reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

„Komu napadne, čo to je? No predsa krajina! Tráva, domy, polia...“ Prvouka. To prvé, čo sa človek o&nbsp;svojom okolí naučí. Tráva je zelená, polia sú hnedé. A&nbsp;z&nbsp;veže sa to ukáže lepšie. Tá soblahovská, zvaná Dúb­ravka, meria 9,5 metra a,&nbsp;ako píšu na tabuli, postavili ju výlučne zo súkromných zdrojov. Kedysi tadiaľ viedla lesná železnica, dnes cyklotrasa z&nbsp;Trenčína do Selca. „Stojí už asi dva roky, a&nbsp;hoci sme z&nbsp;Trenčína, ešte sme tu neboli,“ hovoria manželia Michal a&nbsp;Tatiana Prnovci a&nbsp;vzápätí dodajú: „Nepíšte, že sme tu ešte neboli, veď by to bola hanba!“ Ale aká hanba? Na Slovensku máme vyše 130 rozhľadní a&nbsp;prejsť všetky sa jednoducho nedá. Alebo žeby áno?

„Ja som naozaj prešiel všetky. Najskôr prvých 65, ktoré sa objavili v&nbsp;mojej knihe vydanej v&nbsp;roku 2012, potom 66 - tie sa pomestili do druhej, ktorá vy­šla v&nbsp;máji tohto roka. Odvtedy postavili ešte šesť,“ hovorí Ladislav Khandl. Dá sa to, ak ste turista, tramp, horolezec a&nbsp;nadšenec, ktorý zacituje aj cisára Hadriána či florentského básnika Francesca Petrarcu. Ten prvý vyliezol na sicílsku sopku Etna v&nbsp;roku 126 len preto, aby sa pozrel z&nbsp;jej najvyššieho bodu na východ slnka, ten druhý sa vyšplhal na takmer dvojkilometrový Mont Ventoux v&nbsp;roku 1336, lebo - túžil postáť si na jeho vrchole. Asi je to v&nbsp;našej ľudskej povahe. „Mám ešte zdravé nohy, chuť spoznávať a&nbsp;možno, keď uvidím niečo pekné, budem aj lepší,“ tvrdí.

„Som manažér a&nbsp;občas si jednoducho musím oddýchnuť,“ rozpráva Lukáš Michalec z&nbsp;Považskej Bystrice, ktorého sme našli na veži v&nbsp;Turci, pri dedinke Belá-Dulice. „Zašiel som si na Tlstú, veď to sú len štyri hodiny tam a&nbsp;späť.“ Na začudovaný pohľad nereaguje, pokračuje, že videl štyri kamzíky, ukazuje fotografie, vraví, že už preliezol veľa rozhľadní. V&nbsp;Gaderi je na jeseň krásne a&nbsp;táto vežička stojí rovno pri ceste. Jedna z&nbsp;troch rovnakých, ktoré sme našli neďaleko od seba a&nbsp;ktoré spája aj to, že sa pomaly rozpadávajú. Vyštverať sa po schodoch, ktoré nedržia, je umenie. Ale chcete Turiec ako na dlani? „Ja tu bývam,“ hovorí muž, ktorý pasie ovce, „ale na rozhľadni som ešte nebol.“ Dodá, že si radšej zájde na posed. No a&nbsp;ten, mimochodom, s&nbsp;rozhľadňami, vyhliadkovými vežami či výhľadňami, ako ich zvyknú volať napríklad v&nbsp;okolí Bardejova, nemá spoločné nič. Žiadny posed nenájdete tak ako rozhľadňu zaznačený červeným symbolom na mape. Teda, keď už nič iné.

Stále dychčiac po tom, čo ste absolvovali cestu hore kopcom, sa pozeráte na drevenú rozhľadňu z&nbsp;roku 2015, ktorá pôsobí naozaj monumentálne. Aby ste sa nemuseli hneď pobrať hore schodmi, čítate text: „Nachádzate sa pri unikátnej drevenej vyhliadkovej veži situovanej v&nbsp;katastrálnom území Trenčianska Závada v&nbsp;meste Nemšová, ktorá bola postavená za účelom zvýšenia atraktivity územia a&nbsp;podpory turistického ruchu v&nbsp;mikroregióne pod Vršatcom...“ Sľubujú vám, že z&nbsp;jej vrcholu môžete dovidieť aj Martinské hole, samozrejme, ak vyšliapete ďalších 24,6 metra. „Stavba bola realizovaná zo zdrojov EÚ vo výške 36&nbsp;500 eur, pričom celkové náklady na stavbu boli 69&nbsp;800 eur.“ Drahá veža, poviete si. Ale Eiffelovka bola ešte drahšia! Aj ona hodila ľudstvu rukavicu, aby sa liepalo do výšky a&nbsp;pozeralo do diaľky, hoci ani zďaleka nebola prvá.

