Tip na článok
Nadčasová: Popoluška je tu odjakživa, no spĺňa aj kritériá 21. storočia. Osud totiž zobrala do svojích rúk.

Hlúpe princezné, lenivých peciválov či hrdinov tmavej pleti čaká v Európskej únii cenzúra

Niektoré z rozprávok a ich postavy, ktoré sme milovali celé desaťročia, sa v dnešnom svete nezhodujú s princípmi a politikou, ktorú razí moderná spoločnosť či priamo Európska únia.

Galéria k článku (6 fotografií )
Dobšinského rozprávky: Aby ich mohli čítať aj deti, hororové prvky sa v poslednom vydaní odstránili.
Proti všeobecným trendom: Popolvár najväčší na svete dokázal, že aj lenivý chlapec bez vzdelania je schopný veľkých činov.
Dobšinského rozprávky: Aby ich mohli čítať aj deti, hororové prvky sa v poslednom vydaní odstránili.

V Česku na túto tému už vášnivo diskutujú aj v médiách. S vážnou tvárou uvažujú o tom, či krásne princezné nie sú stereotypné, či postavička Tintin nevykazuje znaky rasizmu a či je v poriadku, keď hlúpy pecivál Jano dosiahne úspech aj bez vzdelania.

V nesúlade s dobou

Pavel Kořínek z Ústavu pre českú literatúru Akadémie vied ČR sa na televíznej obrazovke zamyslel, že treba niečo urobiť so starými rozprávkami. Po­dľa jeho slov boli vytvorené možno s dobrým úmyslom, ale v dobe, ktorá mala inak nastavené predstavy o tom, ako má vyzerať dobová reprezentácia. „Myslím si, že cenzúra nie je riešením, ale pri niektorých postavách je namieste zamyslieť sa nad tým, či to, čo dnes ponúkame deťom, nie je signál, ktorý už nechceme sprostredkúvať. Či to nie je dobrá príležitosť porozprávať sa o tom, či je tento typ zobrazenia správny,“rozhovoril sa. Lebo má pocit, že v rozprávkach je až príliš veľa postáv tmavej pleti, ktoré vykazujú negatívne vlastnosti, a krásnych dievčat či žien, ktoré laxne čakajú len na svojho záchrancu.   

S kostolným poriadkom vraj nie je napríklad kreslená postavička Šmolinka. Keďže v seriáli o drobných modrých postavičkách je vyobrazená ako hlúpa a jednoduchá blondína, deťom je vraj vhodné vysvetliť, že to nie je pravidlo a aj plavovláska môže byť múdra a šikovná. Keď sme túto novodobú ideu a zámery prezentovali českej speváčke Hane Zagorovej, ktorá k Šmolkom naspievala slávnu titulnú melódiu, myslela si, že si z nej uťahujeme. „To musí byť nejaká hlúposť. Vôbec s tým nesúhlasím. Poznám mnoho múdrych a šikovných blondínok a tiež hlúpejších brunetiek. A deti sa s nimi vo svojom okolí stretávajú takisto. Vôbec by som tomu neprikladala žiadnu váhu,“ zmietla zo stola akékoľvek vysvetľovanie deťom. Pri negatívnych postavách sa však pozastavila. „Je pravda, že všetci čarodejníci a zloduchovia boli tmaví. Nevidela som nikdy žiadneho modrookého blondína s takýmito vlastnosťami,“ skonštatovala.

Diskusiu rozpútala Šmolinka: Animovaná fiflena vraj malým deťom podsúva stereotyp, že blondína môže byť len hlúpa.
Diskusiu rozpútala Šmolinka: Animovaná fiflena vraj malým deťom podsúva stereotyp, že blondína môže byť len hlúpa.
profimedia.sk

Keď to Pecivál natrie rytierom

Osobitnou kategóriou sú slovenské ľudové rozprávky, ktoré sú preto ľudové, lebo sa tvorili bez autora. Nepoznáme tých, ktorí ich vymysleli, vieme len, kto ich zozbieral a vydal, a to bol Pavol Dobšinský. „Rozprávky v pôvodnom necenzurovanom vydaní smerovali k dospelým, neboli určené pre deti, lebo mali hororový nádych. Neustále sa opakovali, ale sa aj menili, keďže sa šírili ústnou formou. Vždy sa prispôsobovali rozprávačovi a poznať to na nich,“tvrdí etnologička Katarína Nádaská, podľa ktorej so starými rozprávkami bojujú v súčasnosti aj mnohí psychológovia. Podľa ich vyjadrení mnohé nie sú pre deti vôbec vhodné. „Podotýkam, že ani neboli pre ne primárne určené. Sú tam aj určité prvky rasizmu, xenofóbie a podobne, ale to sú veci dané tým, že staré príbehy vznikali napríklad v 17. storočí. Morálka a mravy boli iné, nikto to za xenofóbne ani rasistické v tom čase nepovažoval.“

