Žofia Bosniaková si veľa šťastia v živote neužila a ani smrť ju neuchránila pred ďalšími hrôzami. „Telesné pozostatky štyristoročnej múmie, ktoré boli uložené v kaplnke kostola v Tepličke nad Váhom, zapálil tridsaťjedenročný Žilinčan. Telo zhorelo do tla. Podpaľača polícia zadržala,“ písalo sa v novinách 1. apríla 2009 a nebol to vtip.

Psychicky chorý muž jej rakvu polial benzínom a škrtol zápalkou. Tým sa skončila telesná pozemská púť ženy, ktorá má byť cirkvou blahorečená za svoju dobrotu a obetavosť. Príbehy o tom, ako jej neporušené telo našli v krypte na Strečnianskom hrade v roku 1689, teda štyridsaťpäť rokov po jej smrti, medzi päťdesiatimi spráchnivenými rakvami, však stále žijú.

Rovnako i legendy, ako veľmi trpela neverou svojho manžela Františka Vešeléniho, ako bosá chodievala cez zamrznutý Váh do kostola v Tepličke nad Váhom.

Na opačnom konci týchto legiend je iná žena: grófka Mária Séčiová, pani Muránskeho hradu. Zlá žena, ktorá Bosniakovej ukradla jej rodinné šťastie. „Samozrejme, že to bolo tak, veď aj knihy o tom píšu,“ povie chlapík v Strečne. „Muránska Venuša!“

Marionetky Joža Nižnánskeho

„Neboj sa ma, Žofia. Nevtrhnem do tvojho života neočakávane, aby som ho rozbila. Neobávaj sa o svoje šťastie. Dotiaľ, kým bude Fraňo s tebou šťastný, ani ty, ani on ma vôbec neuvidíte. Možno sa už v najkratšom čase vydám, zmiznem až do Satmárskej a budem Štefanovi Kunovi pomáhať kriesiť zdochýnajúce kone, z mrcín robiť paripy."

"Ale zjavím sa hneď, ako sa dopočujem, že Fraňo nie je šťastný, a vezmem ti ho! Ak ťa Fraňo prestane milovať, zahodím svojho muža ako kepeň, čo som obnosila, alebo ma už omrzel, a nič mi nebude stáť v ceste,“ vkladá slová do úst Márie Séčiovej Jožo Nižnánsky v knihe Lásky Žofie Bosniakovej. „Žofia sa zachvela, akoby ju mrazivý vietor bol ovial, a synčeka pritisla k sebe ešte tuhšie.“

Keď Nižnánsky v rokoch 1937 až 1938 uverejňoval tieto slová na pokračovanie v novinách Slovenská politika, obe ženy boli už dávno mŕtve. Naozaj dávno, Bosniaková takmer tristo rokov, Séčiová dvestopäťdesiat, a tak si s nimi ako románopisec mohol robiť, čo chcel.

Nechal ich, nech sa ako mladé dievčatá stretnú na prešporskom fašiangovom bále v roku 1625, kde sa František Vešeléni beznádejne zaľúbil do Márie Séčiovej a vzápätí sa na zasneženom dunajskom nábreží stretol s „bielou vílou“ Žofiou, ktorá mu tiež učarovala.

Mária však bola určená na vydaj Štefanovi Bethlenovi a Žofia ako éterická bytosť podopierala umierajúceho manžela Michala Šeréniho. Vešelénimu dovolil, aby sa s Máriou trochu pozabával na Muránskom hrade, ale nakoniec mu ju vyfúkol, keď ju vydal, a zostala len túžba a listy plné nenaplnenej lásky.

V románe ich nájdete celé aj s podpismi: „Tvoj až do smrti najoddanejší Fraňo“ a „Do posledného dychu Tvoja Mária“. Píše, ako obidve ženy ovdoveli, ale Vešeléni sa stihol oženiť s Bosniakovou skôr, než sa dozvedel, že voľná je aj Séčiová.

A tak k sebe tí dvaja hľadajú cestu až po stranu 330, kde to celé má šťastný koniec: „V piatok ráno 4. augusta 1644 stal sa Fraňo Vešelín pánom Muráňa a v nedeľu 6. augusta 1644 si prisahali s Máriou Széchyčkou večnú vernosť.“

Ako to bolo naozaj?

Milostných trojuholníkov poznajú romány státisíce. Tento je však výnimočný tým, že patrí k našim asi najkrajším legendám a - nezakladá sa na pravde. Ako to teda bolo?

„Žofia Bosniaková a Mária Séčiová sa pravdepodobne vôbec nepoznali. František Vešeléni miloval svoju ženu a s Máriou Séčiovou sa zoznámil až po smrti svojej manželky Žofie,“ hovorí historik Michal Jurecký z Považského múzea v Žiline.