„Eiffelovu vežu postavili v&nbsp;roku 1889 a&nbsp;čoskoro sa stala magnetom, najnavštevovanejšou pamiatkou sveta. Rozhľadňu na pražskom Petříne dokončili v&nbsp;roku 1891. Lenže tieto veže nemohli veľmi ovplyvniť naše územie, lebo tu bolo málo priemyselných centier, ktoré boli nositeľom pokroku. A&nbsp;predsa sme tu rozhľadne už mali,“ hovorí Ladislav Khandl. „Najstaršia je Vartovka pri Krupine, ktorú postavili pred rokom 1564, v&nbsp;časoch, keď sa báli Turkov. Po štyroch storočiach ju prispôsobili novému účelu a&nbsp;je z&nbsp;nej rozhľadňa.“ Určite nebola jediná, dodnes môžete v&nbsp;Banskej Bystrici počuť vetu - Včera som bol na Vartovke. Neskôr nám tu vyrastali filagórie, oddychové domčeky s&nbsp;vežičkami a&nbsp;z&nbsp;nich sa dalo pozrieť do okolia. „Najznámejšia je akiste takáto stavba na vrchole Sitna. V&nbsp;prvej polovici 18. storočia ju dali postaviť Koháryovci, ktorí vlastnili aj neďaleké panstvo vo Svätom Antone. Stará pohľadnica dokazuje, že mala vysokú kopulovitú strechu s&nbsp;kamennou výzdobou a&nbsp;okná v&nbsp;gotickom slohu. V&nbsp;roku 1852 ju však podpálil blesk. Keď objekt po troch desiatkach rokov opravili, dostal rovnú strechu a&nbsp;z&nbsp;filagórie sa stala - rozhľadňa. V&nbsp;medzivojnovom období mala názov Rozhľadňa Andreja Kmeťa. Počas druhej svetovej vojny ju ešte zdvihli do výšky a&nbsp;dostala novú sedlovú strechu.“

Ani Bratislava nezostala nasucho. „V&nbsp;roku 1875 postavili na vtedajšom Kamzíčom vrchu pätnásťmetrovú drevenú rozhľadňu. Vydržala do roku 1916, keď ju zničila víchrica. A&nbsp;ešte jedna, kovová, stála od roku 1877 na Murmannovej výšine. Po druhej svetovej vojne zanikla.“

Terchovské srdce a&nbsp;horehronský zbojník

Zanikla. Zanikla... „Týka sa to skôr tých menších, vybudovaných amatérsky. Niektoré zanikajú preto, aby vznikli nové. Povedz­me nad Modrou, na Veľkej Homole, kde po štrnástich rokoch, v&nbsp;roku 2015, museli uzatvoriť vežu a&nbsp;v&nbsp;roku 2017 ju zbúrať, lebo sa začalo rozpadávať drevo, ale už v&nbsp;roku 2018 tu stojí podobná, nová, technicky dokonalejšia,“ hovorí Ladislav Khandl. Keby ste však chceli vidieť starú vyhliadku takmer v&nbsp;pôvodnej kráse,&nbsp; vyberte sa do Tatier na Hrebienok. „V&nbsp;auguste 1904 tam otvorili vyhliadkový pavilón na počesť niekdajšieho ministra pravosúdia Dezidera Szilágyiho. Táto vyhliadka stojí podnes.“ Ďalšie radostne pribúdajú. Až má človek pocit, že čoskoro budeme mať vežu na veži.

„Najväčší boom výstavby rozhľadní bol v&nbsp;rokoch 2012 až 2016. Boli za tým aktivity podnikateľov, skupín ľudí, ktorí jednoducho vežu chceli, podporovala ich však aj Európska únia, viaceré z&nbsp;nich slúžia tiež ako protipožiarne veže, iné zase podporili Švajčiari či Nóri,“ dodáva Ladislav Khandl. „Platili to Švajčiari, našinci stavali. To viete, v&nbsp;tomto kraji veľa roboty niet, radi sme sa na to podujali,“ rozpráva Stanislav Harčiarik z&nbsp;Pohronskej Polhory, ktorý staval vežu v&nbsp;Zbojskej. „Je to celé z&nbsp;dreva a&nbsp;zo šindľov,“ dodá a&nbsp;ďalej kladie šindle na strechu neďalekého salaša. Povie, že so synom vyrábajú šindle doma, a&nbsp;keď sa spýtate, čo na to treba vedieť, odpovie záhadne: „My vieme všetko.“ Za pol roka bola rozhľadňa na svete a, ako vraví, dnes sa tam ľudia aj sobášia.

„Som aj na tej fotografii pri vstupe, ak ste si ju všim­li,“ dodá. Všimli. Tá fotografia je len „úvod do problematiky“. Kým vyjdete hore, ste múdrejší. Určite budete vedieť, kto bol zbojník Jakub Surovec, ktorého skupina „organizovane zbíjala“ od Horehronia až po Nowy Targ, čo znamenalo - lámať v&nbsp;kolese, lebo na tabuliach je nielen informácia, že na takúto smrť Surovca odsúdili, ale aj kreslená názorná ukážka, a&nbsp;zoznámite sa aj s&nbsp;množstvom zvierat, ktoré v&nbsp;tamojšom kraji žijú. Napodiv, aj keď má rozhľadňa už dva roky, stále vyzerá ako nová.

