Tip na článok
Gotický Kostol Všetkých svätých v Ludrovej: Kultúrna pamiatka je vysunutou expozíciou Liptovského múzea v Ružomberku.

Gotický kostol v Ludrovej pri Ružomberku je plný záhad a legiend o templároch

Legendy o templároch sú neodmysliteľnou súčasťou Kostola Všetkých svätých v Ludrovej.

Galéria k článku (6 fotografií )
Svätyňa s kamenným oltárom: Cez otvorené okno nenaprší ani nenasneží.
Konsekračné, nie templárske kríže: Sú najstaršími prvkami výzdoby kostola. Pochádzajú z prelomu 13. a 14. storočia a maľovali sa pri posvätení chrámu.
Maľba z 15. storočia: Je na nej jedna z mučeníčok.

Len čo prekročíte prah tejto sakrálnej stavby, dýchne na vás mysteriózna atmosféra. Je jedno, či ste katolík, alebo ateista. Miesto ako gotický Kostol Všetkých svätých v Ludrovej ponúka výlet do tajuplných svetov každému.

Sedemstoročný

Postavili ho neďaleko Ružomberka v poslednej tretine 13. storočia. „Pôvodne tvorila kostolík len severná loď zakončená svätyňou, ktorá má krížovú klenbu. V 15. storočí rozšírili kostolík o južnú vstupnú časť a pristavali na západnej strane vežu, ktorú v 17. storočí ešte zvýšili."

"Práve v priestore veže našli počas archeologického výskumu v 60. rokoch 20. storočia veľa detských kostier, ktoré súviseli s morovou epidémiou v 17. storočí,“ vysvetľuje Karol Dzuriak, historik Liptovského múzea v Ružomberku, ktoré kostol spravuje.

Traduje sa, že na vstupnom portáli je množstvo rýh od mečov šľachticov, ktorí takto vzdávali úctu pánovi domu, v tomto prípade Bohu. Najväčšiu vraj urobil poľský kráľ Ján Sobieski.

Toto je však čisto ľudové podanie, ktoré sa traduje v bezprostrednom okolí, ale nie je zachytené ani len ako povesť v starších zápisoch. Pod svätyňou je v podzemnom priestore hrobka rodiny Rakovských. „Je zabetónovaná, nedá sa tam dostať.“

Kostol v Ludrovej-Kúte už dávno neslúži svojmu pôvodnému účelu. Keď v obci v 20. rokoch 19. storočia postavili nový rímskokatolícky kostol, začal chátrať.

Nový život mu na celé jedno storočie vdýchla patronátna rodina Rakovských, ktorá v 40. rokoch 19. storočia veľkoryso financovala obnovu kostola, čím predĺžila jeho využívanie o celé jedno storočie. Sväté omše v ňom slúžili do roku 1953. V súčasnosti sa v ňom z času na čas uskutoční koncert. Každopádne prichádza množstvo turistov, ktorí tento sakrálny skvost Liptova skrátka nemôžu obísť.

Kruhové okná: Patria tiež medzi špeciality gotického kostolíka v Ludrovej. Foto: Zuzana Lišková

Vzácne maľby

V lodi a v presbytériu sú cenné gotické nástenné maľby, ktoré boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Zobrazujú tridsaťštyri výjavov zo života Ježiša Krista.

„Na severnej stene lode je triptych, ktorý tvoria obrazy Madony ochrankyne, Bolestného Krista a Jána Krstiteľa, ktorý sa niekedy interpretuje aj ako Kristus dobrý pastier. Na krížovej klenbe svätyne je zobrazený posledný súd, v oblúku zase štyri panny mučeníčky - Katarína, Dorota, Margita a Barbora - a múdre a pochabé panny,“ hovorí Dzuriak. „Všetky tieto maľby z dielne neznámeho autora vznikli v prvej štvrtine 15. storočia.“

Najstaršími prvkami výzdoby z prelomu 13. a 14. storočia sú konsekračné kríže, ktoré sa maľovali pri posvätení kostola. „Často sa mylne považujú za templárske, ale s týmto rádom vôbec nesúvisia. Maľovalo sa ich dvanásť, každý konsekračný kríž mal patriť jednému apoštolovi."

"Zvyčajne sa nachádzalo šesť vo svätyni a šesť v lodi kostola. Ale tieto ludrovské sú unikátom medzi konsekračnými krížmi - lebo zväčša to býva len obyčajný kruh a kríž, ale tu sú pekne cifrované,“ nadchýna sa bývalý správca Jozef Vandár.

Svätyňa s kamenným oltárom: Cez otvorené okno nenaprší ani nenasneží. Foto: Zuzana Lišková

Ukrýva templára?

Apropo, templári. Legendy o nich sú neodmysliteľnou súčasťou Kostola Všetkých svätých v Ludrovej. Povráva sa, že v ňom pochovali majstra templárskeho rádu Johana Gottfrieda von Herberstein. Chcel pomôcť kupcom, ktorých prepadli lúpežníci, a v boji proti presile prišiel o život.

Na neďalekom vrchu Mních totiž vraj kedysi stál kláštor templárov. „Hovorí sa, že templársky prior je pochovaný tu vo svätyni pod oltárom. Sú to však len príťažlivé povesti s nádychom dávneho tajomstva. Tieto dohady vznikli vďaka ružomberskému farárovi Jakubovi Šeligovi, ktorý tu pôsobil v 18. storočí. Vlastnil vraj nejaké listiny, ktoré dokazovali prítomnosť templárov na tomto území."

