Tip na článok
Iný adrenalín: Urbexeri vyhľadávajú opustené miesta kvôli zvláštnej atmosfére, napätiu aj tichu.

Lacný adrenalín: Z týchto budov behá mráz po chrbte, nadšenci ich napriek tomu vyhľadávajú!

Aj na Slovensku sa šíri urbex, fenomém putovania po opustených a často aj ilegálnych miestach.

Galéria k článku (10 fotografií )
Dodržujú zásady: Z opustených miest si urbexeri neodnášajú nič, len fotografie, videá a zážitky.
Dodržujú zásady: Z opustených miest si urbexeri neodnášajú nič, len fotografie, videá a zážitky.
Iný adrenalín: Urbexeri vyhľadávajú opustené miesta kvôli zvláštnej atmosfére, napätiu aj tichu.

Strach, pocit nebezpečia i napätia, ale aj vybičované predstavy o časoch zašlej slávy rôznych opuste-
ných objektov lákajú čoraz viac  dobrodruhov. Objavovanie a natáčanie schátraných budov či vyľudnených lokalít dokonca dostalo názov: urban exploration, skrátene urbex. Tento mestský prieskum amatérov, ktorí mapujú verejne neprístupné miesta, spája v sebe adrenalínové aj archeologické dobrodružstvo.

„Je to po­dľa mňa rovnaká alebo lepšia zábava, ako chodiť po múzeách, skanzenoch či zrúcaninách,“ hovorí najznámejší urbexer na Slovensku Ivan Donoval. Aj u nás sú desiatky nadšencov, ktorí sa so svojimi návštevami a objavmi delia s fanúšikmi na sociálnych sieťach. Niektorí majú radi staré fabriky, iní podzemie, ďalší sa špecializujú na opustené miesta vo svojom okolí. Každý si nájde to svoje, čo ho na urbexe priťahuje najviac.

Putovanie vo dvojici

Mladík, ktorý si hovorí Dávid Urbex, sa k tejto aktivite dostal vďaka svojej priateľke Eme, tá sa venuje urbexu už asi sedem rokov. „Hovorila mi o ňom a veľmi ma to zaujalo. Na druhý deň sme už išli na našu prvú urbexovú výpravu. Keď som prišiel prvýkrát do opustenej budovy, ostal som v úžase, ako môže taký veľký objekt chátrať,“ hovorí 27-ročný chalan z Vysokých Tatier.  „Ako malý som chodieval s otcom na výlety po okolí a vtedy sa to začalo,“ spustí svoje rozprávanie urbexer Marcelito Rečinský zo Sládkovičova. Keď mal asi dvanásť rokov, otec ho vzal do opustenej liečebne v neďalekej obci Abrahám. V zdevastovanej budove zažil zvláštne pocity. Neskôr na internete natrafil na videá Ivana Donovala z Liptovského Mikuláša, ktoré ho inšpirovali na vlastný prieskum. „Prvé video som urobil v roku 2017, preto máme v názve Urbex 2017,“ pokračuje v rozprávaní 23-ročný Marcelito.

Do terénu chodí s kamarátom Petrom Billým. „On fotografuje, ja robím videá,“ vysvetlí nám. Zmapovali už desiatky miest na juhu Slovenska. Ale nielen tam. Naša krajina je pomerne bohatá na atraktívne miesta pre urbexerov. Marcelito nám ukazuje mapu posiatu vyznačenými bodmi. „Veľa z nich som už prešiel, ale ešte viac ma čaká,“ hovorí.  Presnú lokalitu títo dobrodruhovia neprezrádzajú. Každý si hľadá zaujímavé miesta po vlastnej línii. „Keď niekam idem, nájdem si tam človeka, ktorý by mi mohol poradiť, alebo mi dávajú tipy priatelia na sociálnych sieťach,“ opisuje Marcelito.  Jeho najväčší objav? Opustená športová hala s ihriskom aj barom. „To bol super zážitok! Ale aj kryty CO (civilnej obrany). V bratislavskom lese sme zase našli bunker, šli sme do podzemia a našli operačnú sálu,“ spomína.

