dátumy narodenia Mozarta či Debussyho.

„Na ZUŠ-ke to nie je až také dôležité, ale od konzervatória vyššie to naberá na dôležitosti. Väčšina veľkých skladateľov a svetovo známych virtuózov bola výnimočná aj v iných smeroch. Čítali, ovládali jazyky, boli intelektuálmi. Bez vzdelania nemôže byť človek dobrý muzikant. Asi to prichádza spolu. Ak máte radi jedno umenie, máte chuť spoznávať aj ďalšie druhy,“ premýšľa.

Poznať život skladateľov, ich strasti a osudy je veľké plus. „Ak hrá niekto Bacha, nemôže ho hrať tak, ako sa mu chce. Musí si ho naštudovať, vyhľadať si, ako sa to hralo kedysi, naučiť sa, kto ten skladateľ bol, v akom období žil, čo chcel hudbou povedať. Až keď to všetko viete, môžete pridať niečo svoje. Kontext je dôležitý,“ vraví, čo všetko treba na precítený prejav hudobníka.

Chcú prísť na Slovensko

Keď boli Jablokovovci mladší, mávali spoločné koncerty na Slovensku. Deti a rodičia pekne spolu. Odvtedy akoby sa po nich u nás zem zľahla. „Na Slovensku nehrávame skoro vôbec. Iba keď sme boli deti, rodinné koncerty. Pre turistov. Napríklad v kúpeľoch,“ spomína Anton. Potom sa však mladí rozliezli po svete a rodinný hudobný ansámbel prirodzene skončil.

Pred pár rokmi mohli vyvolení predsa len vidieť naživo jedného z dua sólistov na našej scéne. Vladimír zahral smotánke na Plese v opere. Aj slovenská diplomacia chlapcov dobre pozná. Ambasáda v Írsku ich pozvala na jeden z koncertov, ktoré organizovala v rámci slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie.

„Plánujeme sa určite vrátiť, možno už o rok. Rozdiel medzi svetom a Slovenskom je v tom, že na Slovensku väčšinu koncertov financujú sponzori. V Írsku nemáme skoro žiadnych. Máme len vlastné publikum, ktoré je ochotné platiť a dovoľuje nám zo zárobku žiť,“ opísal, prečo očakáva v domovskej krajine ťažší štart.

VIDEO Plus 7 Dní