"Veľkú časť písomností mesta Ružomberok však zničil rozsiahly požiar v roku 1797. Takže sa to nedalo preukázať. Ale keď koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia muzeálni pracovníci komunikovali s potomkami herbersteinovského rodu v Rakúsku, dostali negatívnu odpoveď - nikto taký ako Gottfried von Herberstein v rodine nebol. To je všetko, čo o tom vieme,“ hovorí Karol Dzuriak a dodáva: „Racionálne sa nedá predpokladať, že na Liptove bolo sídlo templárov, ale história vždy niečím prekvapí.“

Dva v jednom

„Som naklonený templárom, ale treba k tomu pristupovať triezvo. Aj túto postavičku považujú za templára, ale to je nejaký svetský donátor, nič viac,“ ukazuje na jeden z obrazov bývalý správca kostola, ktorý dobrovoľne dozerá na jeho údržbu a tajomstvá už dlhé roky.

„Bytostne patrím k tomuto kostolíku už dávno,“ povie mimovoľne a s neuveriteľným nadšením sa pustí do vysvetľovania. „Pozrite sa na tento obraz Poslednej večere. Koľko je tam postáv?“ Rátame znovu a znovu a vychádza nám číslo štrnásť. Ako je to možné, keď doteraz ich bolo známych len trinásť - Ježiš a dvanásť učeníkov?

„V stredoveku mali vo zvyku používať dva výjavy, niekedy aj tri, v jednom obraze. Tento bez svätožiary je Judáš. Ostatní učeníci majú svätožiaru, ale prázdnu. No a takáto zdobená svätožiara zodpovedá Ježišovi. Umelec urobil taký ťah, že poslednú večeru spojil s umývaním Ježišových nôh, a tak sa ocitá Ježiš na maľbe dvakrát. Nie je to žiadny Da Vinciho kód a Mária Magdaléna. Jednoducho umelec sa s tým takto pohral,“ opisuje Vandár a historik múzea dodáva: „Spojil dva výjavy do jedného obrazu a zároveň zachoval presný počet osôb, ktoré sa na poslednej večeri zúčastnili.“

Aj na obraze Vstup Ježiša do Jeruzalema je zachytený ďalší výjav - ako vchádza Ježiš do Jericha. „Pozrite, tu na strome je mýtnik Zacheus,“ dodáva bývalý správca fascinovaný odkrývaním tajomstiev unikátneho kostolíka. V Ludrovej je prekvapení viac než dosť. Napríklad obraz Judáša. Steny Kostola Všetkých svätých odvážne nesú maľbu, ktorá možno vo svete nemá obdoby.

Judáš je na nej zobrazený ako obesenec. „Aj z hľadiska číselných kódov je to tu zaujímavé. Každý obraz majstri maľovali pod týmito kódmi a my sa ich snažíme dešifrovať,“ hovorí Vandár a láskyplne dodá: „Musíte doslova prežívať tie obrazy a prechádzať ich jeden po druhom, aby ste odhalili anomálie, ktoré umelci tak rafinovane do nich včlenili.“

Magdalénin prízrak

Ako ku každému unikátnemu historickému miestu aj ku gotickému kostolíku v Ludrovej sa viaže množstvo povestí. Jedna z tých novších, teda z konca 18. storočia, sa viaže k šľachtičnej Magdaléne Rakovskej, ktorá čakala dieťa s istým dôstojníkom a on sa k nej prestal hlásiť. Bol to vzdialený príbuzný z toho istého rodu.

Aby zabránila potupe, potrebovala sa dieťaťa zbaviť. Na radu jej komornej Anny vyhľadali bylinkárku a čarodejnicu v Sliačoch. Tá namiešala medikament, z ktorého sa dieťa postupne otrávilo a Magdaléna ho porodila mŕtve. Dali ho zamurovať v kaštieli Jánošovskô v Liptovskej Štiavničke, ale ona stále nenašla pokoj a počula detský plač. Tak išla do Kostola Všetkých svätých a modlila sa tam. Nepomohlo.

Napokon sa stratila v horách, kde aj zahynula. Z kaštieľa sa vraj stále ozýval detský plač, až kým nenašli malú kostričku a nepochovali ju.

Duchárske príbehy

Ďalšia ľudová povesť, bez historického základu, hovorí o ohnivom záprahu, ktorý sa v noci preháňa okolo kostola. Na čiernom koči ťahanom štvorzáprahom čiernych koní sedí mních a prenasleduje hriešnikov, ktorí sa v blízkosti Božieho stánku objavia.

„Najrozšírenejší duchársky príbeh viažuci sa k Ludrovej hovorí, že v gotickom kostolíku sa raz do roka, obyčajne na Sviatok všetkých svätých, lebo práve im je zasvätený, stretávajú duše dávnych mŕtvych. Niektorí zo starších generácií tvrdili, že to zažili,“ hovorí historik Liptovského múzea v Ružomberku a s úsmevom dodáva: „Dokonca som počul takú alternatívu povesti, že raz, keď sa jeden pán vracal od svojej frajerky domov k žene, zrazu nadránom započul, akoby za ním niekto kosil trávu. Obzrel sa, ale nikto tam nebol, a tráva sama líhala, keď išiel okolo kostolíka. Takže aj takýto variant sa ponúka na postrašenie tých hriešnejších.“

VIDEO Plus 7 Dní