Dodržujú zásady: Z opustených miest si urbexeri neodnášajú nič, len fotografie, videá a zážitky.
Dodržujú zásady: Z opustených miest si urbexeri neodnášajú nič, len fotografie, videá a zážitky.
Tony Štefunko

Chodia na istotu

Skrytá história, ktorú musíte objaviť - tak opisuje Marcelito svoju motiváciu. „Niektoré budovy sú veľmi zdevastované, sú ľudia, ktorí neberú ohľad na nejaké hodnoty, vezmú všetko, čo sa dá. Tam, kde je toho zachovaného viac, sú zväčša ilegálne miesta,“ vysvetľuje urbexer zo Sládkovičova. Do terénu s kamarátom Petrom vyrážajú s potrebnou výbavou - fotoaparátom, kamerou, so stabilizátorom a s dobrými svetlami. Zasvätí nás do niekoľkých zásad, ktorých sa títo objavitelia držia. „Nič si z miesta nesmieme odnášať, len fotografie, videá, pocity a zážitky,“ zdôrazňuje. Vkrádajú sa na miesta, ktoré im nepatria. Napriek tomu majú čisté svedomie. „Vstupujeme len tam, kde sú otvorené dvere. Žiadne vlámačky! Keď je tabuľa zákaz vstupu, otočíme sa a ideme preč,“ pripomína. Chodia na istotu, vždy si vyberú správny čas a hlavne cez deň, aby mali dostatok svetla na videozáznam. Do niektorých budov si vybavia povolenie alebo idú so súhlasom strážnika. Ale napätie nechýba. Nikdy neviete, čo vás prekvapí! Napríklad Dávid Urbex netušil, že jeden objekt stráži pes. Bez vôdzky. „Vtedy človeku stúpne adrenalín. Ale najzvláštnejší pocit som mal, keď som pod opusteným kostolom objavil kostnicu so stovkami ľudských kostí a lebiek, ktoré mali ešte zuby. Bol to zvláštny pocit, došli mi slová, nevedel som, čo mám povedať do videa. Stál som na kostiach ľudí, ktorí kedysi naozaj žili,“ spomína.

Navyše, na mnohých miestach hrozí nebezpečenstvo úrazu. „Ak sa tam ide človek v pokoji prechádzať a vie, že budova ešte nie je v stave, že by mu mohla spadnúť na hlavu, nemalo by sa nič stať. Napriek tomu mám vždy so sebou lekárničku a nabitý telefón, aby som si vedel zavolať pomoc, prípadne vždy dám niekomu vedieť, kam idem,“ vysvetľuje Dávid Urbex. „Samozrejme, že mávame aj strach. Môžu tam byť feťáci či bezdomovci. Na tých sme narazili v jednej budove v Bratislave, ale boli milí. Dali sme im vodu, koláče a vzali nás aj tam, kde bývajú,“ spomína Marcelito Rečinský. „Tiež vás v budove môže prichytiť majiteľ, to síce nie je nebezpečné, ale niekedy je ťažké vysvetliť človeku, ktorý nikdy nepočul o urbexe, že sa tam len prechádzate, točíte alebo fotíte,“ zamýšľa sa Dávid.

„Nebezpečenstvo je všade, ale nie väčšie ako pri bežných činnostiach. Ľudia robia vo voľnom čase oveľa nebezpečnejšie veci, ako prechádzať sa po opustených budovách,“ reaguje Ivan Donoval. Tridsiatnik z Liptovského Mikuláša tvrdí, že jediné, čo je naozaj nebezpečné, sú staré bane. „Čo sa týka ľudí, nie je žiadny problém, nikto sa ne­chce dostať do konfliktu práve v opustenej budove. Agresívni bezdomovci či feťáci sú mýtus, nič také neexistuje,“dodáva.