Vcelku nová kovová rozhľadňa je aj nad Terchovou a&nbsp;možno sa aj vám zazdá, že má čosi z&nbsp;Eiffelovky. Osemdesiatpäť schodov a&nbsp;ste na Terchovskom srdci, tak ju nazvala obec. Stavali ju v&nbsp;rokoch 2007 až 2013 v&nbsp;rámci programu cezhraničnej spolupráce s&nbsp;obcou Třanovice a&nbsp;projekt nazvali Spoločne k&nbsp;poznaniu a&nbsp;ochrane prírody.

A&nbsp;keď už hovoríme o&nbsp;tých nových, ešte jedna zaujímavosť. Nad Bardejovskými Kúpeľmi stojí presne taká istá rozhľadňa, akú sme videli v&nbsp;Soblahove.

Zhmotnený romantizmus a&nbsp;vojenské rebríky

Stále hovoríme o&nbsp;prírode, ale veže majú aj kostoly, do diaľav sa dá pozerať i z&nbsp;hradných donjonov. „V&nbsp;tomto prípade bol výhľad druhoradý, určite ich nestavali preto, aby sa dakto mohol kochať pohľadom na mesto. Skôr preto, aby videli, či niekde nehorí, alebo sa neblíži nepriateľ. Nuž a&nbsp;donjon bolo posledné útočisko, keď nepriateľ dobýjal hrad. Skutočné rozhľadne začali stavať až v&nbsp;časoch romantizmu. Veď aj štúrovci si ctili Sitno či Kriváň. S&nbsp;myšlienkou zhmotniť romantizmus do vyhliadkovej veže prišli Nemci, ktorí ich budovali napríklad v&nbsp;Jizerských horách. Stavali chaty, ktoré mali aj rozhľadne. Takýchto objektov je u&nbsp;nás málo, ak nerátame televíznu vežu na Kamzíku, máme len dve dvojúčelové stavby, ktoré sú aj telekomunikačnou vežou, aj rozhľadňou. V&nbsp;Česku, kde je vyhliadkových veží vyše štyristo, je podstatne viac práve takýchto objektov,“ hovorí Ladislav Khandl.

A&nbsp;sme pri prvom probléme - bezpečnosť. Na niektoré z&nbsp;tých našich je zákaz vstupu, slúžia na iné účely, než aby sme sa kochali. Zistiť to veľmi nemáte ako, lebo na internete nájdete síce veľa informácií o&nbsp;vežiach, ale jednotná stránka, ktorá by vám dala jasnú odpoveď, chýba. A&nbsp;do tretice - bývalé vojenské výškové stavby. „Tie som radšej v&nbsp;knihe ani neuvádzal, turista nie je vojak, ktorý vylezie po rovnom strmom rebríku do výšky povedzme štyridsať metrov,“ hovorí. Celkom stačí, že zábradlia na niektoré z&nbsp;vyhliadkových veží sú z&nbsp;brvien príliš hrubých a&nbsp;keby ste sa šmykli, ruka sa vám z&nbsp;nich ľahko skĺzne. Nuž a&nbsp;zahlušiť sa, to sa neoplatí ani pre krásu.

Spýtať sa Ladislava Khandla, ktorá z&nbsp;rozhľadní je najkrajšia, je rovnaké, ako keby ste sa matky deviatich detí opýtali, ktoré má najradšej. Vraj nejde len o&nbsp;výzor, ale aj o&nbsp;emocionálny zážitok, o&nbsp;spomienku, ktorá človeku zostane. Nakoniec predsa len spomenie „sud“ v&nbsp;Malej Tŕni. Je to rozhľadňa, ale vyzerá naozaj ako sud. „Je netradičná, architektonicky veľmi zaujímavá,“ povie. Čoskoro však môže mať konkurenciu v&nbsp;kovovej veži na Devínskej Kobyle, ktorá bude mať tvar - modlivky. Väčšina z&nbsp;nás si síce hneď spomenie na to, že samičky tohto hmyzu svojho partnera po párení jednoducho zožerú, ale v&nbsp;prírode je to znak, že ide naozaj o&nbsp;vzácne prostredie. Je to symbolika, chránený druh, ktorý na Devínskej Kobyle žije.

Krajina ako na dlani: Keď uvidíte niečo pekné, možno budete aj lepší!

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Krajina ako na dlani: Keď uvidíte niečo pekné, možno budete aj lepší!

Súvisiace články

Odkiaľ je Slovensko najkrajšie? Z vtáčej perspektívy!

Nebezpečná krása: Niektoré rozhľadne sú asi len pre akrobatov

Slovenské rozhľadne: Kedysi mali varovať pred nebezpečenstvom, dnes už slúžia len na kochanie

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás