Tip na článok
Kopaničiarska romantika: Žiadne autá, hluk ani zhon, počuť len štvornohých strážcov, ktorí zavetria každého cudzinca.

Jeruzalem na kopaniciach: Nemá Múr nárekov, zato svätý pokoj

Cesta je tam taká úzka, že nedávno sa skoro zrazil evanjelický farár s pravoslávnym.

Galéria k článku (12 fotografií )
Nezablúdite: Tabuľka ukazuje na tri osady, ktoré sú súčasťou obce Krajné.
Bukovčanovci: Pani Anna prežila v Jeruzaleme celý život, s manželom Karolom sa zoznámili v autobuse cestou do práce do Myjavy.
S mladými: Vnuk Bukovčanovcov je evanjelický farár. Prišiel na čerešne s manželkou a dcérkou Sárou.

„To by bolo niečo pre bulvár - dvaja farári mali nehodu v Jeruzaleme,“ usmieva sa Ján z neďalekej fary. Áno, aj na Slovensku máme miesto s rovnakým názvom ako najväčšie mesto Izraela. Ten náš, slovenský, nestaval kráľ Dávid ani Šalamún a na rozdiel od izraelského v ňom vládne ticho a pokoj.

Oblasť evanjelikov a vychýrenej slivovice leží v náručí kopcov a dolín. Kľukaté cestičky, ktorými sotva prejde jedno auto, sú zväčša prázdne. Každodenný stereotyp občas narušia zvedavci, v minulosti aj filmári. V našom kopaničiarskom Jeruzaleme s desiatkou domov sa kedysi natáčali snímky Prípad Evy Burdovej (1981) či Hriech (1986). V osade bez krčmy, obchodu a autobusovej zastávky pôvodných obyvateľov spočítate na prstoch jednej ruky, ale ich štedrosť a láska k rodnému kraju vo vás budú dlho doznievať.

Kopaničiarske Krajné

Tabuľa s názvom Jeruzalem ukazuje jasne. Trochu roztrasená cesta nás privedie k pár domom. Ani sa nenazdáme a už sme mimo osady, na kopci s výhľadom na scenériu s oblými zelenými kopcami. Nuž, nie nadarmo mnohí považujú tento kraj za najkrajší na celom Slovensku.

V juhovýchodnom cípe Myjavskej pahorkatiny a Čachtických vrchov, neďaleko úpätia Malých Karpát sa rozkladá obec Krajné. V roku 1844 sa v nej narodil otec M. R. Štefánika Pavol Štefánik. Dnes má okolo 1 500 obyvateľov roztrúsených po desiatkach miestnych častí. Kedysi bolo týchto kopaníc zo 16. až 17. storočia až päťdesiat. Mnohé už zanikli, ale Jeruzalem stále žije. „To vám povedať neviem, prečo má také sväté meno. Ale aj Mesto Jeruzalem sa to volalo. Potom to bolo Mesto a teraz Jeruzalem,“ zamýšľa sa Anna Bukovčanová (76), ktorá na kopaniciach s týmto názvom prežila celý život.

Nikto nevie vysvetliť pôvod názvu. Ani evanjelický farár Michal Bodický, ktorý v Krajnom pôsobil od roku 1895 do roku 1920 a rozsiahlo opísal tento kraj v memoárovom diele Rozpomienky a pamäti.

Slovenský Jeruzalem, kde nikoho neukrižovali ani doň nesmerujú kroky veriacich pútnikov, patrí k miestnej časti Matejovec. Niektoré domy sú už upravené, iné ešte pripomínajú zašlé časy. Ticho narúša len naša prítomnosť. Psy sa rozbrešú, z jednej záhrady sa ozvú sliepky. A zvedaví obyvatelia vykúkajú spoza plota, akí cudzinci zaparkovali počas slnečného pracovného dňa pri ich domoch. „Koľko je tu domácich?“ zisťujeme u dôchodkyne, ktorá usilovne okopáva záhradu. „Ešte tuto dole na ceste je dom a tam smerom na Matejovec,“ zamýšľa sa. O chvíľu už sedíme u nej na dvore.

Láska z autobusu

„V tomto dome som sa narodila pred 76 rokmi. Pracovala som 40 rokov v obuvi v Myjave. Tam som sa vyučila aj zostala. To sa už dnes nestáva,“ pripomenie. Pomaly sa k nám blíži jej manžel Karol (82). Drobný chudý pán s gázou na tvári. „Predvčerom spadol na dvore, má celú ľavú stranu tváre narazenú. Museli sme ísť na pohotovosť a zašívali mu to. V októbri mal zlomenú nohu, neviem, či sa preto teraz nejako zamotal na dvore. S dcérou sme oberali čerešne a našli sme ho ležať v krvi,“ povzdychne si pani Anna.