Celé desaťročia sa ľudoví tvorcovia riadili len jediným základným pravidlom - aby dobro zvíťazilo nad zlom. „A to dobro môže byť naozaj aj hlúpe či lenivé. Vidíme to v rozprávke o Peciválovi, kde už z názvu vieme, že stále ležal za pecou, ale v konečnom dôsledku mal smelé a dobré srdce a dokázal poraziť draka. A bol teda oveľa šikovnejší než mnohí rytieri, ktorí mali vzdelanie, peniaze, ale boli zbabelí. Treba vždy vychádzať z doby a okolností, v ktorých rozprávky vznikali, a koho ľudia považovali za zlo, bol drak alebo zlý zemepán.“Naopak, o moderných traumách, ako je sexizmus, xenofóbia, rasizmus či etnocentrizmus, Slováci v minulých storočiach ani nechyrovali. „Keby sme na staré rozprávky pozerali súčasnou optikou, verím tomu, že by sme tam našli toho požehnane,“ je presvedčená etnologička.

Emancipované: Dievčatá z rozprávok Soľ nad zlato či Princezná so zlatou hviezdou na čele si vedeli pomôcť aj samy.
Emancipované: Dievčatá z rozprávok Soľ nad zlato či Princezná so zlatou hviezdou na čele si vedeli pomôcť aj samy.
Archív

Emancipované hrdinky

Odborníčka na slovenské ľudové rozprávky Nikola Danišová však nevidí všetko čierno. Aj keď sa pozrie do minulosti. „Ak sa bavíme o jednoduchej a nesamostatnej Šmolinke, ktorá je vždy odkázaná na pomoc iných, existuje aj veľa rozprávok, v ktorých je hlavnou hrdinkou žena, ktorá vyslobodzuje zakliateho princa. Tak ako v rozprávke Traja zhavranení bratia,“ hovorí.

Odvážnych a emancipovaných ženských hrdiniek je podľa nej podstatne viac. Ich prototypom je Princezná so zlatou hviezdou na čele alebo Maruška z rozprávky Soľ nad zlato. „Obe boli perzekvované, no boli také rozumné a šikovné, že si vedeli pomôcť aj samy. Nenájdete tam žiadneho muža, ktorý by im pomáhal. To, že sa na záver konala vždy svadba, je už len taký bonus. Stojí za zmienku, že príbehy o emancipovaných ženách, ktoré si vedeli šťastie vydobyť samy, sa nakrúcali už v päťdesiatych rokoch. Ale na druhej strane tu máme Šípkovú Ruženku, ktorá pasívne čakala, kým ju niekto vyslobodí. Takže myslím, že všetko je to vyrovnané a neprichádza ku genderovej nerovnosti.“

Zabrúsime teda opäť k rozprávkam, kde je hlavnou postavou hlúpy a lenivý chlap. Nejde len o Pecivála. Príkladov je viac. Hlúpy Jano, Polepetko, Popolvár najväčší na svete alebo Honza málem králem. Všetci mali spoločné, že bez vzdelania dokázali viac ako ambiciózni snaživci. Zaujímavé, že neprekážali žiadnemu režimu. Ani socialistickému, ktorý hlásal Leninovo „učiť sa, učiť sa, učiť sa“, ani dnešnej Európskej únii, ktorá rovnako nabáda na vzdelávanie.

„Na prvý pohľad sa pecivál zdá menejcenný, ale z didaktického hľadiska nás rozprávka učí, že si treba veriť, nevzdávať sa a dodržiavaním etických morálnych princípov smelo kráčať za svojím cieľom. Väčšinou ide o najmladšieho z bratov, ktorý je podceňovaný a ktorému sa bratia vysmievajú. Napokon ich všetkých zatieni svojím umom a šikovnosťou. Také spoločenské morálne princípy platia aj dnes. Ľudia sa nemenia,“dodáva Danišová.