Vešeléniovci žili a vychovávali dvoch synov, Adama a Ladislava, na tepličianskom panstve, ku ktorému prislúchal aj hrad Strečno. Kaštieľ v Tepličke nad Váhom bol však pohodlnejší a na hrad sa utiahli, až keď sa začalo Rákócziho povstanie. Studené múry však podlomili zdravie Žofie Bosniakovej, ochorela a približne po pol roku, 28. apríla 1644, tu aj umrela.

Ten istý rok, ale až na jeseň, Vešeléni, ktorý stál na strane cisára Ferdinanda III., obliehal hrad Muráň a tu sa prvý raz stretol s Máriou Séčiovou, ktorá bola na strane povstalcov. „Hovorí sa, že bola nielen krásna, ale mala aj bystrú hlavu a vynikajúce organizačné schopnosti,“ rozpráva historik.

Pravda však je, že Vešeléni sa s ňou v rekordnom čase oženil. Mária bola vtedy raz vdovica a raz - na tie časy neslýchané - rozvedená. Opustila totiž Štefana Kuna, ktorý kvôli nej dva roky obliehal Muránsky hrad, a márne! Sotva si potom možno predstaviť, že s ním prišla na Strečno, kde sa mal odohrať jeden zo spomínaných rozhovorov z knihy Joža Nižnánskeho.

S Františkom Vešelénim žila Mária Séčiová až do roku 1667, keď umrel ako uhorský palatín, čo bola druhá najvyššia funkcia v štáte. Do dejín sa krátko pred smrťou ešte stihol zapísať Vešeléniho povstaním, čo si odniesla jeho manželka Mária. Máriu Séčiovú čakal smutný osud.

Skonfiškovali jej všetky majetky, z Muráňa ju internovali do Viedne, kde žila pod policajným dozorom, a do Uhorska sa smela vrátiť až v roku 1676, aj to len do mesta Köszeg, kde mala príbuzných.

„Venovala sa bylinkárstvu, liečeniu chudobných a starala sa o siroty,“ píše Jozef Kočiš v knihe Od Čachtíc po Strečno. V Köszegu aj umrela v roku 1679 ako šesťdesiatdeväťročná.

Vyznamenaný neverník

Jozef Kočiš tvrdí aj to, že Vešeléni mal k Žofii dobrý vzťah a vyjadroval sa o nej s úctou. „Keď v roku 1662 za prítomnosti cisára Leopolda I. a španielskeho vyslanca v bratislavskom františkánskom kostole dostal vyznamenanie Rad zlatého rúna za zásluhy o rozvoj a obranu katolíckej cirkvi, musel byť mravne a spoločensky bezúhonný.“

S Nižnánskeho hodnotením by zrejme žiadne vyznamenanie nedostal! A potvrdzuje aj to, že Vešeléni a Séčiová sa zoznámili až v auguste 1644, teda po smrti Žofie.

„Neobstoja domnienky o rozvode a zvádzaní Vešeléniho Séčiovou. Vešeléni neprestúpil na protestantskú vieru. Naopak, Séčiová sa stala katolíčkou pri sobáši s Vešelénim v roku 1645.“

Kde potom pramenia všetky tie fámy o nevere, o bezbožníkovi Vešelénim a muránskej Venuši? Keby bol Nižnánsky jediný autor, ktorý to takto videl vo svojom románe, asi by dejiny nezmenil. Predbehli ho. Historik a spisovateľ barón Alojz Medňanský, a to hneď troma povesťami.

V tretej z roku 1829 z knihy Rozprávky, povesti a legendy z uhorského dávnoveku je aj povesť Skalná kaplnka pri Váhu. V skratke - kým sa Žofia modlila, Vešeléni jej zahýbal. V časoch protitureckých bojov bol Vešeléni stále preč a Žofia sama na Strečnianskom hrade.

Domov sa vracal vždy s radosťou, ale potom začal prichádzať akýsi skormútený. Až kým Žofia nedostala list od sestry, kde jej oznamovala to, čo už vedel celý svet - jej muža opantala iná žena. Také niečo nemohlo uniknúť pozornosti slovenských národných buditeľov, ktorí chceli Medňanského dielo vydať.

Nuž a, celkom pochopiteľne, nemohlo to uniknúť ani vtedajším bulvárnym novinám. Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec: „V roku 1858 uverejnil týždenník Vasárnápi Ujság dva články o Strečne od autora pod pseudonymom Vágvölgyi. Píše, že Mária Séčiová ešte za života Žofie opantala Františka Vešeléniho, ktorý potom uvažoval o rozvode a prestúpení na protestantskú vieru,“ hovorí historik Michal Jurecký.

Literárny osud Márie Séčiovej sa v tej chvíli naplnil. Už navždy zostane muránskou Venušou, ktorá pobláznila neskoršieho uhorského palatína.

„Čím ďalej uháňal od Strečna, tým ľahšie sa mu dýchalo,“ povedal by Nižnánsky. Alebo, ako hovorí historik Jurecký, devätnáste storočie bolo romantické obdobie a ľudia mali radi príbehy. Nuž a príbehy nie sú o tom, že žili šťastne až do smrti. Niekto si to zliznúť musel!