Martina Skúpa

Rozhovory dáva nerád. „Viete, Cézanne, múdry pán a výborný maliar, povedal - Odpoviem vám obrazom,“ vraví. Rudolf Krivoš je posledný z galandovcov, slávnej skupiny výtvarníkov, ktorá sa sformovala koncom päťdesiatych rokov z bývalých spolužiakov, kamarátov a kolegov, aby vdýchla svieži vzduch do skostnateného prúdu socialistického realizmu. Keď budete čítať tento článok, Rudolf Krivoš pravdepodobne bude sedieť v kruhu rodiny a priateľov a pripíjať si obľúbeným cinzanom na svoje 84. narodeniny - dovŕšil ich 16. novembra.

Úctyhodný vek. Je spokojný? Skôr unavený, priznáva. Skvelú kondíciu pred pol rokom naštrbila „porážka“, po ktorej sa mu ťažšie hovorí. Čo však nesie horšie, zabránilo mu to maľovať. „Nevydržím už stáť,“ povie trpko. „Či sa mi chce maľovať? Veľmi, veľmi sa mi chce. Ale nedá sa. Ani kresliť. Ja som aj kreslil postojačky, posediačky to neviem. Kresliť ani myslieť, ani nič,“ hnevá sa.

A tak spolu chvíľu mlčíme v nádhernom dome Krivošovcov, ktorý stojí v pokojnej štvrti starej Bratislavy. Bývajú v ňom už vraj päťdesiat rokov a ten dom či skôr miesto, kde stojí, má rovnako úchvatnú históriu ako jeho súčasní obyvatelia. Na tomto mieste totiž stávalo obydlie Jána Andreja Segnera, geniálneho fyzika, lekára, astronóma, matematika a vynálezcu. Pôvodná stavba už neexistuje, Segnera pripomína len erb osadený v ohradovom múriku a replika jeho najslávnejšieho vynálezu - Segnerovho kolesa - na dvore.

Oproti domu stojí ateliér. Tam vzniklo mnoho Krivošových obrazov, dnes tam tvoria jeho deti - dcéra je keramička, syn maliar. Mnohé z nich - z obrazov, samozrejme -, presne sedemdesiatjeden, môžete až do 8. januára 2018 vidieť v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci. Unikátnu výstavu Pocta veľkému maliarovi Rudolfovi Krivošovi zostavil v spolupráci s Ivanom Jančárom Krivošov veľký obdivovateľ, osobný priateľ a zberateľ Jan Kukal.

„Objavil som ich začiatkom sedemdesiatych rokov a odvtedy sa stretávame. Ich veci sa mi hneď zapáčili, začal som ich kupovať ešte v čase, keď som o galandovcoch ani netušil!“ spomínal pred pár rokmi bývalý úspešný tenista, dnes známy mecenáš umenia Jan Kukal.

Galandovcom už výstavu usporiadal - v roku 2010. Tú Krivošovu pripravoval dva roky. Uvidíte na nej diela, ktoré sú vystavené prvý raz, no žiadne nevzniklo po roku 1990. Maliar si to neželal. A nenájdete tam ani žiadnu krajinku.

Nudiť sa však ctený návštevník nebude. Nechceme suplovať výtvarných expertov, no aj ako laici môžeme bez váhania konštatovať, že Krivošovo dielo je skutočný skvost. Rôznorodý skvost. Na svoje si prídu milovníci klasiky - obrazy z jeho prvého obdobia by ste pokojne mohli zamiešať medzi raných Picassov - aj moderny. Nájdete aj diela, ktoré majú humorný kontext, ale o tom neskôr. Ako hovorí Kukal, „Krivoš je zjav, ozajstný, neopakovateľný talent“.

„Ja som kreslil, už keď som mal tri alebo štyri roky. Psíky, koníky, ľudí a tak,“ spomína Rudolf Krivoš, rodák z Tisovca. Na gymnáziu si ho pod krídla nezobral žiaden učiteľ kreslenia, ako to bolo pri mnohých jeho kolegoch, teórie a „krídel“ sa mu dostalo až po prijatí na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave.

Dostať sa tam však nebolo jednoduché. Niežeby nemal talent, naopak. No byť maliarom znamenalo nemať v rukách poriadne remeslo, bolo to len panské huncútstvo. Sestra bola učiteľkou a on? „Veru, rodičia neboli nadšení. Otec bol rušňovodič a chcel, aby som bol nejaký strojný inžinier alebo čosi také. Stará mama bola zasa z horárskej rodiny a tá mi hovorila - Choď za lesného inžiniera, tí nerobia nič, len jazdia na koni a dozerajú na horárov!“

No to ho nelákalo. Veľmi chcel maľovať a rodičia sa s tým nakoniec museli zmieriť. Urobili dobre, žiak Jána Mudrocha získal cenu školy už za svoju absolventskú prácu. Volala sa Vo vinárni.

Krivoša promovali v roku 1956, o dva roky sa sformovala skupina galandovcov. Patrili do nej Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Milan Laluha, Milan Paštéka, Andrej Rudavský, Ivan Štubňa, Pavol Tóth a Rudolf Krivoš. Dôvod? „Ja som nikdy nikoho neoslavoval a strana brala umenie len ako prostriedok na oslavu svojich úspechov. To mi nechutilo, to NÁM nechutilo. No a druhá vec bola tá, že sme boli všetci kamaráti a všetci sme boli zo Stredoslovenského kraja,“ objasňuje vznik galandovcov Krivoš.

Práce galandovcov - meno si zvolili na počesť svojho vzoru Mikuláša Galandu - vzbudili veľkú pozornosť, viacerí získali prestížne ceny, v roku 1970 očarili na výstave EXPO v japonskej Osake. Lenže mali nielen obdivovateľov.

Nesmieme zabudnúť, že galandovci tvorili v časoch hlbokého socializmu, ktorý po dočasnom uvoľnení v druhej polovici 60. rokov ešte potemnel v rokoch sedemdesiatych. Ich moderné maľovanie sa stalo terčom takzvaných kritikov. Vyčítali im napríklad, že robotníkom maľujú malé hlavy, čím prakticky tvrdia, že robotnícka trieda je menej inteligentná. Krivošov obraz bulharského rybára dostal na frak, lebo „jeho bezvýrazný obličaj je v rozpore s tým, čo mohli Slováci vidieť počas rekreácií v Bulharsku, krajine plnej temperamentu a socialistickej obetavosti“.

Vskutku zábavné hodnotenia, ak sa na ne pozrieme dnes. Na galandovcov však mali fatálny dosah. V roku 1972 ich vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov a mnohí sa ocitli na pokraji prežitia. Aj Krivoš. „Z čoho žije maliar, ktorý nemôže maľovať? Bolo to veľmi biedne, už som mal v úmysle predať dom,“ vraví. „Manželka je učiteľka a z toho sme žili, z jej platu - z dvetisíc korún mesačne.“ Ešteže v núdzi pomohli kamaráti architekti. „Občas mi niečo dohodili,“ hovorí. A tak jeho nástennú maľbu môžete vidieť napríklad v liečebnom dome Helios na Štrbskom Plese, vo vládnom salóne na bratislavskom letisku zasa jeho drevené reliéfy.

Pýtam sa, či ho sledovala aj Štátna bezpečnosť, keď už bol taký živel. „Pravdaže! Mal som vlastného majora! S Kompánkom (významný slovenský sochár Vladimír Kompánek - pozn. red.) sme sa smiali, že on má iba kapitána. Povedal som mu - Ja som dôležitejší ako ty, lebo ja mám majora,“ vraví Krivoš a schuti sa pri tej spomienke zasmeje. „Aj u nás bol. Vždy keď sa voľačo dialo, prišiel a pýtal sa na názory, či sa stýkam s niekým z disidentov. Volal sa major Današ. Musel som mu porozprávať svoj životopis, a keď som mu povedal, že som bol na Trati mládeže v roku 1948, začal byť ku mne slušnejší.“

Kedy sa sledovanie skončilo? Krivoš vraví, že raz k nemu Današ prišiel s pozvaním do Paríža. „Chceli ma tam poslať skôr na výzvedy než na výstavu. Povedal som, že keď sa opijem, všetko vytáram - a odvtedy mi dali pokoj.“

Ako hovorí Krivoš, v osemdesiatych rokoch postupne nastávalo uvoľnenie. Ba dokonca, v roku 1987 získal 1. cenu za maľbu v súťaži k 70. výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Keď sa ho na to začudovane pýtam, začne sa smiať. „A viete, za čo som to dostal? To by ste neuverili!“ zabáva sa a listuje vo svojej monografii. „Aha, za toto!“ ďobne prstom do knihy. Na obraze je výrez zo známeho agitačného ruského plagátu s partizánmi, pod ktorými sa krčia „zúfalci“, ako ich nazve maliar. Človek by povedal, že je to výsmech - a ono cena! „Porota bol asi opitá alebo čo,“ baví sa Krivoš. „Ja som si myslel, že ma za to pomaly zavrú. Neveril som, bolo mi to smiešne.“

S politikou si Krivoš užil svoje. Zaujíma sa o ňu dnes? Sleduje dianie? „Áno, sledujem. Čímsi som znechutený, niečím nie. Viete, ja som v princípe sociálne a národne cítiaci človek. Takže napríklad taký Dzurinda mi nechutil nikdy,“ prizná úprimne. A kto mu teda je blízky? „Fico mi je blízky. To sa vám nepáči, však?“ šibalsky sa zasmeje na mojich rozpakoch a zapáli si cigaretu. Fajčí veľa, ale vraj - načo už teraz prestávať.

„Viete, s tými politikmi je to tak - každý vám sľubuje slobodu, ale ni-kto vám ju nemôže dať, ak ju nemáte v sebe.“ A vy ju máte v sebe? - pýtam sa. „Som o tom presvedčený. Nikdy som nemal pocit, že som neslobodný. Keď mi nevystavovali obrazy, nekupovali, tak som sa zavrel do ateliéru a tam som mal slobodu. Únik,“ hovorí a dodáva: „Dnešní ľudia sú neslobodní - pre peniaze. Peniaze zotročujú.“

So svojimi obrazmi sa lúči ťažko, čo potvrdzujú aj jeho zberatelia. Mimochodom, Krivoš patrí z galandovcov medzi tých najdrahších, sumy za jeho diela sa pohybujú aj v desaťtisícoch eur. „Sú však niektoré, ktoré by som nikdy nepredal. Prirástli mi k srdcu. Človek sa nerád lúči,“ podotkne a ukazuje mi diela zo svojho obľúbeného obdobia. „Toto obdobie bolo podľa mňa najzrelšie. Biologické tvary, dualizmus, napoly sme mysliaci, napoly cítiaci,“ vysvetľuje a keď poviem, že je to takmer už filozofia, dodá: „Čokoľvek, či už je to báseň, próza, obraz, musí mať svoju myšlienku. Nemyslím motív, ale myšlienku.“

Ako jeden z mála výtvarných umelcov Rudolf Krivoš nikdy neučil. Niežeby sa nechcel podeliť o svoje skúsenosti. „Ponúkali mi, ale nechcel som. Nie som typ pedagóga. Učil som chvíľku na ŠUP- ke, asi rok. Veľmi dávno, asi v päťdesiatom ôsmom. Bola to taká príprava na vysokú školu. No potom som prišiel na to, že zasahovať niekomu do myslenia, do roboty je hriech. Ja som si nechal zasahovať do svojej roboty od Mudrocha? Nenechal. To narušuje integritu človeka,“ vysvetľuje.

Zo súčasných maliarov sa mu páči Marek Ormandík. No inak modernému umeniu veľmi neholduje. „Inštalácie, projekcie... Čo po nich zostane? Keď sa skončí výstava, moderné umenie skončí v kontajneri. A taký da Vinci? Jeho Mona Lisa vznikla pred päťsto rokmi a stále visí v múzeu.“