Päťdesiatsedem rokov sú spolu - v dobrom aj zlom. „Mal som dvadsaťpäť, keď som sa ženil,“ pripomenie Bukovčan. Pracoval v stavebnom podniku v Myjave a so svojou nastávajúcou sa spoznali v autobuse cestou do práce. Dobre si vybral. Pozorujeme, ako si ho poláska, uteší, opatruje. Ich dve deti už majú svoje rodiny, Bukovčanovci štyri vnúčatá a dve pravnúčatá.

Odrezaní od sveta sa necítia, ale bezvládni ľudia by na kopaniciach ťažko prežili. „Najbližšiu zastávku autobusu aj obchod máme kilometer od nás, v Matejovci,“ upresnia. „Kedysi sme tam radi pešo chodili, dnes nám s nákupom pomáhajú deti,“ dodávajú dôchodcovia.

Nie evanjelici, luteráni!

Krajné je nielen kopaničiarska, ale aj evanjelická obec. Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania má v Krajnom 1 465 registrovaných členov. Kostol a fara v obci vznikli v druhej polovici 16. storočia, keď sa na týchto miestach začala šíriť reformácia. Podporovali ju hlavne majitelia čachtického panstva a veľkí stúpenci reformácie - Nádašdyovci.

„Ale my tu máme veľa vier,“ usmieva sa Karol Bukovčan. „Môj brat aj ja sme jehovisti, žena je evanjelička. Aj ja som bol,“ rozhovorí sa. „Na vojne som jazdil tankom, mal som výcvikovú mašinu. Raz som sa vracal k rote a nejaký Ondris z Chocholnej bol obkľúčený a ostatní ho chceli len lynčovať a lynčovať. Pýtam sa, o čo ide, a oni nato: ‚Predstav si, on je evanjelik!‘ Spýtali sa ma, čo som ja, a hovorím: Ja nie som evanjelik, ja som luterán,“ usmieva sa pri spomienkach. „To bolo v Jihlave v rokoch 1955 - 1956,“ upresní a oči mu zalejú slzy. „Dedinko, však to už bolo, neplač,“ objíma si ho žena. „On je taký ľútostivý. Lepšie bolo kedysi. Veď sme boli mladí,“ vysvetlí.

Jeruzalemské včely

Naši hostitelia, zhovorčiví a pohostinní, nás nasmerujú k ďalšiemu domácemu. Vladimír Michalec (74) je rodák z neďalekého Rudníka. V Jeruzaleme sa usadil pred štyridsiatimi rokmi. O dvanásť rokov viac sa točí okolo úľov. „Včiel mám hodne, ale menej než kedysi,“ hovorí cestou k dreveným búdkam s plástami. Dlhé roky pracoval v pekárni vo Vaďovciach pri Starej Turej. „Z tej múky mám zaprášené pľúca,“ povzdychne si. Tak ako mnohí iní z kopaníc, okúsil aj prácu v staroturianskej Chirane. Slávny podnik zamestnával ľudí z celého šíreho okolia.

„Dobrý je tu život. Pomáhame si, ale už nás je tu málo,“ dodá. Najradšej však hovorí o včelách. „Mám len jarný med, nie lesný. Z repky býva dobrý, ale tá je ďaleko,“ pokrčí plecami.

Najnápadnejším domom v Jeruzaleme je ten s nápisom: „Konečník Samuel, kováč.“ Dnes v ňom už rozpálené vyhne nenájdete. „Ten kováč už dávno umrel, ešte v roku 1979. Moja mama sa za neho druhýkrát vydala, tak som sem prišiel bývať z Matejovca,“ vysvetľuje Ján Papulák. Ku kováčstvu veľmi nepričuchol, pracoval v myjavskej armatúrke. Žije sám, spoločnosť mu robí najmä pes Goro. „To mu dali meno tí dolu, od ktorých som ho kúpil,“ dodá na margo malého strážcu.

Odrezaní, ale spokojní

Život v slovenskom svätom meste plynie ticho, pokojne. Stromy sú obsypané čerešňami, na jeseň to budú najmä hrušky, jablká a broskyne. „Kedysi sme sa veľa navštevovali, aj medzi kopanicami. Dnes každý sedí doma a čumí do televízora. Aj už nevládzeme,“ povzdychne si čiperná dôchodkyňa.

Domáci však majú prehľad. Pred pár rokmi sa prisťahoval pravoslávny kňaz, ktorý slúži omše v Brezovej pod Bradlom. Jeho dom na rohu ešte potrebuje úpravy, ale z niektorých obydlí sa už stali výstavné chalúpky. Jeruzalem sa stal víkendovým rajom pre pár chalupárov. „Jeden podnikateľ si na dvore urobil veľký bazén,“ pripomenú domáci. Kým vládzu, pracujú v záhrade, zveľaďujú príbytky. Občas sa posťažujú na chatrné zdravie a ťažkú dobu. Najviac radosti sa do posledných jeruzalemských príbytkov vracia s príchodom detí a vnukov. Inak je tu také normálne bytie. Prirodzené, láskavé aj drsné, občas kľukaté, na kopec a z kopca, aký má život byť.

VIDEO Plus 7 Dní