Rasista Tintin vs transformery

Vývoj rozprávok sa však nezastavil. Podľa Nádaskej sa mnohé Dobšinského rozprávky už teraz prerábajú. „Napríklad posledné vydanie je upravené do relatívne neškodnej podoby. Je zbavené toho, čo by dnes bolo považované za niečo negatívne.“ Vo svete však zašli ešte ďalej. V moderných rozprávkach sa už objavujú homosexuálni hrdinovia. Tvorcovia nových pútavých príbehov dokážu do deja zamontovať všetko, čo práve rezonuje spoločnosťou. „Niekedy je to paródia, napríklad s blondínami, alebo morálny imperatív, niečo, čo má deti upútať, aby sa správali tak, ako je to vhodné. Považujem to za normálnu vec, lebo to je nielen otázka rozprávok, ale aj filmov. Veď máte rôzne dobrodružné filmy, kde je najväčší hrdina Američan, ktorý zachráni celý svet. Sú to propagandistické filmy robené s určitým cieľom,“ tvrdí Katarína Nádaská.

Propaganda nie je žiadna novinka. Jej prvky niesla už rozprávka Tintinove dobrodružstvá, ktorá prvýkrát vyšla v knižnej verzii v roku 1931. Tŕňom v oku je dnes najmä diel Tintin v Kongu, ktorý podľa odborníkov obsahuje prvky rasizmu. „Deťom treba vysvetliť, že čo platilo v období, keď komiks vznikol, už nemusí platiť dnes. Tintin v Afrike pôsobí ako prototyp bieleho muža, ktorý sa k domorodcom správa veľmi povýšene, ako niekto, kto na čierny kontinent priniesol civilizáciu. Neskôr sa tam spriatelí s malým černoškom, ktorý  nie je veľmi múdry. Tento diel je už naozaj sprevádzaný krátkou notickou, ktorá upozorňuje, že autorovým úmyslom nebolo vypovedať rasisticky,“dozvedáme sa ďalej od odborníka Pavla Kořínka.

Rasistický Tintin: V príbehu z Afriky je prototypom bieleho muža, ktorý sa k domorodcom správa povýšenecky.
Rasistický Tintin: V príbehu z Afriky je prototypom bieleho muža, ktorý sa k domorodcom správa povýšenecky.
Archív

Sporná postava sa nachádza tiež v televíznom seriáli Punťove príhody. Navonok nevinný príbeh z trid­s­iatych rokov o tom, ako si psík Punťo a jeho priateľka sučka Kiki privezú z Afriky černošské dieťa Bimba, bol nežiaduci už počas prvej republiky. Vzápätí rozprávku zakázali. Priateľstvo s Afričanom nebolo ideovo prijateľné. Dnes pri migrantskej politike by sa takéto prejavy, naopak, podaktorým páčili. „Aj keď v seriáli prišlo k situáciám, ktoré by sa mohli považovať za diskriminačné, autora nepovažujem za rasistu. V čase, keď dielo vzniklo, bol tento spôsob vyobrazenia černocha absolútnou súčasťou kultúry. To však neznamená, že by sme sa s tým nemali pokúsiť nejako vyrovnať,“ prízvukuje aj český odborník.

Podľa slovenskej etnologičky je toho naozaj dosť, s čím by sme sa mali vyrovnať. „Rozprávka by mala ostať podľa mňa nezaťaženou. Veci, ktoré tam celkom nepatria, by tam byť nemali. Aj v minulosti vznikali na pobavenie, ale vždy mali v sebe to, že dobro zvíťazilo nad zlom, čiže aby sa deti od malička učili všeľudským základným zásadám morálky. Čo je dnes otázne, sú napríklad transformery, kde už s ťažkosťami rozoznáte zlo od dobra. A keď idem do tínedžerského veku, kde sú hrôzostrašné počítačové hry, plné násilia a zvrátených hodnôt, silne pochybujem, či najmladšia generácia bude mať v sebe nejaký morálny etický kódex. Kedysi v 18. storočí sa ľudia riadili Desatorom, čo bol silne náboženský motív, ktorý dnes môžeme úplne škrtnúť. Skôr by rozprávky mali zastávať všehumánne princípy morálky, akceptované minimálne v európskych spoločenstvách.“

VIDEO Plus 7 Dní