Dávid Urbex: „Niekto chodí rád na ryby, ja chodím po opustených budovách a to ma maximálne napĺňa,“ hovorí 27-ročný mladík z Vysokých Tatier.
Dávid Urbex: „Niekto chodí rád na ryby, ja chodím po opustených budovách a to ma maximálne napĺňa,“ hovorí 27-ročný mladík z Vysokých Tatier.
Archív D.U.

Opustená Korytnica

Urbex je rozšírený najmä v západnej Európe a zväčša títo ľudia navzájom sledujú svoje objavy. „Snažil som sa nadviazať kontakt s inými, lebo sa venujem aj hudobnej tvorbe, a tak som Ivanovi Donovalovi ponúkol hudbu do pozadia jeho videí. Boli sme aj spolu natáčať,“ teší sa zo spolupráce so skúseným urbexerom Marcelito. Hoci Ivan zrejme nemá rád škatuľky. „Nepovažujem sa za urbexera, len natáčam opustené budovy. Keď mi dá niekto dobrý dôvod, pokojne prezradím, kde je dané miesto. Neriadim sa vymyslenými pravidlami, len zákonom Slovenskej republiky,“ hovorí youtuber a prieskumník, ktorý navštívil viac ako dvesto opustených objektov bez problémov so zákonom či s asociálnymi živlami.

„Spočiatku som myslel, že miesta sa rýchlo minú, no pribúdajú stále nové a niektoré zase miznú,“ opisuje Liptovčan, ktorý prvé video z opustenej budovy natočil v roku 2015. „Mojou najobľúbenejšou opustenou časťou na Slovensku je Korytnica. Zaujala ma hlavne svojou polohou - je ďaleko a zároveň blízko pri ľuďoch, proste osada uprostred lesa, ktorej súčasťou boli kúpeľné domy, hotel, jedáleň a ďalšie stavby. Ich stav je viac ako podobný Černobyľu. Vyžaruje zvláštny pokoj ako žiadne iné opustené miesto,“delí sa s nami o svoje dojmy z tohto miesta, ktoré za čias Rakúsko-Uhorska patrilo k najvychýrenejším a najobľúbenejším kúpeľom. Korytnicu preslávila výnimočne mineralizovaná voda vyvierajúca v nadmorskej výške 850 metrov z hlbín Nízkych Tatier. Kúpele uzavreli v roku 2003 a miesto úplne spustlo.

Temný Černobyľ

Vlani sa Marcelito a Ivan dohodli na spoločnej ceste do Černobyľa, akéhosi raja urbexu, ktorý láka čoraz viac ľudí. V roku 2018 navštívili uzavretú zónu Černobyľskej jadrovej elektrárne turisti zo 112 krajín a medzi nimi aj Slováci. Rodák z Liptova a mladík zo Sládkovičova vycestovali v septembri a pre fanúšikov pripravili zaujímavé videá. „S nápadom prišiel pán Donoval. Našli sme si lacné ubytovanie v Kyjeve - dve noci pre dvoch nás vyšli na tridsať eur. Cestovali sme 21 hodín vlakom z Košíc,“ opisuje. Na Ukrajine cestovné kancelárie ponúkajú zájazd do Černobyľa aj mesta Pripjať, ktoré sa spájajú s najhoršou jadrovou katastrofou v dejinách ľudstva. V roku 1986 dvadsať kilometrov od mesta Černobyľ výbuch v atómovej elektrárni spôsobil uvoľnenie veľkého množstva rádioaktívnych častíc a z celého okolia bolo evakuovaných viac ako 200-tisíc ľudí. Veľmi temne pôsobí to mesto. Nie je tam žiadny život, okrem vojakov, ktorí to chránia. Vstup do budov je zakázaný, aj keď sú všetky otvorené. Len do jednej škôlky sme vošli, bola pri ceste,“ opisuje Marcelito.

