Keby nebežali po štyroch a nemali také dlhé uši, vyzerali by ako škôlka na prechádzke. Prvá kráča Zuzana Obrancová a za ňou sa rúti pätnásť kôz. Napodiv, ani jedna ju nepredbehne. Človek by povedal - slušne vychované, väčšinou dámy. Len keby neboli také žravé!

Kozí raj v Hronci
Kozí raj v Hronci
Zdroj: Július Dubravay

„Toto je moja pestovateľská záhradka a má smolu, že susedí s priestorom pre kozy. Predvlani sa do nej dostali  raz, vlani dvakrát. Dovtedy sa opierali o plot, kým nepovolil a potom to už išlo. Mala som ríbezle, egreše, černice, muchovník, rakytník. Mala som... Aj jabloň bolo treba vyťať. Platí to aj o tej časti záhrady, kde sú ony. Čo malo dole konáre, už nemá. Všetko im chutí a ak aj nie, aspoň to okoštujú,“ rozpráva.

Kozí raj v Hronci
Kozí raj v Hronci
Zdroj: Július Dubravay

Ale nevyzerá, že by ju to trápilo. Tento kozí raj jej pomohol vrátiť sa do života. Po dvadsiatich piatich rokoch podnikania, ktoré ju pripravilo o zdravie.

Sedem úverov a prebdené noci

„Vzali sme si sedem úverov a zrazu sme mali megakrčmu na bratislavských Vinohradoch. Sami sme si ju zveľaďovali, sami sme murovali, prestavovali a nakoniec sme sa do časti týchto priestorov aj presťahovali. Byt a krčma pod jednou strechou, a to celých dvadsaťpäť rokov!“

Kozí raj v Hronci
Kozí raj v Hronci
Zdroj: Július Dubravay

Pri tejto spomienke má zrazu slzy v očiach. Rozpráva, ako pracovali aj do druhej v noci, ako pomáhala v kuchyni, stála za pultom, v úlohe servírky roznášala jedlá a nápoje, na prebdené noci... Ale vtedy boli na to s manželom aspoň dvaja.

„V tom čase nám ľahla popolom chalupa v Hronci. Chytila sa od podlahového kúrenia a zhorela do tla. Nemali sme na to, aby sme si nechali postaviť novú, museli sme ju budovať svojpomocne. Manžel sa zmenil na stavbyvedúceho a ja som vládla železnou rukou celej krčme,“ povie ticho a dodá, že ešte aj dnes, keď počuje slovo krčma, stiahne sa jej žalúdok.

„Ubíjalo ma to. Plakala som, kade som chodila, nakoniec som sa psychicky položila a bola som takmer rok na liečení. Lenže, ani to mi veľmi nepomáhalo. Bolo jasné, že do roboty sa už nevrátim a aj keď som konečne našla pokoj, chýbal mi zmysel života.“ Verili by ste, že aj kozy sa môžu stať dokonalou psychoterapiou? Môžu! Tvrdí to žena, ktorá dnes so smiechom hovorí, že má najkrajšie kozy v Hronci! Ak sa o nej chcete dozvedieť viac, prečítajte si našu reportáž v nasledujúcom čísle týždenníka Plus 7 dní.