Ivan Donoval pripravil video, ktorým sú diváci nadšení. Takmer tridsať minút mrazivých záberov a Ivanovho sprievodného slova nadchlo aj nás. Opustené budovy, osudná elektráreň, radar Duga vo vojenskej zá­kladni, ktorý vraj spotreboval až 30 percent vyrobenej elektriny. Súčasťou areálu bolo zopár opustených zničených panelákov, kde boli kedysi ubytovaní zamestnanci. „V celej zóne nie sú ani jedny dvere zatvorené,“ hovorí. Ale interiéry sú zničené a rozkradnuté.  Mesto Pripjať dnes nikto nenazve inak ako mesto duchov. Vybudovali ho v roku 1970, ale nedožilo sa ani dospelosti. Po havárii muselo všetkých 50-tisíc obyvateľov opustiť svoje domovy. Radiácia tam už nie je veľmi vysoká, a tak turisti dúfajú, že pár hodín pobytu v meste im neublíži. Malý risk za silný zážitok - aj to je urbex.

V opustenej liečebni

Malebná obec Abrahám v Trnavskom kraji má len niečo vyše tisíc obyvateľov. Za dedinou odbočíme na lesnú cestu, ktorá nás po niekoľkých minútach privedie k polorozpadnutému secesnému kaštieľu. Gróf Karol Eszterházy ho dal vybudovať v roku 1899 v strede rozľahlého parku. Po vznešenosti tohto niekdajšieho miesta vychýrených poľovačiek grófov z okolitých panstiev niet ani stopy. Ocenia ho len tí, ktorí na ňom hľadajú vzrušujúce tajomno a mrazivé ticho uprostred lesa. Mnohí miestni sa mu radšej vyhýbajú. Niektorí tvrdia, že tu počuť detské náreky a zvláštne kroky.
Donedávna bol v kaštieli liečebný ústav pre deti trpiace obezitou, ktorý okolo roku 1993 vyhorel a odvtedy sa objekt nevyužíva. Teraz už nemá okná ani dvere, takže podľa zásad urbexu môžeme vojsť.

Marcelito Rečinský: Mapuje opustené miesta hlavne na južnom Slovensku.
Marcelito Rečinský: Mapuje opustené miesta hlavne na južnom Slovensku.
Tony Štefunko

Trochu ako v Trhline

 Vonku mrzne a rovnako pod strechou kaštieľa, ktorý obklopujú stromy ako mĺkvi strážcovia. Na zemi objektu sa hromadia nánosy odpadkov a častí opadaných múrov, steny vyzdobili amatérski umelci grafity. Nachádzame tu zvyšky kúpeľne a uprostred jednej miestnosti pokazený detský bicykel. V inej miestnosti leží na zemi pohodená noha bábiky. „Už chýba len tajomná skriňa, aká bola v psychiatrickej liečebni vo filme Trhlina,“ pomyslím si. Zmocňujú sa ma všelijaké pocity. Aj v tejto liečebni sa mohlo kadečo prihodiť. Počas jej fungovania aj po jej zatvorení. Také miesto by skvele dokresľovalo nejednu kriminálnu či mysterióznu snímku. „Je to strašidelné, keď si predstavím, čo všetko sa tu mohlo odohrať. Možno tu zomreli nejakí ľudia, keďže tu bola detská liečebňa. Niekedy tu mám taký čudný pocit,“komentuje zrúcaninu náš sprievodca a nahráva mojim zmiešaným pocitom.Minule sme tu našli takú bábiku, neviem, či tu ešte je, možno ju niekto vyhodil niekam na strechu,“ hovorí Marcelito. Občas si sem odskočí nejaká partia z okolia. Raz tu stretol zopár mladých, ktorí si vybrali na oslavu práve toto pochmúrne miesto. Nie je už veľmi bezpečné. Niektoré stropy chýbajú a schodisko je také schátrané, že po ňom stúpame veľmi opatrne. Ale prehliadka stojí za to. Zmes napätia, vzrušenia a ticha burcuje fantáziu. Mimovoľne začujete vo svojej hlave detský smiech či zvučný hlas grófa Eszterházyho. Je čas odísť, zohriať si skrehnuté prsty a upokojiť svoju predstavivosť. Verím, že tento typ adrenalínu je veľmi lákavý aj návykový a v duchu rozmýšľam o ďalších miestach.

VIDEO Plus 7 Dní